Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

Prečo musel odísť riaditeľ TANAPu?

Hovorí sa, že nikto nie je nenahraditeľný, že časom musíme každý svoju funkciu, či už z vekových, zdravotných alebo iných podobných dôvodov opustiť. Súhlasím. Súhlasím aj s tým, že keď riadiaci pracovník urobí zásadnú chybu, malo by sa jeho zotrvanie na danom poste prinajmenšom zvážiť.  A ešte jednu situáciu si viem predstaviť: ten-ktorý riaditeľ je vcelku schopný a spôsobilý na výkon svojej funkcie, ale medzičasom mu vyrástol konkurent, ktorý je evidentne ešte schopnejší.

Ak vyššie uvedené aplikujeme na práve „odídeného“ riaditeľa Tatranského národného parku, Ing. Tomáša Vančuru, ako aj na niektorých ďalších riaditeľov veľkoplošných chránených území, ľahko zistíme, že v tomto prípade neplatí ani jeden z vyššie uvedených dôvodov.

Jediná „zásadná chyba“, ktorú riaditeľ Vančura urobil, bolo jeho dôsledné trvanie na dodržiavaní zákona o ochrane prírody a krajiny. Preto sa stal nepohodlným pre tých, ktorým tento zákon a to, že na území národných parkov sa má v prvom rade chrániť príroda, prekáža. Okrem toho to bol pán riaditeľ, ktorému hovorilo niečo slovné spojenie stavovská hrdosť. Aj keď s oveľa menšími kompetenciami v porovnaní s riaditeľmi porovnateľných národných parkov v okolitých krajinách, dokázal zastávať svoju pozíciu dôstojne a s prirodzenou autoritou. Nemenil svoje stanoviská podľa toho „odkiaľ fúka vietor“. A navyše, dokázal ich verejne obhájiť. Tomáš Vančura pritom nie je žiadny “fundamentalista”. Vie, čo je diskusia i prijateľný kompromis a vie tiež, že v Tatrách a pod Tatrami žijú ľudia i to, že Tatry sú aj predmetom podnikateľských záujmov. So všetkými zúčastnenými dokázal komunikovať, a to bez zvyšovanie hlasu, či používania neférových postupov, hoci voči nemu a jeho ľuďom sa ich použilo viac ako dosť.

Odvolanie a následné “odídenie” Vančuru  a niektorých ďalších z pozície riaditeľov národných parkov a chránených krajinných oblastí je dôkazom toho, ako hlboko kleslo vedenie Štátnej ochrany prírody SR i príslušné ministerstvo, ako si tam nevážia kvalitných a čestných ľudí vo svojich radoch. Je jasné, že konajú z pozície moci a zdanlivo beztrestne. Ale mýlia sa. Neuvedomujú si, že svojimi zásadnými rozhodnutiami vo veci národných parkov i celej štátnej  ochrany prírody na Slovensku berú na seba obrovskú zodpovednosť. Nielen pred Slovenskom, ale aj pred Európou a pred svetom. Nemáme totiž len práva, ale aj záväzky. A máloktorý z nich je taký dlhodobý, zásadný a ostro sledovaný, ako je záväzok Slovenska chrániť prírodné hodnoty európskeho a svetového významu.

Nemal som v pláne písať nekrológ. Vančura, Bevilaqua, Jasík,  Slávik ani ďalší schopní a čestní ľudia sa nestratia. Určite ešte urobia veľa dobrého, aj keď nebudú riaditeľmi v organizácii so zavádzajúcim názvom  Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky. Možno sa budú mať dokonca lepšie, ako sa mali dosiaľ: denne napádaní a opľúvaní.

Chcel som sa len zastať ľudí, ktorí nezištne obhajovali prírodu a platné zákony a upozorniť na to, že poškodení sme v tomto prípade najmä my, bežní občania Slovenskej republiky.

Marec 2007