ekoblogy

September 2007: Primátor i ďalší predstavitelia Bratislavy čím ďalej tým častejšie volajú po novom hlavnom architektovi hlavného mesta, ktorý by mal byť akýmsi čarovným prútikom na riešenie stále naliehavejších problémov mesta, ktoré sa nachádza tesne pred kolapsom: dopravným, verejnej zelene, obývateľnosti, životného prostredia, hygieny, práva, morálky, ale aj komunálnej politiky či správy vecí verejných ako celku.

Začnem tým - a nebude to fráza - že mám medzi architektmi i architektkami veľa kamarátov a kamarátok, ktorých (ktoré) mám rád a ktorých (ktoré) si vážim. Považujem za potrebné toto úvodné prehlásenie, aby bolo jasné, že z toho, o čom budem písať ďalej, neviním len architektov a už vôbec nie všetkých architektov.

September 2011: V roku 2010 sa koalícii vedcov, ochranárov a občanov na poslednú chvíľu podarilo zabrániť prijatiu návrhu zonácie Tatranského národného parku, ktorý pod heslom veľkého kompromisu sľuboval v Tatrách každému všetko s tou „drobnou chybou krásy“, že v národnom parku by nezostal kameň na kameni. Máločo viac skompromitovalo predchádzajúce vedenie Ministerstva životného prostredia SR (MŽP) a Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP), ako tento návrh.

Marec 2007: Jediná „zásadná chyba“, ktorú riaditeľ Vančura urobil, bolo jeho dôsledné trvanie na dodržiavaní zákona o ochrane prírody a krajiny. Preto sa stal nepohodlným pre tých, ktorým tento zákon a to, že na území národných parkov sa má v prvom rade chrániť príroda, prekáža. Okrem toho to bol pán riaditeľ, ktorému hovorilo niečo slovné spojenie stavovská hrdosť.