Základné dokumenty

Čo nás spája?

Ochranárske zásady a cnosti

Tento prehľad zásad a cností je niečo ako najnižší spoločný menovateľ, ktorý spája členov a členky Slovenského ochranárskeho snemu. Ide o niekoľko základných vlastností a zároveň kritérií, ktoré by mal spĺňať človek, ktorý sám seba považuje za ochranára a ktorého aj jeho okolie ako ochranára/ochranárku oprávnene vníma. Slúži aj ako možný kriteriálny rámec na hodnotenie seba i druhých.

Chceme sa vyznačovať (aj) týmito vlastnosťami a cnosťami (bez ohľadu na poradie dôležitosti):

1. Snaha meniť veci verejné vo sfére ochranárskeho záujmu k lepšiemu. Pričom môže ísť o našu reakciu na neuspokojivý stav a vývoj materiálneho sveta, ale aj na jeho duchovnú stránku, vrátane otázky, ako adekvátne poznať, vnímať či interpretovať realitu. Čím viac bude táto naša reakcia vychádzať z faktov a dôkazov (a nielen z pocitov, emócií či ideologických schém), tým lepšie.

2. Vízia/ideál/cesta k cieľu: predstava, ako by stav vecí mal vyzerať. Ak aj nie ideálne, tak aspoň lepšie, ako vyzerá. Z povedaného je jasné, že opäť nehovoríme len o stave, ale aj o vývoji. Logicky to nadväzuje na nespokojnosť a (seba)aktivovanie: definovanie si cieľa a optimálnych spôsobov jeho dosahovania. V ochranárstve – ako málokde inde – je prítomné, potrebné a náležité hľadanie ideálu i ciest, ako sa k nemu priblížiť.

3. Aktivizmus/angažovanosť/pretavenie poznania i emócií do konkrétneho činu. Kým potreba chrániť ohrozené hodnoty a túžba meniť svet k lepšiemu je akýmsi „spúšťacím mechanizmom“ a vízia „svetielkom na konci tunela“, aktivizmus je hnacou silou a zároveň charakteristickým prejavom smerovania k cieľu. Pritom je dôležité, aby sme aktívni boli nielen my sami, ale aby sme aktivizmus vyžarovali aj do svojho okolia a motivovali či „zapaľovali“ aj druhých (ochranár/ochranárka vždy bude ovplyvňovať aj druhých).

4. Snaha o odbornosť/kompetentnosť: Schopnosť rozhodovať sa a konať so znalosťou veci a na základe dostatočných dôkazov (informovane). Táto vlastnosť pritom nemusí byť podmienená formálnym vzdelaním, absolvovaním prírodovedeckej či lesníckej fakulty, alebo titulom RNDr.! Vysoké percento vynikajúcich ochranárov a ochranárok nemá tento typ formálneho vzdelania, a pritom konajú kompetentne.

5. Nezávislosť/nepodkupnosť/nemanipulovateľnosť/vyhýbanie sa konfliktom záujmov: akákoľvek závislosť (ekonomická – najmä od tzv. chlebodarcov, politická, ideologická a i.) vtláča ochranárskym aktivitám nežiaducu pečať a viac či menej ich deformuje (ak len nehovoríme o závislosti od nášho ochranárskeho cieľa či misie). Príbuzný problém či riziko je manipulovateľnosť tými, ktorí/ktoré nedisponujú dostatkom informácií, skúseností, presvedčenia a/alebo kritického myslenia. Aj z týchto dôvodov došlo k nadmernému štiepeniu ochranárstva na Slovensku a k odchodu časti ochranárov a ochranárok – dokonca aj do „opačného tábora“. Do tejto kategórie nezávislosti a dôveryhodnosti patrí aj neskorumpovateľnosť, keďže korupcia je extrémne nebezpečný, demoralizačný až kriminálny prejav toho, o čom hovoríme vyššie. V treťom sektore nie je taký rozšírený a markantný ako v politike, verejnej správe, zdravotníctve, službách či biznise, ale v menej evidentných podobách sa aj tu vyskytuje stále častejšie a zhubnejšie, a to aj vtedy, keď si to relevantné osoby ani len samy v sebe nepripúšťajú.

6. Sebaúcta, patričné sebavedomie/stavovská hrdosť/kultúrny vzor. Nás, ktorí sme zažili 80. roky minulého storočia, kedy to ochranári postupne dotiahli až na „vedúcu silu“ spoločnosti (aj keď len na chvíľu, ale zato hviezdnu), už nik nepresvedčí, že máme ticho sedieť v kúte, alebo že sme akísi občania druhej kategórie. Ale neskôr narodených sa po rokoch znevažovania a diskriminácie môžu podobné pocity zmocniť. Len to nie! Len málokto je z hľadiska súčasnosti, a najmä budúcnosti dôležitejší, ako ochranári. Naopak, musíme byť odvážni, nedať sa pokoriť či znechutiť, snažiť sa byť vpredu a stelesňovať pozitívne kultúrne vzory.

7. Empatia/súcit/solidarita. Tieto dôležité vlastnosti môžu mať rôzne prejavy: vo vzťahu k vlastnej komunite (napr. snažiť sa riešiť názorové spory vo vnútri komunity, a nie prostredníctvom médií či „tretích osôb“), vo vzťahu k ostatným ľudským bytostiam, ale aj k mimoľudskej prírode

8. Permanentný kontakt s realitou a kritické myslenie. Mala by to byť vlastnosť, ktorá je v komplementárnom vzťahu s naším vizionárstvom. Ide o to, aby sme svoje ideály a vízie permanentne konfrontovali s realitou. Nie s cieľom podriaďovať ich realite, ale preto, aby sme (ľudovo a poeticky povedané) „keď sa už aj naše hlavy, srdcia a duše vznášajú v oblakoch, nohami stáli na zemi“. Taktiež by sme nemali žiť v zajatí dogiem, mali by sme si zachovať a rozvíjať schopnosť kritického myslenia.

9. Altruizmus/dobrovoľníctvo. Vlastnosť, ktorá by možno mohla a mala byť na prvom mieste tohto zoznamu (a nielen podľa abecedy). A to aj z celkom praktických dôvodov: kto pochybuje o potrebe altruizmu, nemusel by sa zdržiavať čítaním ďalších „prikázaní“.

Mikuláš Maňo Huba s maximálnym možným zapracovaním pripomienok Richarda Medala, Ľubice Trubíniovej, Jána Topercera, Eulálie Štefanovej, Pavla Petráša, Petra Straku, Ľubice Lacinovej, Henricha Pifka, Pavla Zimana, Petra Tatára, Milana Lichého a Juraja Zamkovského.

17. 11. 2015

Príloha:              „Dôvodová správa“ k jednotlivým zásadám

      Je len ťažko predstaviteľné, že ochranársky sa bude angažovať človek, ktorý je so všetkým vo svojom okolí spokojný a nechce veci verejné meniť k lepšiemu.

      Aj keď väčšina z nás ani nemusí tušiť, že je vedená určitou víziou/ideálom/hodnotou, v skutočnosti – hoci neuvedomene – to tak je. Vízia/ideál sa dajú chápať aj ako určitá referenčná či alternatívna realita, s ktorou žitú skutočnosť, jej stav i vývoj mimovoľne porovnávame, riadiac sa nielen platnými zákonmi, ale aj našimi vlastnými hodnotami a princípmi, ktoré vyznávame.

      Aktivita, aktivizmus, angažovanosť (za komunizmu dosť sprofanovaný, ale inak výstižný pojem) sú vlastnosti a prejavy len ťažko odmysliteľné od predstavy ochranára/ochranárky (nie náhodou sa stále častejšie používa v podobnom význame aj pojem aktivista). Smerovanie našich životov k naplneniu vízie je konkrétnym prejavom a zmyslom nášho „vnútorného aktivizmu“.

     Ide „len“ o to, aby sa dotyčný/á v tom, čo robí alebo hlása, skutočne vyznal/a, alebo aspoň dostatočne orientoval/a, riadil/a sa zásadou informovaného (na dôkazoch založeného) rozhodovania, princípom predbežnej opatrnosti a pod.

     Nezávislosť, nepodkupnosť a pod. sú dôležité obranné mechanizmy, ktoré si však netreba mýliť so sektárstvom či ideologickou zaslepenosťou. Naopak. Manipulovať s ľuďmi sa dá aj pod zámienkou zelenej či inej ideológie. Preto by sme sa mali snažiť nielen nebyť manipulovaní, ale ani nemanipulovať. Nezávislosť vo všetkých spomenutých podobách je jedna z cností a jedno z kritérií, ktoré musíme spĺňať, aby sme si uchovali ako vnútornú integritu, tak aj dôveryhodnosť smerom navonok.

       V čase, keď sme zvlášť alergickí na aroganciu moci a primitívne sebavedomie rôznych hrubokrkých a podobných mládencov, vyzývať k väčšiemu sebavedomiu sa môže zdať paradoxné. Nie je to tak. V tomto smere nemáme kam ustupovať a bez patričnej dávky sebavedomia a stavovskej hrdosti nemôžeme očakávať, že budeme v očiach ostatných požívať dostatočnú autoritu. Toto všetko neznamená, že by sme mali zabúdať na potrebu tolerancie, úcty a pokory. Ide len o to, že o čo viac je u nás tolerancie na nesprávnom mieste, teda voči arogancii politikov, úradníkov a peňazí, o to viac chýbajú tieto vlastnosti tam, kde sú žiaduce: vo vzťahu k prírode a všetkému ostatnému, čo nás prevyšuje, a zároveň je často zraňované nedostatkom našej tolerancie, úcty a pokory. Ako ochranári a ochranárky by sme, samozrejme, nemali zabúdať ani na uvedomelú skromnosť.

       Je ťažké predstaviť si ochranára/ochranárku bez empatie, súcitu a solidarity vo vzťahu k tým, ktorí to potrebujú, resp. k ohrozeným hodnotám ako takým. Tieto vlastnosti/danosti patria medzi hlavné atribúty ochranárskej aktivity.

        Bez znalosti reality nemáme istotu, či je naše uvažovanie správne a navyše, naše tvrdenia je ľahko možné spochybniť. Ilúzia, že je možné skutočnú realitu plne nahradiť tzv. virtuálnou realitou, patrí medzi nebezpečné mýty. Povedané slovami teórie systémov: zárukou nášho pozitívneho smerovania je fungovanie negatívnej spätnej väzby. Príkladom jej ignorovania je tzv. „nekonečný rast“ našej technickej civilizácie (alebo rakovina).

        Altruizmus je takmer synonymom dobrovoľníctva. Ochota urobiť niečo pre svoje okolie bez nároku na odmenu patrila odjakživa k neodmysliteľným súčastiam ochranárstva a ani postupná profesionalizácia, ku ktorej ochranárstvo smeruje, ju nesmie celkom potlačiť či vytesniť. V opačnom prípade prídeme o niečo podstatné: v lepšom prípade sa zmeníme na chladných akademikov či nezainteresovaných byrokratov, v horšom na zištných technokratických obchodníkov s informáciami o životnom prostredí (pozri niektorí tzv. experti v oblasti EIA alebo úradníci a „zdôvodňovači nezdôvodniteľného“ v rezorte životného prostredia). Skrátka, určitou dávkou altruizmu musí disponovať aj ochranár – profesionál.