NOVÁ DRÁMA je (tentoraz) EKO, ale aj EKO je nová (a asi najvážnejšia) dráma

Hlas umelcov je v tejto chvíli nepostrádateľný

Vážim si to, že môžem vystúpiť na úvod tohto dôležitého podujatia. A obdivujem odvahu organizátorov a organizátoriek, že ma sem pozvali, hoci okrem divadelného priezviska a diváckeho obdivu nemám s divadlom takmer nič spoločné.

Keď som rozmýšľal o tom, ktoré divadelné hry na mňa dýchajú niečím, čo by sa dalo označiť ako ekologické, spontánne mi napadli dve: Čechovov Višňový sad a Ibsenov Nepriateľ ľudu. Tá prvá bola po prvý raz uvedená v r. 1904, druhá dokonca o 20 rokov skôr. Obe sú teda ešte staršie ako ja. A to už je čo povedať! Tým, samozrejme, nechcem tvrdiť, že v súčasnosti sa hry s ekologickým zameraním, kontextom a podtextom nepíšu. Veď inak by sa nemohol konať ani tento ročník Novej drámy.

Ale vážne: asi som sa tu ocitol preto, lebo sa dlhodobo zaoberám problematikou ekológie a environmentu. Ako profesionál – vedecký pracovník, pedagóg, publicista, ba začas i politik, ale aj ako dobrovoľník, či, ako sa dnes vravieva, aktivista. A tak by som Vám tu mohol dlhé hodiny prednášať novinky z oblasti environmentálnej geografie či krajinnej ekológie, ale aj zelenej politiky, alebo hoci z dejín hnutia ochrancov prírody. Ale na to nemáme v tejto chvíli čas a – koho to skutočne zaujíma – dnes sa dá, ako je známe, všetko nájsť na nete.

A tak, ak by som mal zhrnúť svoju vedeckú, aktivistickú a politickú skúsenosť v tejto oblasti do niekoľkých viet, mohli by znieť aj takto: tí a tie, ktorí a ktoré o nás, našich deťoch a vnúčatách ešte stále rozhodujú, zväčša postrádajú elementárnu ekologickú gramotnosť. V tom sa podobajú na deti predškolského veku. Ale v skutočnosti je to s politikmi, úradníkmi či manažérmi veľkých firiem (česť výnimkám) oveľa horšie, ako s tými deťmi. Deti sú prirodzene zvedavé, nepredpojaté a otvorené novým vedomostiam, výzvam a podnetom. Politici a iní lídri s ideologickými, straníckymi, úzko rezortnými, krátkozrako ekonomickými či inými klapkami na očiach sa tomu, čo sa im nehodí, bránia, ignorujú to, popierajú a bagatelizujú. To posledné, čo ich zaujíma, je vedecky dokázaná a empiricky overená pravda. Ich správanie sa neveľmi líši od dogmatizmu cirkvi v časoch svätej inkvizície. Preto jednoducho odmietajú vidieť to, čo vidí aj malé dieťa, napríklad v oblasti zmeny klímy, bezhlavého rúbania lesov, pustošenia krajiny, devastácie riek či hromadenia odpadov.

Politici sa radi vyjadrujú k veciam, o ktorých nič dohromady nevedia. A tak aj ja, ako bývalý politik, sa budem teraz venovať nie tomu, čomu sa ako-tak rozumiem, ale tomu, čomu sa príliš nerozumiem, teda umeniu. Lepšie povedané možnému poslaniu umenia v tejto oblasti. Aj keď postrádam umelecký talent a príslušný typ vzdelania, odvážim sa s istotou tvrdiť, že angažmán umenia v oblasti ochrany prírody, krajiny či životného prostredia je mimoriadne dôležitý.

Po prvé preto, lebo umenie má vo všeobecnosti lepšie komunikačné a interpretačné schopnosti ako veda. A teda sa cezeň dá účinnejšie, pôsobivejšie, apelatívnejšie a trvalejšie zapísať do povedomia ľudí ako vedeckými traktátmi. Dobré umenie má schopnosť robiť nás citlivejšími, tolerantnejšími, hĺbavejšími i spoločensky aktívnejšími, čo je nesmierne dôležité aj pri formovaní nášho vzťahu k prírode a prostrediu.

A po druhé, umelci, a najmä dramatickí umelci a umelkyne, sú zväčša verejne známe osoby, ktoré sa neraz logicky časom stávajú tým, čomu zvykneme hovoriť mienkotvorné osobnosti. My, slovenskí ochrancovia prírody, pamiatok a životného prostredia, sme to vnímali a ocenili už v rokoch pred Nežnou revolúciou v r. 1989. Občas, napríklad keď členovia už vtedy veľmi populárneho Radošinského naivného divadla s nami brigádovali v bratislavských parkoch, to pôsobilo až trochu kuriózne. Nemenej kuriózna bola spolupráca s brnianskym Divadlom na provázku na príprave divadelnej dramatizácie novinových správ o vtedajších ekologických katastrofách v bývalom Československu s veľavravným názvom Rozrazil. Inak premiéra a derniéra tejto hry sa konala 17. novembra 1989! Jednoaktovky v interpretácii Mariána Labudu a Martina Hubu v polozborenom refektári starobylého kláštora v Marianke, ktorý sme v tom čase brigádnicky zachraňovali, boli dych vyrážajúce. Medzi našich zakladajúcich členov a členky patrili komik Julo Satinský, režisér Juraj Nvota, dramaturgičky Mirka Čibenková a Darina Kárová či herci Zuzana Kronerová – inak čestná riaditeľka tohto festivalu, Peter Šimun, Boris Farkaš, Maroš Geišberg a ďalší/e. Keď sme, ako sa vraví, „šliapli na otlak“ komunistickej moci a prenasledovala nás prokuratúra a štátna bezpečnosť, verejne sa nás zastali mnohé veľké osobnosti vtedajšieho slovenského divadelného sveta. A spolu sme sa stretli aj na revolučných tribúnach a v prvých otvorených verejných diskusiách v bratislavských divadlách, rozhlase i televízii v Novembri 1989.

Tá tradícia pokračuje až dodnes. Ochranárske happeningy či diskusie s verejnosťou o ekologických témach tradične organizujeme v Divadle Astorka Korzo ´90 a za tváre našich kampaní či za ambasádorov a ambasádorky životného prostredia si neraz volíme práve známe osobnosti z radov divadelníkov. Herci a herečky neraz nezištne účinkujú v našich klipoch a kampaniach. A dosť veľa z nich sa stretlo aj v našom Slovenskom ochranárskom sneme, ktorý sme nedávno vytvorili ako symbolickú alternatívu voči ignorantskej a skorumpovanej moci.

A na záver sa ešte odvážim na tenký ľad úvah o ekologickej angažovanosti umenia, vrátane toho divadelného. Dve totality, v ktorých sme boli nútení žiť celú polovicu 20. storočia, dokonale sprofanovali koncept tzv. angažovaného umenia. Nečudo, veď slúžiť moci, obhajovať dekadentnú či zvrátenú ideológiu a legitimizovať prostredníctvom umenia zločiny totalitných režimov, je vari to najhoršie, čoho sa umelec môže dožiť. Preto sa nemožno diviť, že jednou z prvých reakcií umelcov po páde komunizmu bolo programové odmietnutie spoločenskej angažovanosti ako takej. Až sme sa stali svedkami opačného extrému: umenia pre umenie, ktoré odmietalo reflektovať akýkoľvek reálny spoločenský problém.

Myslím si, že angažovanosť umenia tvárou v tvár postupujúcej ekologickej kríze a environmentálnej skaze je niečo diametrálne odlišné od spomínaného prisluhovania moci. Nielen preto, že súčasná moc je podobne arogantná ako tá, ktorú sme poslali na „smetisko dejín“ v Novembri 89. Nielenže podchvíľou toleruje, ba podporuje to, čo by nemala a nerobí to, čo by mala, ale ešte stále perzekvuje ochranárov a environmentalistov, ako ukazuje nedávny príklad nenásilného protestu aktivistov a aktivistiek Greenpeace – tu na Slovensku – ktorí sa vzápätí ocitli vo väzení. A aj našim vedcom, učiteľom i žurnalistom neokrôchaná moc podchvíľou hádže polená pod nohy. A tak umelecká angažovanosť na podporu kvality prostredia, v ktorom žijeme a proti rozkrádaniu prírody a prírodných zdrojov je zároveň aj občianskym protestom proti arogancii moci.

Nikto z nás nevolá po prvoplánovom, bulvárnom, plano moralizujúcom či inak povrchnom spracovaní tejto témy. To by mohlo priniesť viac škody ako úžitku. Ale zmenu myslenia, cítenia a vnímania ekologických a environmentálnych výziev bez aktívnej účasti umelcov a umelkýň, či už v divadlách, v koncertných sieňach, ateliéroch, za kamerami, ale aj v médiách a na tribúnach si neviem a nechcem predstaviť.

Aj preto som rád, že ste tu a že ústrednou témou tohtoročnej Novej drámy je práve téma ekológie a environmentu. V upútavke na toto podujatie sa píše: Nová dráma je eko. Dá sa to povedať aj naopak: Eko je nová dráma.

Mikuláš Huba (vedecký pracovník SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu) na úvod medzinárodnej konferencie Ekologické otázky a environmentálne problémy v divadle a performancii, Bratislava, 7. 5. 2019