Niečo z prehistórie záchrany železničky na Balogu

Môj bezprostredný vzťah k Balogu sa zrodil začiatkom 70. rokov minulého storočia, keď som pešo putoval z Brezna do Lomu nad Rimavicou a ďalej na hriňovské Biele Vody. Bolo dusné predpoludnie. Nevyspatý po akomsi improvizovanom nocľahu a mierne unavený som sedel kdesi pri potoku nad Vydrovom, kúsok od koľajničiek, pripomínajúcich tie z hračkárskej železničky. Znenazdajky som začul ťažké oddychovanie a rovnomerný klepot. Vzápätí sa spoza zákruty vynoril parný rušník ťahajúci za sebou pár vagónikov. Na jednom z nich sedela skupina mužov a žien v montérkach.

Vyskočil som z trávy a ledabolo som zdvihol ruku, uvedomujúc si, že je to len platonické gesto a nikoho ani len nenapadne zastaviť vláčik v stúpaní, ktoré aj tak len s námahou zdolával. Aké však bolo moje prekvapenie, keď rušeň zastal a jeho posádka ma pozvala medzi seba. Za tých niekoľko chvíľ, kým sme prišli na konečnú, som sa dozvedel veľa zaujímavého  o tom, ako doprava dreva na Čiernom Hrone fungovala a funguje. Také malé perpetum mobile. Odvtedy nepochybujem o tom, že táto aktivita je šetrnejšia a udržateľnejšia, ako výstavba nových ciest a doprava dreva nákladnými autami. A navyše tá romantika...

Keď sa v nasledujúcich rokoch začali objavovať tvrdenia o tom, aká je železnička neefektívna a že ju treba zrušiť, hneď mi bolo jasné, že ide o nedorozumenie, či lepšie povedané nerozum a výplod nekultúrneho i neekonomického spôsobu uvažovania. Bola to výzva, aby sa s tým niečo začalo robiť. Ako to už v podobných prípadoch býva, začali sa z rôznych strán vynárať rôzni vzácni ľudia podobného presvedčenia. Asi prvého som zaregistroval Ing. Karola Nagya, svojrázneho stavbára s alternatívnym spôsobom myslenia, ktorému sa práve vtedy podarilo zachrániť starú aleju v strede Banskej Bystrice a následne sa začal zaoberať  zhromažďovaním argumentov za záchranu Čiernohronskej železničky. Keďže Karol bol technik, nechýbali mu tam ani prepočty dokazujúce ekonomickú výhodnosť železničky.

Ďalší nadšenec, ktorý sa vynoril v súvislosti s „Kauzou železnička“, bol mladý a zanietený bystrický architekt Vlado Paška.

Tretí do partie bol pán docent Križan, metalurg a nadšenec do technických pamiatok na Slovensku, všestranne vzdelaný slovenský  vlastenec v pravom slova zmysle.

A napokon  sa mi v mojich spomienkach vybavuje meno Mika Koričanského (aj keď som si už nie istý, či sa písal s mäkkým, alebo tvrdým i/y – pozn. mh). Patrilo dlhoročnému pracovníkovi podbrezovských železiarní a bývalému partizánovi. Tá posledná informácia je dôležitá preto, lebo s tým súviseli jeho kontakty na najvyššie miesta, kde sedel nejeden z jeho bývalých spolubojovníkov a málokto si dovolil odmietnuť ho.

Iste, bolo nás viac v tom „prenatálnom štádiu“ záchrany Čiernohronskej železničky na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, ale spomenuté mená mi najviac utkveli v pamäti. Celá skupinka bola, samozrejme, početnejšia, už len preto, lebo každý z nás mal okolo seba húf podobne zmýšľajúcich nadšencov. A v rámci možností sa v celej veci angažovali i samotní ohrození zamestnanci železničky, ktorí sa nevedeli uzmieriť s tým, čo všetko má nenávratne odísť do starého železa. Spomínam si, že dokonca spísali na jej záchranu čosi ako petíciu. A snažili sa aj niektorí štátni pamiatkari: za všetkých spomeniem aspoň Ing. arch. Jara Liptaya z Ministerstva kultúry. Kde-tu sa ozývali turisti, vodáci a podobní nadšenci. Ale zúrila totalita, žiadna verejná diskusia sa „nenosila“ a šanca na záchranu bola mizivá.

Nasledoval zápas s časom, horúčkovité aktivity, stretnutia, generovanie argumentov, apely,  urgencie, intervencie, vypisovanie listov...

Po dlhom presviedčaní vedenie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, v rámci ktorého som viedol Odbornú komisiu na ochranu historických diel a ich zázemia, podalo návrh na  zapísanie zvyškov železničky do zoznamu kultúrnych pamiatok. Všetci sme robili, čo bolo v našich silách.

Až sa napokon ten zázrak predsa podaril a po dvoch či troch rokoch, keď bolo dlho všetko  na vážkach, sa v lete 1983 mohla, po predchádzajúcich náročných prípravách, akoby zázrakom, konať prvá brigáda, na ktorej som sa mal tú česť zúčastniť. To už bol na scéne Strom života a ďalšie bohumilé spolky.

A začala sa rodiť legenda, jedna z najväčších legiend dobrovoľníctva na Slovensku, pod ktorú sa postupne podpísali okrem vyššie spomenutých aj tisícky párov šikovných, usilovných a obetavých rúk pod vedením ľudí ako boli Jirka Kubáček, Klára Kubíčková-Jančurová a jej neskorší manžel Peter, Kalka Okáliová-Paulíniová, Oto Makýš, „Stromáci“, miestni, podbrezovskí, bystrickí, bratislavskí, ale i českí a zahraniční experti, nadšenci, ochranári i „fachmani od železníc“  a množstvo ďalších až po Aleša a ľudí okolo neho.

Tá legenda žije dodnes na radosť a potešenie ďalších generácií nadšencov: aktivistov, obdivovateľov i náhodných okoloidúcich.

Ale o tom už budú vedieť kvalifikovanejšie hovoriť iní.

P.S. Apropo: 1983 – 2013. Blíži sa nám okrúhle výročie...

Maňo Huba