Ekoblog č. 21 (kapitola Výročia): Výhra či prehra?

Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

********************************************************************************

Výhra či prehra?

Nežnú revolúciu na Slovensku v značnej miere uskutočnili práve ochranári. Životné prostredie sa koncom roku 1989 spolu so stavom ľudských práv považovalo za  prioritný spoločenský problém. Tvrdili to nielen autori Bratislavy/nahlas a nezávislých štúdií Charty´77 či Ekologickej sekcie, ale aj výsledky prieskumov verejnej mienky v Novembri´89 ako aj niekoľko týždňov po ňom.  Environmentálna obroda bola aj jednou z hlavných revolučných požiadaviek Verejnosti proti násiliu (VPN).

Minimálne z vyššie uvedených dôvodov je na mieste položiť si otázku, čo sa so životným prostredím, jeho ochranou i ochrancami, ale aj s celým  zložitým spoločenským fenoménom, ktorým je náš vzťah k okolitému prostrediu – prírodnému, kultúrnemu i takpovediac úžitkovému, stalo za uplynulé dve desaťročia.

Takto položená otázka má význam napriek tomu, že jednoznačná odpoveď na ňu je podobne ťažká, ako odpoveď na otázku, či a nakoľko sa nám zvýšila kvalita života, alebo či sme spokojnejší a šťastnejší, ako sme boli pred Novembrom.

Problém je nielen v tom, že kým prostredie časti z nás sa určite zlepšilo, iní tento pocit, či už z objektívnych, alebo subjektívnych dôvodov mať nemusia. A netýka sa to len obyvateľov rómskych osád na východnom Slovensku, či bezdomovcov.

Ďalší problém je ten, že samotný stav a vývoj životného prostredia sa dá len čiastočne objektivizovať a merať v podobe štatistických dát a na ich báze konštruovaných ukazovateľov. Práve to, čo sa merať dá, vykazuje od roku 1989 zväčša (teda vo väčšine ukazovateľov) značný pokrok. Oveľa väčší, ako pokrok napríklad vo sfére ekonomickej či sociálnej. Aj to však relativizuje niekoľko skutočností (napr.: netýka sa to všetkých ukazovateľov vývoja Slovenska a všetkých regiónov, rozhodujúce zlepšenie pripadá na prvé roky po Nežnej a kopíruje vtedajšiu hospodársku recesiu, východiskový stav na konci 80-tych rokov bol natoľko zlý, že sa dal vari už len zlepšiť a aj naša súčasná environmentálna výkonnosť naďalej výrazne zaostáva za vyspelými krajinami). Mnohé škodlivé prevádzky z čias socializmu zanikli, alebo sa zásadne zmodernizovali, v poľnohospodárstve je menej chémie a náš priemysel narába s prírodnými zdrojmi celkovo efektívnejšie (ale stále nie efektívne).

Ďalšia sféra, v ktorej nastal pokrok, sú inštitúcie a právny poriadok. Tieto dve vzájomne súvisiace oblasti sa za ostatných osemnásť rokov dostali - aspoň formálne - takmer z nuly na úroveň EÚ.

Rapídne tiež pribudlo environmentalistov – profesionálov.

Tým sa však výpočet pozitív viac-menej končí.

Čo by som dal na opačnú misku váh?

Vzťah bežného obyvateľa Slovenska ku všetkému, a teda aj k životnému prostrediu či prírode a jej zdrojom, sa stal konzumnejší. Po vzore pet fliaš dary prírody vnímame ako výrobky na jedno použitie. Celkove sa rozšírila bezprecedentná neúcta k prírode: od kvalitnej ornej pôdy pod novými automobilkami, cez les, ktorý vidíme len ako zásobáreň dreva, až po mestské parky, ktoré meníme na parkoviská. Je to cynické, hlúpe,  krátkozraké a protispoločenské zároveň.

Vznik príslušných inštitúcií vytvoril ilúziu, že životné prostredie je starosťou niekoho iného, a nie každého z nás. Na spontánne, dobrovoľné aktivity typu prednovembrového ochranárstva akosi už nemáme čas.

Starostlivosť o životné prostredie je dlhodobo poddimenzovaná: finančne,  ľudsky i takpovediac marketingovo. Navyše, keď sa už aj potrebné prostriedky v rozpočte nájdu, spôsob ich realizácie prinesie životnému prostrediu neraz viac škody, ako osohu. Problémom v oblasti uplatňovania práva zostáva formalizmus, biedne uplatňovanie zákonov a nízka úroveň environmentálneho právneho vedomia, ale to je problém aj  v iných oblastiach.

Životné prostredie a jeho ochrancovia nemajú vo vysokej politike vari ani jediného patróna.

Žiaľ, neplatí to len na centrálnej, ale aj na komunálnej úrovni, hlavné mesto nevynímajúc.

Primitívna politizácia štátnej správy v oblasti, kde by mala vládnuť v prvom rade odbornosť a charakterové kvality spôsobuje, že najkvalitnejších ľudí v takmer pravidelných intervaloch odstraňujeme. Dosiaľ posledným, skutočne alarmujúcim príkladom v tomto smere sú „odídení“ riaditelia a pracovníci národných parkov.

Neúcta k prírode sa tu nebezpečne snúbi s neúctou k ľuďom.

A tak stále častejšie ochranári a ich sympatizanti, priamo postihnutí či nadštandardne citliví a osvietení občania, zostávajú opäť, podobne ako pre Novembrom´89 jediní, kto nesie kožu na trh. Nemali by sme ich v tom nechať samotných, lebo sa nám to vráti ako bumerang.

november 2007