O potrebe novej spoločenskej zmluvy (prvá časť podklad na diskusiu)

[firstchapter:Úvod]
[chapters:250,right]

V poslednom čase sa opäť začalo diskutovať o potrebe rúcať tabu, staré viac ako dve desaťročia a v nadväznosti na to aj o nevyhnutnosti novej spoločenskej zmluvy, či občianskej ústavy (pozri napr. E. Chmelár, www.changenet.sk, nepriamo však aj podtitul rozhovoru s Danielom Lipšicom, podľa ktorého na Slovensku fungovala od revolúcie dohoda, že po korupcii sa nepôjde. SME, 26.1.2012 - pozn. aut.).

Taktiež cítim potrebu podobného úsilia, bez ohľadu na to, či výsledný produkt bude, alebo nebude mať akúkoľvek formálnu záväznosť. Udalosti ako „samovražda“ vlády Ivety Radičovej, štrajk lekárov, spoločenská atmosféra okolo odchodu Václava Havla, kauza Gorila, masové demonštrácie na námestiach slovenských miest, ale aj situácia v Maďarsku po nástupe premiéra Orbána, či globálna kríza sú viac ako dobré podnety na to, aby sme sa o niečo podobné aspoň pokúsili.

Čímsi ako unikátnou spoločenskou zmluvou a prejavom jednoty lídrov a spoločnosti/národa bol spoločný duch Pražskej jari a Augusta 68 a neskôr Novembra 89, vychádzajúceho z predstavy o zdravšej, krajšej, zelenšej, slobodnejšej a udržateľnejšej budúcnosti z dielne bratislavských ochranárov, z kresťanských princípov, étosu disidentov a rebelov typu Václava Havla, Milana Šimečku či Dominika Tatarku a tiež z nostalgie za nenaplneným rokom 1968. Ďalšie okamihy našich novodobých dejín už neboli také spontánne a jednoznačné (rok 1998, či referendum o vstupe do EÚ), ale potreba skoncovať s érou mečiarizmu i výsledok jediného platného referenda v dejinách Slovenska ešte stále vypovedali o väčšinovom spoločnom záujme a schopnosti väčšiny dohodnúť sa na spoločných cieľoch so svojimi lídrami.

Ale vráťme sa k prvým mesiacom po Novembri, lebo tam vidím základy nedorozumenia medzi politickou elitou a spoločnosťou ako aj začiatok konca spoločenskej zmluvy z novembrových námestí. Začiatok nedorozumenia, ktoré sa snáď s výnimkou niekoľkých dejinných okamihov stále prehlbuje a získava podobu začarovaného kruhu.

November bol o víťazstve ducha nad hmotou a v žiadnom z vystúpení, ktoré odzneli v prvých dňoch po 17.11.1989 na bratislavskom námestí SNP, sa nespomínala túžba po vyššej materiálne spotrebe. Všetci sme vedeli, že to s tým naším blahobytom - v porovnaní napríklad s takým Rakúskom - nie je ružové, ale na druhej strane bývalé Československo bolo spolu s bývalou NDR stále ešte akousi „výkladnou skriňou“ či „Švajčiarskom“ socialistického tábora. Tomu zodpovedal aj obsah prvých slobodných televíznych vystúpení, ale viac-menej aj program a aktivity začínajúcej Verejnosti proti násiliu. Až neskôr, keď sa VPN transformovala z občianskeho na politické hnutie a rozhodla sa kandidovať v prvých demokratických voľbách v júni r. 1990, začala sa nepísaná spoločenská zmluva z novembrových námestí programovo porušovať. Nielen tým, že miesta na horných priečkach kandidátky účelovo dostali narýchlo „transformovaní“ nedávni komunisti (lebo tí jednak ovládali technológiu moci a jednak boli všeobecne známi, a teda aj populárni, a navyše v očiach ľudí akoby symbolizovali ich vlastnú šancu bezbolestne a úspešne „sa transformovať“). Ale ani nie len tým, že ministrom vnútra sa na základe rozhodnutia vedenia VPN stal istý Vladimír Mečiar. Ešte oveľa podstatnejšie a principiálnejšie sa mi zdá byť niečo iné, čo malo na prvý pohľad subtílnejšiu podobu, ale podľa mňa ešte fatálnejšie dopady, ako vyššie spomínané prejavy pragmatizmu a mravného relativizmu.

Tým fatálnym problémom je podľa mňa hlboké nedorozumenie, ku ktorému dochádza vo vzťahu občan/volič verzus politik. Vtedy, na spomínanom úsvite našich najnovodobejších dejín, kedysi na jar 1990, nás začali budúci páni politici, ktorí sa pasovali za jediných právoplatných dedičov a interpretov Novembra, nenápadne presviedčať, že to, čoho sme sa dožadovali (tí odvážnejší už v rokoch pred Novembrom, a potom na námestiach či v prvých televíznych dialógoch), nebolo „to pravé orechové“, bolo to príliš idealistické, a teda naivné. V skutočnosti sme sa vraj mali dožadovať niečoho iného: nie slobody ako takej, ale slobody neregulovaného podnikania a neobmedzenej spotreby. Teda, že naším ideálom by nemal byť ideál Raja v jeho prvotnom, biblickom, zmysle, ale akéhosi Konzumného raja. Iste, niektorí lídri VPN-ky to mali „z vlastnej hlavy“, ale tých bolo len pár (mená pre túto chvíľu nie sú podstatné). Oveľa viac bolo tých, ktorí sa dali presvedčiť: zahraničnými poradcami, skúsenými byrokratmi v staronových inštitúciách, Václavom Klausom a jeho výrokom, že peniaze majú byť až na prvom mieste nášho snaženia. Samozrejme, táto čudesná transformácia akcentov zmeny sa neudiala zo dňa na deň, ale je zrejmé, že kampaň pred voľbami 1990, v ktorej bolo stále viac a viac počuť bývalých komunistov: Mečiara, Dlouhého, Čalfu a ďalších skúsených technológov moci a kapitálu, bola už citeľne iná, ako bola rétorika novembrových námestí niekoľko mesiacov predtým.

Iste, prezident Václav Havel sa vo svojich pravidelných Hovoroch z Lánov, ale aj pri väčšine ďalších vystúpení vracal k svojej ústrednej téme inšpiratívnych paradoxov typu Moci bezmocných, Nepolitickej politiky a Života v pravde, ale tiež tak trochu rezignoval tvárou v tvár rútiacej sa ekonomickej transformácii, ktorej sa ujal jeho osudový antagonista, Václav Klaus.

Ďalším míľnikom s paradoxnými následkami bol vynikajúci volebný výsledok VPN v prvých demokratických voľbách na Slovensku po viac ako 40 rokoch, ktorý akoby dal za pravdu všetkým relativizmom, ktoré v záujme tohto úspechu urobila. Podotýkam, že odvrátenou stranou tohto úspechu VPN bol nečakane slabý výsledok Zelených, ktorí sa síce do slovenského parlamentu dostali, ale nie dvadsiati, ako im predpovedali prieskumy ešte začiatkom mája 1990, ale len šiesti. (To, že dnes o takomto výsledku môžu Zelení na Slovensku iba snívať, je téma na samostatnú úvahu – pozn. aut.) Dôležitejšie je pripomenúť, že Zelení už vtedy strácali politické body o.i. tým, že robili svoju kampaň v „idealistickom“ duchu Novembra a odmietli bývalých komunistov i ďalšie pragmatické postupy VPN, personifikované v podobe úvodného pontifikátu Vladimíra Mečiara, ako prvého a posledného premiéra „v službách VPN“ (môže byť niečo väčší paradox ako to, že práve tento človek mal byť garantom praktickej realizácie ideálov Novembra 89?!!!).

[chapter: Začiatok Gorily]
[chapters:250,right]

Ideový konflikt o odkaz Novembra opätovne vyvrcholil na jeseň a začiatkom zimy 1990. Najskôr polemikou o výške poslaneckých platov a náhrad, kde jedine Zelení presadzovali, že nesmú byť vyššie, než ako je priemerná mzda v národnom hospodárstve a argumentovali, že vyššie platy by boli zradou Novembra (Apropo, tie platy, ktoré sa nám vtedy zdali byť neprimerane vysoké, predstavovali 7000 Kčs!!!). Ale spomínaný konflikt ďalej gradoval a vyvrcholil najväčšou parlamentnou i mediálnou „prestrelkou“ tých čias, ktorá vošla do dejín ako jedna z prvých a najväčších ponovembrových afér s názvom Tatragate. Pre tých zábudlivejších a neskôr narodených pripomínam, že išlo o spor o Tatry, o vzťah ochrany prírody a neregulovaného biznisu, o pochybné zmluvy a predkupné práva, ktoré získali epiteton ornans „predaj Tatier do Ameriky“. Môžeme sa sporiť o to, či to nebolo príliš nadnesené, ale ani na okamih nepochybujem o tom, že Gorila bola počatá niekde práve tu. Presne rok od novembrových námestí sa bývalí spolubojovníci a priatelia z novembrových i prednovembrových čias do krvi pohádali o tom, ako má vyzerať budúci vývoj Slovenska. Zhodou okolností sa Tatry objavili v tomto ideovom spore vzápätí opäť: v podobe polemiky o kandidatúre Tatier na Zimné olympijské hry, v ktorej, žiaľ, jej podporovatelia presvedčili o svojej „pravde“ dočasne aj Václava Havla.

A deštrukcia novembrovej jednoty a toho, čo by som nazval spoločenskou zmluvou z novembrových námestí, ďalej pokračovala: prišli nie práve najlepšie zvládnuté a miestami istými ľuďmi (napr. V.M.) masívne zneužité lustrácie a z nedávnych kamarátov sa zrazu stali nepriatelia. Prišiel fatálny spor nacionalistov s federalistami, ktorý vniesol rozkol do takmer všetkých politických strán (VPN, KDH a Zelených nevynímajúc) i do spoločnosti ako celku. Ale ani kupónovo-privatizačný valec z dielne Václava Klausa nebol prijímaný jednoznačne a ďalej štiepil sily, napr. v bývalom Občianskom fóre, ale aj vo VPN a u ďalších politických hráčov na Slovensku. Jedným z najväčších, úprimných a prednovembrovou minulosťou neskompromitovaných bojovníkov proti legalizácii špinavých peňazí, ktorá sa zdôvodňovala potrebou tvorby silnej domácej kapitálotvornej vrstvy metódou „za každú cenu“, bol člen federálnej vlády Josef Vavroušek. (Pozn: podobnosť iste nie celkom náhodná je privatizácia národného majetku do rúk „poctivých podnikateľov, mečiarovcov“ po vzniku samostatného Slovenska).

Éra mečiarizmu

Éra mečiarizmu, ktorá s malou prestávkou v r. 1994 trvala od júna 1992 do septembra 1998, mala dvojznačný vzťah k tomu, o čom je tu reč. Na jednej strane priniesla so sebou tie najnechutnejšie prejavy nezakrytého rozkrádania národného majetku i politickej diskriminácie ba teroru (len na ilustráciu pripomeniem kauzy ako bola už spomínaná klientelistická privatizácia v prospech skupinky verných, Noc dlhých nožov v parlamente pod heslom: „Je po voľbách, zvykajte si!“, Únos prezidentovho syna, vylúčenie riadne zvoleného poslanca z parlamentu proti jeho vôli, dosiaľ nevyšetrená smrť príslušníka SIS, očierňovanie mimovládnych organizácií a mnohé ďalšie menšie či väčšie „horory“).

Pozitívny efekt toho všetkého, za čo sme si zaslúžene vyslúžili prívlastok „Čierna diera Európy“, bola reakcia opozície i veľkej časti spoločnosti – konkrétne tých, ktorí sa nechceli uzmieriť s tým, kam Slovensko pod svojím vtedajším vedením smeruje. Ale aj táto pozitívna stránka veci mala svoje tienisté aspekty, ktoré sa naplno začali prejavovať až vtedy, keď sa široká antimečiarovská koalícia dostala k moci. Už len fakt, že do nej bol prijatý prakticky každý bývalý mečiarovec, ktorý v istej chvíli zaprel svojho bývalého vodcu, ale kým mu to vyhovovalo, poslušne mu slúžil, vniesol nové penzum relativizmu aj do radov účelovej koalície starých i nových, lepšie povedané zásadových a účelových antimečiarovcov. Ďalším paradoxom vývoja je, že k vzniku tejto veľkej koalície s názvom SDK viedla diskriminačná podoba volebného zákona, ktorej sa dalo čeliť jedine vznikom takejto širokej a patrične heterogénnej koalície.

[chapter:Prelomový rok 1998?]
[chapters:250,right]

Ale napriek všetkým chybám krásy bol rok 1998 až do septembrových volieb jedným z vrcholov vo vývoji Slovenska smerom k demokracii a schopnosti prodemokratických síl hľadať zmysluplné kompromisy. Podľa niektorých politológov bol r. 1998 pre emancipáciu Slovenska dokonca ešte dôležitejší ako r. 1989, lebo rok 1998 sme si museli vybojovať skutočne sami, bez pomoci Prahy, Gorbačova či kohokoľvek iného.

Hneď po voľbách sa však začali objavovať dane za kompromisy, relativizmus a naivitu aktérov SDK, ako aj netušené intrigánstvo a vierolomnosť jej lídra. Prvými obeťami boli najmenšie súčasti koalície: Demokratická strana a Zelení, druhou malo byť KDH. Všetko napokon nejako dopadlo, ale navždy rozhádaných na scéne opäť pribudlo a na chvíľu znova vzkriesená spoločenská zmluva z Novembra 89 dostala ďalšiu ranu.

V ekonomickej sfére predstavovali nasledujúce štyri roky jednak zápas s neblahým dedičstvom mečiarizmu, symbolizovaným o.i. vytunelovanými bankami, jednak súboj stredopravých síl v podobe SDKÚ, KDH, DÚ a DS s ľavicovou SDĽ o to, čo tu ešte po mečiarovskej „krádeži storočia“ zostalo.

Stretli sa štruktúry a záujmy nových, ambicióznych privatizérov so starými štruktúrami, ťažiacimi zo skúseností a kontaktov spred Novembra 89, ako aj z nových netušených možností, ktoré sa im - ako skúseným manažérom a technológom moci bez škrupúľ - otvorili po 89. a ešte viac po 1. januári 1993. Napriek všetkým týmto zištným záujmom a konfliktom hlavná vlna reformy či „reformy“ ešte len mala prísť, lebo v r. 1998 – 2002 si pravica a ľavica ešte vo vláde „pozerali na prsty“, a tým vytvárali čosi ako rovnováhu politických a ekonomických síl na vtedajšom Slovensku.

Citlivejšie povahy – napr. z radov intelektuálnych elít – vrátane niektorých novembrových lídrov - túto novú vlnu mravného relativizmu „nestrávili“ dodnes a aj preto - pokiaľ ešte žijú - vo voľbách 2012 buď nekandidujú, alebo kandidujú na kandidátke vari desiatich rôznych politických subjektov. Pri istej dávke zjednodušenia ich môžeme rozdeliť na tých, ktorým zlo už dávno nevadí, na tých, ktorí preferujú menšie zlo a napokon na tých, ktorí koncepciu menšieho odmietajú (nemusíme vari zdôrazňovať, že tá posledná skupina je najslabšia, alebo aspoň politicky najmenej úspešná).

Vláda pravicových strán

Voľby v r. 2002 priniesli so sebou triumf a následne i vládu pravicových strán a neúspech ľavice, sprevádzaný krachom SDĽ a nástupom, ale ešte nie dosť razantným, SMER-u. Reformám a masívnej privatizácii podľa pravicových predstáv už nič nestálo v ceste. Na jednej strane sa hralo o stovky miliárd korún, na druhej strane sme boli nútení plniť predvstupové kritériá, keďže išlo o finiš Slovenska dobiehajúceho náskok svojich susedov pred vstupom do EÚ.

Vtedy sa zrodil – čiastočne oprávnený, ale do značnej miery zároveň iluzórny – mýtus o dobrom chlapcovi Európy, ktorý zažíva svoju success story. Na prvý pohľad dal tomuto mýtu za pravdu náš úspešný vstup do EÚ i NATO, opakované chválospevy zo strany prezidenta Busha i jeho administratívy, prejavy závisti zo susedných krajín, ale aj zlepšujúce sa makroekonomické ukazovatele. Ako neekonómovi mi je ťažké posúdiť, aký podiel na tom mala vtedajšia politika našich vládnych ekonómov, nakoľko externé prostredie a nakoľko zdroje získané z privatizácie štátneho majetku.

Isté je len to, že aj v čase najväčších úspechov Slovenska jeho zahraničný dlh rástol a vnútorná zadlženosť v terciérnej a kvartérnej sfére tiež.

Ako účastník rokovaní istého vládneho výboru som na vlastnej koži zažil iba kauzu predaja dreva po veternej kalamite v Tatrách, čo bola len omrvinka z koláča, ktorý sa v tom čase delil. Ale na to, aby som si urobil predstavu o hodnotovej orientácii vtedajších členov II. vlády Mikuláša Dzurindu, aj to stačilo (podotýkam, že Iveta Radičová sa stala členkou tejto vlády až o niečo neskôr). Paralelný problém predstavoval minister hospodárstva Pavol Rusko so svojou družinou, ktorého som registroval najmä ako jedného z protagonistov jadrovo-energetickej lobby a tiež ako nositeľa deformovaných predstáv o potrebe komercionalizácie našej kultúry, ktorú presadzoval prostredníctvom svojho ministra Františka Tótha. Samostatnú kapitolu predstavovala privatizácia zdravotníctva, ktorú taktiež viedol nominant Ruskovej strany.

Erózia II. Dzurindovej vlády v poslednej tretine jej existencie, výmena či odchod časti jej členov i záhadné okolnosti opätovného získania parlamentnej väčšiny po jej strate, sú nezodpovedané otázky pre budúcnosť, aj keď časť nelichotivého svetla do toho všetkého vnáša kauza Gorila.

[chapter:Nástup SMER-u, HZDS a SNS]
[chapters:250,right]

Do tohto všetkého vstupuje v r. 2006 už na prvý pohľad hrozivá koalícia SMER-u, HZDS a SNS, aj ako prejav revanšu voličov za arogantné správanie sa pravicových strán počas uplynulého volebného obdobia, negatívny dojem z ktorého v očiach väčšiny voličov zatienil nesporné medzinárodnopolické i ekonomické úspechy, ktoré II. vláda Mikuláša Dzurindu so sebou priniesla.

Robert Fico do toho všetkého vstúpil v situácii, ktorá pre neho nemohla byť lepšia. Pohodlnú väčšinu získal vďaka poslušným partnerom, pre ktorých boli oveľa dôležitejšie vládne „korytá“, než ich opätovane urážaná „česť“ zo strany lídra novej vládnej koalície.

Ešte predtým však stihol koketovaním na tému možnej koalície vniesť rozkol do KDH, ktoré sa rozštiepilo na pragmatickejšie a fundamentálnejšie krídlo, pričom to druhé o niečo neskôr z KDH odišlo a založilo si vlastnú stranu KDS. Už pred voľbami sa niečo podobné takmer stalo v SDKU, ktorého predseda naznačoval možnú povolebnú koalíciu s HZDS, čím zaskočil všetkých slušnejších a zásadovejších členov a priaznivcov tejto najsilnejšej stredo-pravej politickej strany.

Ale nový premiér Fico zdedil aj ekonomiku v slušnom stave a navyše, na Slovensko práve vtedy začali prúdiť prostriedky z eurofondov. Tento relatívny a ako sa veľmi skoro ukázalo tiež veľmi krátkodobý dostatok zdrojov v kombinácii so sociálnym populizmom nového predsedu vlády, viedli k mimoriadne rozhadzovačnej ekonomickej a sociálnej politike a následne k rýchlemu rastu zadlženosti. Aj vtedy, keď svet po začiatku hypotekárnej krízy a krachu niekoľkých veľkých bánk v USA, čo bol neklamný signál blížiacej sa globálnej finančnej a ekonomickej krízy, začal okresávať zbytočné výdavky, Robert Fico sa naďalej tváril ako majster sveta a zadlžoval krajinu raketovým tempom s tým, že nás sa kríza netýka.

Avšak éra vlády Roberta Fica v r. 2006 – 2010 znamenala pohromu aj v iných oblastiach.

Ministrom spravodlivosti a neskôr predsedom najvyššieho súdu sa stal smutne známy pohrobok éry mečiarizmu, Štefan Harabin, zánik hrozil Špeciálnemu súdu, parlament prijal vyvlastňovací zákon, nápadne pripomínajúci Február 48.

Na jachte v Monaku sa za záhadných okolností stretol minister financií s predstaviteľmi finančnej skupiny „Ja&Ty“ chvíľu predtým, ako sa definitívne stanovil výmenný kurz koruny k euro a ten, kto sa to dozvedel prvý, mohol okamžite a bez akejkoľvek námahy byť zrazu bohatší o miliardy korún.

Činili sa aj koaliční partneri, HZDS a SNS, či už záhadnými náhradnými reštitúciami lukratívnych pozemkov pod Tatrami, alebo metódou tzv. nástenkových tendrov s cieľom, aby sa o obchode v hodnote miliárd korún dozvedeli len tí vyvolení, prípadne predajom emisných kvót za polovicu obligátnej ceny, za ktorú emisie predávali okolité štáty.

Napriek všetkým týmto kauzám, preferencie Ficovi neklesali, ale skôr rástli, a to najmä na úkor jeho koaličných partnerov, na ktorých vždy dokázal zvaliť všetky problémy a ešte si na ich úkor posilniť imidž geniálneho záchrancu. Ale to sme už pri ďalšom paradoxe. Tým, že predseda SMER-u bral voličské hlasy svojim potenciálnym koaličným partnerom, pripravoval sa zároveň o svoj povolebný voličský potenciál. Dopadlo to tak, že aj keď nominálne vyhral voľby v r. 2010, nemal po nich s kým vládnuť.

[chapter:Vláda Ivety Radičovej]
[chapters:250,right]

Vláda Ivety Radičovej sa ujala moci začiatkom leta 2010 a jej prioritou bolo skoncovať s korupciou a posilniť imidž a autoritu právneho štátu. V ekonomickej sfére minimalizovať trend zadlžovania z čias predchádzajúcej vlády a vniesť do ekonomických transakcií a verejného obstarávania maximálnu možnú transparentnosť. Tí členovia/členky vlády, ktorí/ktoré to mysleli s deklarovanými prioritami vážne, stihli urobiť počas prvých 15 mesiacov svojho pôsobenia vo funkciách úctyhodný kus práce (spomeňme aspoň premiérku Radičovú a ministrov Lipšica a Žitňanskú).

Prišla však téma eurovalu (či už ako reálny, alebo len zástupný problém), neschopnosť dohody a bezohľadné vydieranie zo strany R. Fica a vládna koalícia sa zrútila ako domček z karát. Nasledoval dramatický štrajk lekárov, ktorý viedol až k vyhláseniu akéhosi kvázi výnimočného stavu.

A o niečo neskôr sa „prevalila“ kauza Gorila. K tomu, aby sa veci nehýbali dopredu, prispel prezident svojou dlhodobou neochotou vymenovať do funkcie riadne zvoleného nového generálneho prokurátora.

Traumu, nielen priamo zainteresovaným aktérom, prípadne akútnym pacientom priniesol aj vyššie spomínaný štrajk lekárov v novembri 2011, pričom kríza zdravotníctva v latentnej podobe pokračuje aj po skončení štrajku neustálym zadlžovaním sa štátnych nemocníc i celého zdravotníctva. V ekonomickej sfére sa vari najviac diskutovalo o rôznych modeloch výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií, pričom do úzadia, aj keď len dočasne, ustúpili predtým často diskutované témy ropovodu cez Žitný ostrov, nových jadrovo-energetických blokov či širokorozchodnej naprieč Slovenskom.

Paralely na regionálnej i miestnej úrovni

Všetko to, čo sme vyššie spomínali na celoštátnej úrovni, malo pochopiteľne svoje paralely na regionálnej i miestnej úrovni.

Veľkými zmenami prešla Bratislava, ale aj prakticky všetky krajské a okresné mestá na Slovensku. Napriek všetkým odlišnostiam mal ich vývoj v mnohom podobný charakter: napriek masívnej privatizácii mestského majetku sa paralelne, a na prvý pohľad nepochopiteľne, zvyšoval mestský dlh.

Podobne ako na centrálnej, aj na komunálnej úrovni bolo cítiť vplyv všadeprítomnej korupcie.

Architektonicko-urbanistický charakter miest sa menil viac-menej chaoticky a bez účasti verejnosti na rozhodovaní o tom, ako budú jej verejné priestory v budúcnosti vyzerať a či vôbec zostanú verejnými. Likvidácia verejnej mestskej zelene dosiahla katastrofálne rozmery.

Reforma verejnej správy prisúdila mestám, ale vari ešte viac samosprávnym krajom viac kompetencií, ale najmä viac (aj) finančnej zodpovednosti za nelukratívne zariadenia časti škôl, nemocníc, zariadení sociálnej starostlivosti, múzeí, galérií a pod.

Za 22 rokov od Novembra sme teda dosiahli stav, že tu máme jeden zadlžený štát plný zadlžených krajov, miest a občanov a početnú skupinu novozbohatlíkov, ktorí by takmer určite nevedeli dokázať legálny spôsob nadobudnutia svojho majetku.

[chapter:Zhrnutie]
[chapters:250,right]

Je však načase aspoň predbežne zhrnúť to, o čo nám v tejto úvahe ide, a to je poukázanie na niektoré tabuizované zlyhania „nových štruktúr“ v (Česko)Slovensku, ale aj na nemenej prehliadanú skutočnosť, že my, občania a voliči sme za to všetko do istej miery spoluzodpovední. Tú spoluzodpovednosť vidím minimálne v štyroch rovinách.

• Politickej: vždy znova a znova sme volili tých istých nedôveryhodných politikov. Zo začiatku z naivity, neskôr ako tzv. menšie zlo. Nedožadovali sme sa dôsledne transparentnosti v rozhodovaní. Nevyužívali sme dostatočne tie jestvujúce nástroje a procedúry, kde sa umožňuje ba predpokladá účasť verejnosti (petície, referendá, infozákon, posudzovanie vplyvov na životné prostredie a i.). Takmer v ničom sme neboli voči politikom a byrokratom dôslední Nedemonštrovali sme proti zlu vtedy, keď to bolo treba. Boli sme príliš často tou mlčiacou väčšinou, ktorú prekričí aj hŕstka krikľúňov.

• Občianskej: veľká väčšina z nás rezignovala na étos masového aktivizmu z čias Nežnej, ale aj na model činorodého a altruistického aktivizmu na spôsob prednovembrového ochranárstva. Používajúc na vlastnú obhajobu rôzne alibi, stále viac sme uvoľňovali priestor politikom, developerom, mafiánom a ich koalíciám. Nechali sme si vziať posledné médiá a relácie, ktoré sa venovali analýze a kritike spoločenských neduhov zo skutočne občianskych a spoločenských pozícií (napr. Kultúrny život či Eko ďalej?). Pripustili sme (snáď s výnimkou lekárov a zdravotných sestier v poslednom období), aby aj v čase solídneho hospodárskeho rastu boli všetky „nadstavbové sféry“ od zdravotníctva, cez sociálnu starostlivosť, školstvo, vedu, šport až po ochranu prírody a pamiatok trestuhodne a dlhodobo podfinancované. Dopustili sme, aby sa zvyšovala zadlženosť aj v čase, keď HDP citeľne rástol. Ale dopustili sme aj katastrofálne prejavy barbarstva voči prírode, zeleni a pamiatkam, zábery najúrodnejších pôd, znehodnotenie krajiny bilbordami, obrovské holoruby v lesoch, aplikáciu nebezpečnej chémie v prírodných rezerváciách a všeličo ďalšie. Nielenže sme viac-menej mlčali, ale priamo sme podporovali tých, ktorí vyššie uvedené veci páchali (napríklad naším zbytočným používaním ich zariadení v Tatrách či v Bratislave).

• Hodnotovej, keď sme dali prednosť Mečiarovi, Klausovi a Ďurkovskému pred Havlom, Gálom a Trubíniovou (ďalšie mená si môžete dosadiť podľa ľubovôle). Ale aj mnoho iných pochybných hodnôt sme nadradili nad tie skutočné, až sme sa ocitli buď v hodnotovom vákuu, alebo sme začali holdovať pseudohodnotám, ktoré škodia nám i nášmu okoliu.

• „Životnoštýlovej“ s obrovskými súvislosťami paradigmatickými, filozofickými, axiologickými, etickými, ale i praktickými: v záujme vlastného pohodlia a vidiny rastúceho blahobytu (rozumej konzumu), sme politikov „nútili“, aby nám sľubovali a následne (potom, ako sme ich zvolili) sa aj snažili splniť svoje - de facto nesplniteľné - sľuby. Okrem toho, že logickým dôsledkom bol populizmus a demagógia (v štýle „dvojnásobných platov“) zo strany politikov, bola to aj jedna z príčin korupcie a klientelizmu, ako často jediného spôsobu, ako uspieť vo voľbách a vyhovieť očakávaniam nás, voličov, ktorí sme morálne kritériá nahradili konzumnými. Prečo inak by bol v Bratislave opakovane zvolený Ďurkovský, a nie napríklad taká Ľubka Trubíniová, ktorá v tom istom čase na komunálnej úrovni – aj keď len za poslankyňu - kandidovala tiež?

[chapter:Čo s tým?]
[chapters:250,right]

Niet pochýb o tom, že len málo ľudí je so stavom a vývojom našej spoločnosti spokojných. Napriek tomu sa táto nespokojnosť do reálneho stavu správy vecí verejných na Slovensku efektívne nepremieta.

Aké rôzne - ale podobne nešťastné a neúčinné podoby - majú reakcie, nás, nespokojných?

• Rezignujeme. S presvedčením, že situácia je beznádejná a nedá sa zmeniť, resp., že aj tak nedokážeme stav a vývoj reality ovplyvniť, takže akákoľvek naša snaha by bola zbytočná.
• Rozčuľujeme sa a vedieme hyperkritické „krčmové reči“, označujúc všetkých politikov i podnikateľov bez rozdielu za zlodejov a podvodníkov, pričom neraz s „vaničkou vylievame aj dieťa“ a krivdíme práve tým najcennejším jednotlivcom: výnimkám, ktoré potvrdzujú pravidlo. Vzývame Spasiteľa a keď sa objaví voláme: „Ukrižuj ho!“
• Nie sme spokojní, ale sme ochotní sa prispôsobiť a správať sa podobne pragmaticky, ako „tí hore“.
• Na jednej strane kritizujeme - napr. správanie sa niektorých finančných skupín, a na druhej strane ich ako zákazníci či klienti podporujeme – hoci máme aj iné možnosti.
• V presvedčení, že účel svätí prostriedky sa snažíme dosahovať pozitívne zmeny (aj) nečestnými prostriedkami.
• Snažíme sa niečo pozitívne robiť, ale „špiniť si ruky s politikou“ nie sme ochotní.
• Pokúšame sa využiť všetky dostupné čestné prostriedky na zmenu reality k lepšiemu, ale nenachádzame vo svojom okolí podporu a spojencov. Niekedy aj preto, lebo nevolíme účinné formy, spôsoby vyjadrovania a pod.
• Sme ustráchaní, pokorní a poslušní tam, kde by sme mali rázne povedať NIE!, ale nie dosť pokorní pred hodnotami, ktoré nás presahujú a ktoré tu nie sú preto, aby sme ich nenávratne a do dna sprivatizovali a skonzumovali.

Prvým predpokladom zmeny je, že si jej nutnosť uvedomíme. Druhým predpokladom je, že tu a teraz si to isté uvedomí dostatočný počet ľudí (nadkritická masa) a že sa rozhodnú podstúpiť nevyhnutnú námahu (a niekedy i riziko) pre tú zmenu niečo zásadné urobiť, prípadne i obetovať. V intenciách tejto úvahy sa dá povedať, že táto nadkritická, či aspoň signifikantná masa sformuluje čosi ako novú spoločenskú zmluvu, ako akési minimum východísk a cieľov, ktoré účastníkov zmeny spájajú a ktoré sú zároveň spojivom medzi takpovediac radovými nositeľmi zmeny a ich legitímnymi a dôveryhodnými reprezentantmi, lídrami, či hovorcami.

Aká by následne mohla/mala byť postupnosť krokov pri hľadaní východiska zo súčasnej situácie?

• V prvom rade by sme sa mali masovo/celospoločensky zhodnúť na tom, že stará garda skorumpovaných, skompromitovaných a nedôveryhodných politikov naprieč celým politickým spektrom musí odísť, aj za cenu toho, že noví lídri budú neskúsení (takí sme boli napokon aj my v Novembri, a aj tak Nežná bola pravdepodobne to najlepšie, čo sme v doterajšom živote dokázali). Pod starou gardou pritom nemyslím úplne každého, kto má nad 50, lebo verím, že to, o čom je tu reč, nie je záležitosť ani tak veku, ako skôr charakteru.

• Tá istá požiadavka aj keď v modifikovanej podobe by sa mala týkať aj nášho postoja k ďalším skorumpovaným subjektom, či už sa vyskytujú v prostredí súdov, úradov, alebo podnikateľov.

• Masovo (pokiaľ možno celospoločensky) požadovať, aby sa dôsledne vyšetrili zásadné kauzy traumatizujúce spoločnosť a aby súdy a prokuratúra konečne začali fungovať tak, ako majú.

• Masovo požadovať zavedenie a striktné dodržiavanie štandardných postupov na elimináciu korupcie, partokracie a klientelizmu vo sfére verejného obstarávania, sprístupňovania všetkých podstatných informácií, týkajúcich sa verejnosti, rušenia praxe výnimiek či návratu výkladu zákonov a noriem z rúk úradníkov „naspäť do zákonov“.

• Ale to sú stále ešte len tie relatívne jednoduchšie „opatrenia“. Ťažšie bude „vstúpiť do seba“ a poctivo si priznať vlastné slabosti, povrchnosti, zlyhania a začať sa správať inak: Nebáť sa a nekradnúť! a to isté požadovať od svojich volených zástupcov.

• Ďalším krokom by malo byť, s veľkou pokorou a tvárou v tvár nielen našej domácej, ale aj prehlbujúcej sa globálnej kríze a miliardám ľudí, žijúcim v nepredstaviteľnej biede, bez prístupu k nezávadnej pitnej vode a základnej lekárskej starostlivosti, sa zamyslieť nad tým, na čo vlastne máme spravodlivý nárok, čo si vlastne zaslúžime, v čom sme obete a v čom vinníci? Ale tiež hľadať okolo seba iskierky nádeje. Lebo bez toho celé naše snaženie aj tak nebude mať zmysel.

• Nasledujúcim krokom by malo byť na báze poznaného formulovať náčrt vízie – našej rámcovej predstavy o zmysluplnej budúcnosti a aspoň orientačného, heslovitého program do bližšej i vzdialenejšej budúcnosti.

• Preštudovať si domáce i zahraničné vzory, prečítať si už publikované vízie od ľudí ako sú, alebo boli Fromm, Capra. Schumacher, Toffler, Gore, Glenn, Barney, Brown, Ehrlich, Garrett, Chardin, Redclift, Havel, Charvát, Kohák, Vavroušek, Nováček, Keller, autori správ Rímskemu klubu a mnohí ďalší múdri ľudia, ktorí o našej spoločnej budúcnosti uvažovali, hovorili a písali.

• Dať na papier svoju predstavu, či už individuálnu, alebo skupinovú a diskutovať o nej aj s využitím moderných komunikačných technológií.

• Začať program realizovať: hľadať prirodzených spojencov, podporovateľov (doma i v zahraničí), ísť s ním na verejnosť, konfrontovať s ním politikov, modifikovať ho „za pochodu“.

Netrpezlivým sa absolvovanie navrhovaných krokov môže zdať príliš zdĺhavé, ale v čase dnešných informačných a komunikačných technológií a profesionálnych mediátorov a facilitátorov to môže byť záležitosť nanajvýš mesiacov. Čiže, do najbližších volieb sa to asi nestihne, ale veď to ani nemá kopírovať volebné cykly.

Prvoradým predpokladom zmeny je teda naše poznanie a priznanie si chýb a zlyhaní: nielen čo sa týka tých druhých, ale aj, ba najmä, nás samotných. Nasledovať by mal pokus formulovať, čo vlastne chceme, ale s ohľadom nielen na naše egoistické túžby, ale aj s ohľadom na potreby budúcich generácií, ľudí okolo nás ako aj prírody. A potom sa snažiť za tým, čo nám z tejto limitovanej ponuky zostane, poctivo ísť: správať sa podľa toho vo svojom osobnom živote i vo vzťahoch, diskutovať o tom vo svojom okolí, usilovať sa o to ako aktívny občan, žiadať to od svojich volených zástupcov... Asi o tomto by mala byť nová spoločenská zmluva podľa mojich predstáv.

Mikuláš Huba, január 2012

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Pozn. pod čiarou 1: To, čo sa tu píše na margo VPN, nie je vedené snahou o relativizáciu jej zásluh ako občianskeho hnutia v Novembri 89 a v prvých týždňoch po ňom (napokon sám som bol jeho členom a hrdo sa k tomu hlásim). Ale nešlo mi ani o akési frontálne spochybnenie zásluh VPN ako politického subjektu pred a po voľbách 1990. Už aj preto, lebo som dodnes presvedčený, že väčšina počiatočných omylov a „slepých uličiek“ bola z ich strany vedená dobrou vôľou meniť veci k lepšiemu a jej chyby idú do značnej - možno rozhodujúcej - miery na vrub neskúsenosti, naivity, nepripravenosti, ale aj nechuti vládnuť a iných, pochopiteľných, ba v mnohom dokonca sympatických vlastností. Autor tohto príspevku svojich bývalých a neraz i súčasných priateľov z bývalej VPN nechce bohorovne zatracovať. Ale opačný extrém by bol, keby sme ich nekriticky glorifikovali a zatvárali si oči nad ich podielom viny za to, kde sme sa ocitli, a kam sme zašantročili odkaz Novembra a prednovembrových ochranárskych, disidentských, umeleckých a iných aktivít. mh.

Pozn. pod čiarou 2: Ak sa plus-mínus zhodneme na vyššie uvedenom postupe, potom by mala nasledovať jeho konkretizácia v podobe konkrétnych opatrení a postupu i perspektívnych aktérov ich realizácie. mh.

Pozn. pod čiarou 3: Podstatná časť tohto textu vznikla v prvej polovici januára 2012, teda ešte pred veľkými demonštráciami v našich mestách. mh.