*************************************************************************************************

Jedna otázka – rôzne odpovede

Pred desiatimi rokmi prijali vo Florencii Európsky dohovor o krajine. Slovensko sa zmluvnou stranou tohto dokumentu Rady Európy stalo o päť rokov neskôr a odvtedy sa na nás v plnom rozsahu vzťahujú povinnosti, ktoré z toho vyplývajú. V uplynulých dňoch Florencia žila pripomínaním si okrúhleho výročia, oslavami, ale aj hodnotením toho, ako sa na medzinárodnej, národnej, regionálnej a miestnej úrovni podarilo dohovor uplatňovať v praxi. Okrem oficiálnych osláv, ktoré sa konali v Palazzo Vecchio, sa uskutočnil aj celý rad ďalších podujatí, prevažne pracovného charakteru. Bola to v prvom rade vedecká konferencia Living Landscape, ale aj stretnutia CIVILSCAPE, siete európskych mimovládnych organizácií na podporu implementácie dohovoru. V hodnotení uplynulého desaťročia výrazne prevažovalo (seba)uspokojenie. Dohovor skutočne inšpiroval mnoho univerzít, mimovládok i samospráv, ale najmä jednotlivcov v rôznych častiach Európy k zvýšenému záujmu o krajinu. Povedané jazykom dohovoru, nešlo pritom len o krajinu unikátnu, ale aj o krajinu všednú, ako aj o krajinu zdevastovanú, vyžadujúcu si revitalizáciu. Na všetkých úrovniach vznikli stovky pozitívnych príkladov, ktoré by, nebyť dohovoru, neboli zrejme uzreli svetlo sveta.

 

Na druhej strane je fakt - o ktorom sa hovorilo skôr v zákulisí ako verejne - že v praxi sa dohovor neuplatňoval ani zďaleka tak, ako by si to želali jeho iniciátori, autori a protagonisti. Svoj diel viny na tom nesú nielen vlády a väčšina miestnych a regionálnych samospráv, ale aj samotná Rada Európy – napríklad už aj tým, ako nevyvíjala patričný tlak na ostatné európske inštitúcie, aby napomáhali uplatňovaniu dohovoru, neorganizovala pravidelné hodnotiace konferencie zmluvných strán, ale aj tým, ako vytrvalo ignorovala existenciu mimovládnej siete CIVILSCAPE. A tak v lesku osláv a v strede úžasnej toskánskej krajiny sa takmer úplne stratili reálne problémy, oprávnená kritika do vlastných radov a hľadanie východísk.

A čo Slovensko? Na to nejestvuje jednoznačná odpoveď.  Ak sa budeme pýtať na to, čo v intenciách dohovoru niektoré organizácie, skupiny a zanietení jednotlivci u nás urobili, odpoveďou bude dlhý zoznam aktivít, čo aj v samotnej Florencii patrične zarezonovalo. Týka sa to aj vedy, kde Slovensko patrí k priekopníkom integrovaných prístupov k výskumu krajiny. Nie náhodou vari každý desiaty príspevok v konferenčnom zborníku a každý piaty poster pochádzali od nás. Sme aktívni aj v rámci siete mimovládok a máme zastúpenie aj v sieti samospráv, angažujúcich sa vo veciach dohovoru. Navyše, naša národná koordinátorka dokázala tieto výsledky komplexne a pôsobivo prezentovať.

Žiaľ, otázka sa dá postaviť aj inak a zásadnejšie: ako si Slovensko reálne plnilo a plní svoje povinnosti, vyplývajúce z dohovoru? Cez prizmu takto položenej otázky sa veci dostanú do iného - a neraz priam opačného - svetla. Každodenné postoje zákonodarcov, decízorov, investorov, ale aj väčšiny občanov ku krajine, ktorá nás obklopuje a ktorá je naším nealternatívnym domovom, sú totiž na hony vzdialené filozofii Európskeho dohovoru o krajine, ako aj záväzkom, ktoré z neho pre nás vyplývajú. Na to, prečo je to tak, som sa v intenciách zákona o slobodnom prístupe k informáciám opýtal v liste bývalému ministrovi životného prostredia, Jozefovi Medveďovi.  Stalo sa tak 9. februára 2010. Odpoveď som, napriek opakovaným urgenciám, nedostal. A tak som sa pred dvoma mesiacmi obrátil s tými istými otázkami na nového ministra, kompetentného konať vo veciach dohovoru – Zsolta Simona. Ani jemu nestál za námahu čo i len riadok odpovede. Nepíše sa mi to ľahko, pani premiérka, ale niečo podobné som nezažil ani v časoch pred novembrom´89. A tak naďalej nepoznám odpoveď na to, prečo nebol dosiaľ prijatý zákon o krajinnom plánovaní, alebo obdobná právna norma, hoci sme sa to pred piatimi rokmi zaviazali urýchlene urobiť. Neviem tiež, prečo sa stať o krajine, jej ochrane a udržateľnom manažmente neobjavila v programovom vyhlásení novej vlády, ale najmä neviem, prečo sa v praxi dohovor - ktorý je oficiálne súčasťou nášho právneho poriadku - permanentne  a beztrestne ignoruje a porušuje. Len čo sa to  dozviem, budem Vás informovať. Len sa obávam, či sa toho pri takomto vzťahu politikov a úradníkov k občanom dožijem.

Október 2010

(v skrátenom znení vyšlo v SME)