ekoblogy

Pred štyrmi rokmi, bezprostredne po víchrici z 19. novembra 2004, vzniklo niekoľko spontánnych iniciatív (Nové Tatry, Nad Tatrou sa blýska!, vyhlásenia vedcov a podobne). Tieto sa následne „zliali“ do Mimovládneho výboru Naše Tatry (MVNT), ktorý sa hneď v deň svojho vzniku (13.12.2004) obrátil na vtedajšieho predsedu vlády so súborom požiadaviek a odporúčaní, ako vzniknutú situáciu riešiť.

Kým pre posudzovanie vplyvov na prírodu (najmä na územia a lokality siete Natura 2000), ako aj dopadov na životné prostredia vo všeobecnosti jestvujú určité mechanizmy preventívneho hodnotenia (EIA, SEA, ESPOO dohovor ai.), v prípade kultúrnej krajiny a kultúrneho dedičstva v najširšom zmysle slova takýto mechanizmus dosiaľ postrádame.

Choč pôsobí zo všetkých strán ako majestátna prírodná a krajinná dominanta – uzlový bod, do ktorého sa zbiehajú siločiary Oravy a Liptova. Nie je však len vizuálnym symbolom, je on aj symbolom kultúrnym, ba kultovým. Veď na jeho úpätí sa narodili tí, bez ktorých si slovenskú kultúru nedokážeme predstaviť – od baťka Hviezdoslava, cez Kukučína, Radlinského, Jégého, Janka Matúšku až po ružomberskú intelektuálnu elitu.

Svoj názor na kauzu bratislavského Parku kultúry a oddychu a priľahlého nábrežie som už verejne vyslovil veľakrát, okrem iného aj ako člen dvoch petičných výborov na tuto tému (za záchranu parku pri PKO a za zachovanie samotného PKO), ako aj (spolu)organizátor niekoľkých kampaní a happeningov na túto tému. Až sa mi zdalo, že sa už môžem iba opakovať. Ale nedá mi - v posledný deň verejnej internetovej diskusie – nezosumarizovať svoje názory a nezdôrazniť aj pár vecí, na ktoré sa v odbornej i verejnej diskusii zväčša zabúda.