Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

Úvaha na tému rodinné striebro

Ministerstvo životného prostredia nám venovalo vskutku originálny dar k Svetovému dňu životného prostredia. Dar z kategórie danajských. V predvečer „rezortného sviatku“ sa nechalo počuť, že pripravuje zníženie výmery a počtu národných parkov na Slovensku. Vraj ani v čase rekordného hospodárskeho rastu nemáme na ochranu prírody peniaze. Nechcem tvrdiť, že ochrana prírody sa dá robiť zadarmo, ale k najlepším a najefektívnejším formám tejto činnosti patrí nechať prírodu na prírodu. Z toho je zrejmé, na akom stupni rebríčka hodnôt súčasnej vlády sa príroda a jej ochrana nachádza, ale aj to,  že argumentovať  nedostatkom peňazí je v tomto prípade prízemná kamufláž. Aj keď o peniaze v konečnom dôsledku predsa len ide. O peniaze z prírody ukradnutej  nám všetkým, a najmä tým, ktorí prídu po nás.

V tejto súvislosti mi prišlo mimovoľne na um slovné spojenie rodinné striebro. Za ostatné roky sme sa o ňom napočúvali veľa. Takmer vždy išlo o monumentálne diela (zväčša z čias socializmu): podniky, produktovody, železnice, letiská, banky, obchodné spoločnosti... Najčastejšie sa údajným rodinným striebrom zvyklo argumentovať, keď niektorej významnej a lukratívnej obchodnej položke „hrozila“ privatizácia zo strany tej nesprávnej záujmovej skupiny.

Len raz som  zaregistroval, že ktosi za naše rodinné striebro vyhlásil aj špičkových slovenských umelcov, ale to bola skôr výnimka, potvrdzujúca pravidlo.

Nepamätám si, že by niekto do tejto kategórie zaradil významnú pamiatku a takmer určite nikto týmto slovným spojením neoznačil slovenskú prírodu.

A tak, keď počúvam o plánovanom zmenšovaní či dokonca rušení národných parkov, neubránil som sa tomuto polo sprofanovanému terminu technicu. Ozaj, čo už si viac zaslúži  označenie rodinné striebro? Čo je autentickejšie, nenahraditeľnejšie, vzácnejšie, medzinárodne uznávanejšie, závideniahodnejšie a zároveň zraniteľnejšie, ako slovenská príroda? Čo je viac symbolom Slovenska a zároveň identifikačným znakom jeho obyvateľov, ako naše lesy, hory, doliny, riečne zákutia, jaskyne, skrátka dary prírody, pričom jej najvzácnejšie a zároveň najobdivovanejšie časti sú skoncentrované práve v národných parkoch?

Keď sa po rozdelení Československa rozdával národný majetok kamarátom, hovorilo sa tomu lúpež storočia. Oprávnene. Ale ešte stále išlo (snáď s výnimkou kúpeľov) len o viac-menej tuctové ľudské - zväčša zastaralé - výtvory, akých je vo svete neúrekom. Snaha rozdať či rozpredať jedinečnú slovenskú prírodu je oveľa nebezpečnejšia. V tomto prípade ide o hodnoty unikátne, nenahraditeľné, nadčasové a v pravom slova zmysle celospoločenské.

To by bola krádež nie storočia, ale tisícročia, ba večnosti.

Na záver jedno varovanie: O život nejde len v rezorte zdravotníctva, ale aj v rezorte životného prostredia!

Jún 2008