*************************************************************************************************

Pocity pri pohľade z decembrového Choča

Choč pôsobí zo všetkých strán ako majestátna prírodná a krajinná dominanta – uzlový bod, do ktorého sa zbiehajú siločiary Oravy a Liptova. Nie je však len vizuálnym  symbolom, je on aj symbolom kultúrnym, ba kultovým. Veď na jeho úpätí sa narodili tí, bez ktorých si slovenskú kultúru nedokážeme predstaviť – od baťka Hviezdoslava,  cez Kukučína, Radlinského, Jégého, Janka Matúšku až po ružomberskú intelektuálnu elitu.

V anketách o najkrajší vrch Slovenska Choč tuším ešte nikdy nevyhral, ale ani nikdy nechýbal medzi favoritmi. Čo sa týka krásy, má v súťaži s Kriváňom či Rozsutcom prisilnú konkurenciu, ale čo sa týka výhľadov z vrcholu, myslím si, že rovnocenného súpera nemá.

Dva dni pred koncom minulého roka, využijúc najslnečnejší deň prázdnin, vybehli sme si na Choč. Bol som na tomto magickom vrchu už veľakrát a zo všetkých strán, ale nikdy nie v zime. Takže aj pre mňa to bola tak trochu premiéra.

Hneď prvý môj zážitok s Chočom bol symbolický. Odohral sa v jeden z najtragickejších dní slovenskej histórie – 20. augusta 1968. Iróniou osudu, stojac podvečer na vrchole – vysoko nad horami a dolami rodného Slovenska, radenými za sebou ako kulisy v divadle zvanom Krajina -  sme si s dojatím hovorili: „Konečne je tá naša krajinka slobodná!“. O niekoľko hodín neskôr, prechádzajúc bratislavskými predmestiami, sa už oproti nám valili neosvetlené „spojenecké“  tanky...

Ale kdesi vo svojich génoch nosím Choč oveľa hlbšie. Veď pred viac ako 90 rokmi naň chodievala obdivovať východ slnka - spolu s ďalšími mladými ľuďmi z Ružomberku a okolia -  moja stará mama Viktória Jančeková (vydatá Alexy). Nielen ona, ale aj všetci ďalší moji starí rodičia, pochádzajúci z Veličnej, Medzihradného, Ružomberku a Liptovského Mikuláša, sa na Choč pozerali z okien svojich rodných domov.

Čo sa dá vidieť z vrcholu Choča dnes? Stále ešte veľa krásneho – od romanticky zoskupených domcov Valaskej Dubovej, cez impozantné skalné galérie nad ňou, starú smrekovú horu, malebné, široké Chočské sedlo so zrubovým salašom a s niekoľkými veľkými solitérnymi smrekmi, námrazou obielené porasty kosodreviny, vrcholové skalisko, ale najmä výhľady: od Vysokých Tatier a Roháčov, cez Prosečnô, Babiu horu s Pilskom, Beskydy, Maguru, Rozsutec a Stoh, Šíp, kulisy Veľkej Fatry, Revúcku dolinu, Prašivú, Salatín, Poludnicu, Chabenec, Chopok s Ďumbierm, Veľký bok až po Kráľovu hoľu...Ale okrem toho aj stovky ďalších krásnych vrchov, dolín a poetických zákutí od Ostrej skalky  nad Vyšným Kubínom a kľukatiacej sa rieky Oravy, až po ligotajúci sa Váh a mäkko modelované kopčeky nad Liptovskou Marou. Ale aj mestečká, dediny, kostoly, kaštiele, kúrie a okolo nich zvyšky parkov... A keď schádzate z Choča smerom na východ, máte na dosah ruky bizarné skalné útvary, pod nimi zmiešané horské lesy, nad Lúčkami peknú božiu muku a v samotných Lúčkach známe travertíny i pozoruhodný vodopád.

Ale nie všetko je pri pohľade z Choča  krásne a malebné. Najmä, keď globálne otepľovanie nám už aj v decembri zvykne brať snehovú perinu, ktorá od nepamäti v tomto čase  zakrývala všetky hriechy, ktoré sme počas roka stihli napáchať voči krajine. A tak nielen kotliny a úpätia hôr, ale aj nižšie hrebene bývajú stále častejšie bez snehu. O to viac sa umelo zasnežuje a pohľad na chŕliace vysokovýkonné snežné delá hoci na Málinom brde pôsobí skoro tak odstrašujúco, ako na dymiace komíny ružomberských fabrík. Za takýchto biednych snehových podmienok dvojnásobne vyniknú aj jazvy po výruboch a terénnych úpravách na Kubínskej holi. Vo všetkých ročných obdobiach kazí výhľad z Choča aj pohľad na kubínske či mikulášske paneláky,  komíny, družstvá a iné pozostatky z čias socializmu, ktorý si s krásou krajiny veľa starostí nerobil. Stále rušivejšie pôsobia pri pohľade z Choča aj vysokonapäťové elektrické vedenia, ktorými je táto krajina  viac a viac zadrôtovaná. Rozširujúca sa cestná sieť, mamutie križovatky a podobné výtvory taktiež berú krajine pod Chočom jej tradičnú mierku a delia ju na vzájomne izolované časti. Dekadentnými symbolmi doby sa aj tu stávajú rôzne hypermarkety a logistické centrá, ktoré rastú ako vredy na tele malomocného. A to ešte stále nezačali priamo pod Chočom stavať diaľnicu. O rok, o dva aj ona prinesie do krajiny nové rany a jazvy.

Čo povedať na záver? Choč je stále Choč a výhľad z neho je stále veľkým zážitkom. Len ten zážitok kazí stále viac traumatizujúcich novotvarov a aktivít, ktoré sú neraz, keď už nie úplne zbytočné, tak zbytočne pompézne, neestetické, zle umiestnené, skrátka ignorujúce krajinu i pohľad na ňu.

Február 2010 (vyšlo v Krásach Slovenska, 3-4/2010)