Sme svedkami snahy o zmenu charakteru štátu

(Príspevok určený pre účastníkov a účastníčky XXIII. Snemu Únie miest Slovenska. Odovzdaný písomne, lebo z časových dôvodov na sneme neodznel.)

Vážení páni prvý viceprezident a generálny sekretár Únie miest Slovenska, dámy a páni, priatelia, ďakujem za pozvanie a želám Vám plodné a úspešné snemovanie.

Ale aby som nezostal len pri tomto naozaj úprimnom, ale predsa len málo obsažnom želaní, dovolím si doplniť aj krátku úvahu na aktuálnu tému.

Asi sa zhodneme na tom, že prvoradým predpokladom dobrých rozhodnutí a následne riešení je správna identifikácia problémov a rizík.

V čom vidím hlavné riziko súčasnej situácie na Slovensku, to je návrat tendencií z 50. a 70. rokov minulého storočia, a zároveň nedostatok odhodlania týmto tendenciám čeliť.

Nemyslím tým len rovinu politickú, ale ešte viac hodnotovú  a paradigmatickú. A nech nás nemýli skutočnosť, že formy a prejavy tohto pokusu o dejinný návratu k tomu najhoršiemu, čo sme to v povojnových dejinách zažili, sú neraz veľmi sofistikované a zaobalené do krásnych slov.

Osobne tie historické paralely vidím takmer na každom kroku.

Základný politicko-mocenský predpoklad pre ne vznikol po voľbách v r. 2012 návratom vlády jednej strany.

Na to ďalej nadväzuje:

1. Centralizácia politickej a ekonomickej moci, vrátane snahy obmedziť právomoci samospráv a ľudské i občianske práva vo všeobecnosti, pričom zrušenie postu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny či snaha o devalvovanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú len čerešničkami na torte.

2. Smerom k zahraničiu nedostatok solidarity k odkázaným, kombinácia poplatnosti a požadovačnosti voči Bruselu a ústretový postoj voči autoritárskym režimom.

3. Erózia právneho štátu, svojvoľnosť v prijímaní rozhodnutí, rozkvet korupcie a klientelizmu, a zároveň faktická beztrestnosť pre časť zločincov.

4. Selektívne a účelové rozdávanie verejných, finančných i prírodných zdrojov úzkej skupine vyvolených na úkor všetkých ostatných, ako aj budúcich generácií.

5. Industrializácia, v zmysle preferencie a glorifikácie bombastických projektov realizovaných metódou za každú cenu typu jadrové elektrárne, vidné diela, diaľnice, zimné olympijské hry v národných parkoch a to všetko personifikované v podobe zriadenia nového postu podpredsedu vlády pre veľké investičné projekty a pod heslom: „Čím viac betónu, tým lepšie“.

6. Komplikovanie života malým a stredným podnikateľom a stavanie podnikateľov do roly príživníkom s následným rastrom nezamestnanosti.

7. Radikálny antiekologizmus, ktorý sa šíri z najvyšších miest štátu v zmysle osvedčených hesiel: „Rozkážeme vetru, dažďu!“  a/alebo „Príroda, nepriateľ pokroku.“

A na druhej strane, a to je už kritika aj do vlastných radov, nárast partikularizmu, nadmerného individualizmu a egoizmu, ale aj

- mravného relativizmu,

- konzumného hedonizmu

a rastúcej povrchnosti, nedôslednosti,  apatie až rezignácie na veci verejné.

Prečo to hovorím tu a teraz?

Nie preto, že by ktorákoľvek z doterajších slovenských vlád bola ideálna. Ani nie preto, že všetko, čo sa robí sa robí zle. Ale preto, lebo chcem pripomenúť, že čelíme akútnym výzvam. Výzvam vo sfére bezpečnostnej, politickej, legislatívnej, ekonomickej, environmentálnej, sociálnej, ľudskoprávnej i mravnej, pričom práve v týchto mesiacoch sa opäť raz rozhoduje o tom, kam a ako sa bude Slovensko uberať v budúcich rokoch, ba desaťročiach – od rozhodovania o charaktere štátu, cez podobu novej energetickej politiky a operačných programov na roky 2014 – 2020, až po znenie a uplatňovanie nového stavebného zákona, zákona o odpadoch či zákona o ochrane prírody a krajiny.

A organizácie typu Únie miest Slovenska, okrem toho, že v prvom rade obhajujú legitímne záujmy svojich členov, zohrávajú aj významnú celospoločenskú úlohu.

Takže sa teším na ďalšiu spoluprácu. Nebude to ľahké, ale o to dôležitejšie.

Ďakujem za pozornosť.

Mikuláš Huba (dlhoročný člen expertného tímu ÚMS)