*************************************************************************************************

 

Prežijú nás malokarpatské vinohrady?

Ak cestujete z Bratislavy smerom do Smoleníc popod Malé Karpaty ste v neustálom kontakte s vinohradmi, alebo lepšie povedané s vinohradníckou krajinou, lebo tunajšie vinohrady si nie je možné predstaviť bez vinohradníckych miest,  mestečiek a dedín a bez ďalších artefaktov, ktoré patria neodmysliteľne k vinohradom: od siete ciest, chodníkov,  vodohospodárskych zariadení až po „vínne búdy“ a charakteristické ovocné stromy, rastúce vo vinohradoch. A aký je Váš dojem z tohto cestovania? Povedané jedným slovom: rozpačitý. Má to na svedomí viacero príčin. V prvom rade tá, že socializácia poľnohospodárstva sa nevyhla ani našim vinohradom, a tak sa veľká časť tradičných maloblokových romantických súkromných viníc premenila na veľkoblokové nezáživné terasované vinohrady, pričom tie tradičné sa zachovali buď v bezprostrednom okolí sídiel, alebo, naopak, len v tých najmenej dostupných a najviac sklonitých či členitých lokalitách. Ďalším charakteristickým fenoménom je pustnutie vinohradov i celej krajiny. To sa týka najmä tých vinohradov, ktoré odolali kolektivizácii, zostali, alebo sa vrátili do súkromných rúk, ale (staro)noví majitelia sa im z rôznych dôvodov už nevenujú. Vzniká tak paradox, na ktorý poukázal nedávno primátor Pezinka: „Vinárstvo u nás prekvitá, ale vinohradníctvo upadá.“ Dôsledky to má rôzne a líšia sa najmä so vzdialenosťou od Bratislavy. V hlavnom meste s jeho stáročnou vinohradníckou tradíciou a v jeho mestskej časti Rača  vinohrady z veľkej časti ustúpili novej bytovej výstavbe. Čím bližšie k centru mesta, tým je tento ústup vinohradov fatálnejší, až sa zdá, že v samotnej Bratislave ich čoskoro nájdeme len na pozemkoch Výskumného ústavu vinohradníckeho. V historickom mestečku Svätý Jur - ktoré je zároveň mestskou pamiatkovou rezerváciou - sa tradičné vinohrady zachovali  podstatne lepšie, ale aj tu z roka na rok viac a viac ustupujú novej výstavbe, aj keď táto má, na rozdiel od  susednej Bratislavy, skôr rozptýlený než komplexný charakter. Vinohrady  neďalekého Limbachu zasa postihla rezidenčná výstavba v štýle „Beverly hills“. V Pezinku bojujú vinohrady o svoju existenciu so sídliskami, priemyslom a nákupnými centrami, ale na okolí Pezinka a neďalekej Modry nájdeme aj podnikavých vinohradníkov, ktorí sa snažia o obnovu vinohradov vo veľkom.  A tak by sme mohli pokračovať ďalej až do Smoleníc či Trstína. Všade sa nájde niečo špecifické, ale aj mnoho spoločných čŕt. Ak by sme to mali zhrnúť: svojou slávnou históriu nezaostáva malokarpatská vinohradnícka oblasť za svojimi renomovanými ekvivalentmi v Nemecku, Rakúsku, na Morave či v Maďarsku, ale predsa im v niečom nedokáže konkurovať, a to je komplexná starostlivosť o vinohrady a následne schopnosť uchovať a oživiť tradičný charakter vinohradníckej krajiny. Kto cestoval dolinou Rýna, išiel na bicykli dunajským údolím Wachau, poprechádzal sa po viniciach v Pavlovských vrchoch, alebo na vŕškoch okolo Balatonu asi mi dá za pravdu, že tam tá krajina priam spieva, a u nás akosi živorí. Schválne pritom nehovorím o vinohradníckych rajoch, akými sú Taliansko či Francúzsko, ale o krajinách s podobnými prírodnými podmienkami, aké máme my.

Základná otázka teda znie: prečo vinohrady a vinohradnícka krajina môže prosperovať a udržiavať si tradičný kolorit inde, len u nás nie? Možno majú o niečo lepšie nastavené dotácie, možno ťažia z toho, že ich nepostihli štyri desaťročia budovania komunizmu, ale možno sú to všetko tak trochu len výhovorky. Čo ak je hlavný problém v tom, že sa nám nechce a že nám na tom, ako bude naša krajina vyzerať a fungovať, príliš nezáleží?. Lebo práca vo vinohrade je tvrdá a vyžaduje si systematický a zodpovedný prístup a podobne je tomu aj so zachovávaním a oživovaním rázu vinohradníckych sídiel a celej krajiny. Ak sme sa naučili robiť a predávať dobré víno vo veľkom, mali by sme byť schopní dopestovať aj hrozno na jeho výrobu. Lebo urobiť dobré víno z dovezených surovín dokážu aj na Sibíri. A ešte niečo: chcelo by to viac pochopenia v parlamente i vo vláde, aby vzniklo také legislatívne prostredie, ktoré nebude vyháňať vinohradníkov z viníc a chcelo by to viac zdravého lokálpatriotizmu aj na úradoch, ktoré rozhodujú o tom, kde vinice  a v akej podobe zostanú a kde nie, ako aj o tom, čo sa v nich môže stavať a v akej podobe. V snahe zachovať hodnoty padmalokarpatskej vinohradníckej krajiny sa v súčasnosti realizuje viacero výskumných projektov. Jeden z nich pod skratkou Vital Landscapes rieši spoločne osem stredoeurópskych akademických a konzultačných pracovísk a jeho hlavným cieľom je ochrana, zhodnotenie a udržateľný rozvoj unikátnych typov kultúrnej krajiny v strednej Európe, k čomu má prispieť aj väčšie zapojenie verejnosti do plánovania a manažmentu krajiny, tvorba scenárov miestneho a regionálneho rozvoja krajiny, ako aj medzinárodná výmena skúseností. Slovensko v projekte reprezentuje Geografický ústav SAV. V jednotlivých zúčastnených krajinách sa projekt realizuje v rámci modelových území, v ktorých hrá kultúrna krajina významnú úlohu. V prípade Slovenska si riešitelia zvolili práve podmalokarpatský región.

november 2011

(v modifikovanom znení vyšlo v Hospodárskych novinách)