Re: OH 2022: Kedy, ak nie teraz? .týždeň 13/2013

Začnem In medias res: dávno ma nič tak nesklamalo ako téma .týzdňa č. 13/2013 OH 2022: Kedy, ak nie teraz? od autorského kolektívu Andrej Bán, Eva Čobejové a Jozef Majchrák.  Aby sme sa rozumeli: dokážem tolerovať odlišný názor. Kvôli jednému príspevku nie je vždy nutné zatracovať celý časopis.  A navyše, .týždeň sa nikdy netváril ako pro-environmentálne médium, a preto nie je prekvapením, že podporuje technokratický projekt na úkor prírody, tak ako roky velebil radikálneho „antiekológa“ Václava Klausa a nekriticky dodnes preferuje „skeptického ekológa“ Lomborga. Tak z čoho potom pramení moje sklamanie?  V prvom rade z toho, kto je pod článkom podpísaný. Lebo akokoľvek šéfredaktor .týždňa  viac zatracuje, ako vyznáva „zelené hodnoty“, dosiaľ som vnímal ako určitú protiváhu týmto postojom práve dvojicu Andrej Bán a Eva Čobejová. Takže kým ktorékoľvek iné mená pod spomínaným článkom by som odbavil pár nadávkami a mávnutím rukou, v prípade Bána a Čobejovej stále nechcem veriť vlastným očiam.

Ale nejde len o autorov článku. Ide aj o zameranie celého čísla, predznamenané palcovým titulkom na obálke CHCEME OLYMPIÁDU! a pokračujúce úvodníkom v prospech olympiády a štadiónov. Opäť sa dá namietať: „Proti gustu (Gustovi?) žiadny dišputát“, keby tu nebolo pár vecí, ktoré mi v celej tej pro-olympijskej a pro-štadiónovej argumentačnej ekvilibristike znejú falošne až podozrivo.

Prečo ten istý Štefan Hríb, ktorý je spravidla až cholericky kritický voči Robertovi Ficovi, mu zrazu dáva za pravdu? Prečo prehliada takú zásadnú systémovú poruchu a zjavné prekročenie ústavných právomocí, akým bolo svojvoľné rozhodnutie slovenského premiéra v januári t.r., korunované vyhlásením: „My do toho pôjdeme. Či ten materiál bude alebo nebude prerokovaný pred mojím stretnutím s poľským premiérom, ak aj nebude prerokovaný vo vláde, určite pánovi premiérovi Donaldovi Tuskovi poviem, že vláda Slovenskej republiky oficiálne podporí túto kandidatúru.“ Je toto vyhlásenie v súlade s kritériami pána Hríba, ktorými zvykne posudzovať správanie sa p. Fica a spol.?

V odpovedi na moju nedávnu interpeláciu premiér Fico o.i. píše, že: „...akékoľvek náklady investované do tohto projektu sa Slovensku mnohonásobne vrátia.“  Nechcem byť príliš ironický a pýtať sa, ako sa vrátili Sarajevu investície vložené do ZOH 1984. Ale prehliadať konštatovania nezávislého ekonóma z INESS-u, Richarda Ďuranu, o ZOH ako ekonomickej samovražde a o viac ako trojnásobnom priemernom predražení predchádzajúcich olympiád oproti pôvodným prognózam, ignorovať avizovaných 75 miliárd USD na ZOH 2014 v Soči a to, komu zväčša pôjdu (!!!), je nepochopiteľné. Dvojnásobne  od média, ktoré o sebe tvrdí, že je programovo kritické, a to najmä v prípadoch reálneho či hroziaceho plytvania verejnými zdrojmi.  Ako si vysvetliť tento náhly obrat?

Pripúšťam, že redakciu .týždňa nemusia zaujímať také „detaily“, ako je nejaký ten ohrozený rastlinný, či živočíšny druh európskeho významu. Aj keď  od periodika,  vychádzajúceho v EÚ v 21. storočí a určeného širokej verejnosti, by sa aspoň základy ekologickej gramotnosti dali očakávať. Ale na pochopenie toho, že sa tu jedná o prírodu národných parkov a že sa tu hazarduje s takým fenoménom medzinárodného významu, akým je Demänovský kras, netreba ani elementárnu ekologickú gramotnosť. Na to stačí prvá trieda základnej školy.

V patetickom závere článku sa píše o tom, že „Olympiáda je veľký krásny sviatok. A sviatky potrebujeme aj v časoch krízy.  Môže to byť aj sviatok oslavovaný pokornejšie, no s tým väčšou radosťou a hrdosťou...“  Pomlčme taktne o literárnej hodnote citovaných viet, na aké zvykne byť Štefan Hríb alergický, ak vyjdú v hocijakej inej tlačovine. Všimnime si len slovíčko pokornejšie. Ktorý developer pristupoval v poslednom  desaťročí k tatranskej prírode s pokorou? A to nešlo o megapodujatie typu ZOH, ale len  o „drobné“ barbarstvá na domácom piesočku.

Pôvodne som sa nechcel vyjadrovať k druhej časti článku, ktorý víta verejné zdroje do obnovy futbalových štadiónov.  Ale keďže celý príspevok má byť akože obhajobou investícií do športu, nedá mi nevysloviť počudovanie aj nad touto „piruetou“ .týždňa. V čase, keď si aj vrabce na plote čvirikajú čo je dôvodom ďalších peňazí do trnavského a iných štadiónov, je zavieranie si očí pred týmito motívmi prejavom buď nevedomosti, alebo účelovej podpory niečoho, čo si túto podporu nezaslúži.

Na záver ešte dve poznámky. Aj ja som za podporu športu, ale takú, z ktorej budú skutočne profitovať športovci, a najmä radoví občania s dôrazom na deti a mládež, ako som to videl nedávno v Kanade. Ani ZOH bez predchádzajúcich ekonomických a ekologických analýz, ani pochybné financovanie akože obnovy futbalových štadiónov  za takúto podporu športu nepovažujem.

Takže zostáva už len pár otázok: Prečo .týždeň zaujal taký postoj, aký zaujal? Prečo poprel to, čo dlhodobo deklaruje – odmietanie populizmu, potrebu šetriť verejné zdroje a podporu riešení v prospech ľudí?  Naozaj to bolo z lásky k športu, alebo tie dôvody boli oveľa pragmatickejšie? Kým sa nedozviem serióznu odpoveď na tieto otázky, nemôžem .týždeň považovať za dôveryhodný.

Mikuláš Huba

(do 25. 3. 2013 príležitostný čitateľ .týždňa)