Spoločnosť

Lavíny bilancovania sa na nás na prelome rokov valia zo všetkých strán ako masy snehu z tatranských vrcholov. A tak som si pôvodne myslel, že Vás toho bilancovania tentoraz ušetrím. Ale neušetrím. Vyprovokoval ma k tomu každoročný záslužný počin Juraja Rizmana (zvaného Rizo), ktorý nám pravidelne o takomto čase nastavuje zrkadlo našej mediálnej viditeľnosti. Či už kolektívnej, v rovine jednotlivých organizácií, iniciatív, kampaní..., alebo viditeľnosti (a počuteľnosti) individuálnej, ako konkrétnych environmentalistov, aktivistov a aktivistiek na poli ochranárskom. Rizovo hodnotenie je nižšie, takže si ho môžete detailne preštudovať.

Začnem, ak dovolíte, spomienkou. Pred dvadsiatimi rokmi som mal jedinečnú možnosť prebrázdiť od východného pobrežia po západné a od kanadských hraníc po mexické a späť Spojené štáty americké. A často som nachádzal pod povrchom súčasnej Ameriky, predstavujúcej symbol technologického rozvoja, ale pre mnohých aj komercie a možno aj dekadencie, akýsi nenápadný, ale vytrvalo prúdiaci ponorný tok inej Ameriky. Ameriky ochranára Johna Muira, ktorý bol práve vtedy vyhlásený za najdôležitejšieho občana Kalifornie v celom 20. storočí, Ameriky (eko)mysliteľov typu Henryho Davida Thoreaua či Walta Whitmana, Ameriky zanietených pracovníkov, podporovateľov a návštevníkov tamojších národných parkov až po Ameriku aktívnych ochranárov a ekologických aktivistov nedávnej minulosti i súčasnosti. Mal som ich možnosť stretnúť stovky a bol to zážitok, na aké sa nezabúda.

Všetkým našim členkám a členom

od FERA GULDANA

Výročie 17. novembra priam nabáda k úvahám o tom, kam sme sa za uplynulých 29 rokov dostali, ale aj o tom, ako ďalej. Ak vychádzame z predpokladu, že po najbližších parlamentných voľbách u nás dôjde k zmene k lepšiemu a k moci sa dostanú ľudia, uvedomujúci si skutočné výzvy 21. storočia, heslom dňa by malo byť: zachrániť dovtedy čo najviac.

Preto ide o preteky s časom.