Na správne fungovanie webovej stránky a analýzu návštevnosti používame súbory cookie. Konkrétne informácie o tom ako cookies používame, nájdete na tejto adrese.
Nie často sa môžeme pochváliť, že naša krajina je v niečom veľmocou. Donedávna bolo Slovensko veľmocou čo do počtu i dĺžky tratí úzkorozchodných lesných železníc. Ale už nie je. Naopak. Musíme vynakladať zúfalé úsilie na záchranu tej poslednej prevádzkyschopnej. Je to tá, o ktorej sa v poslednom čase tak veľa hovorí: Čiernohronská (či správnejšie Čiernobalocká?) železnička – bývalá kráľovná slovenských úzkorozchodných lesných železníc.
Môj bezprostredný vzťah k Balogu sa zrodil začiatkom 70. rokov minulého storočia, keď som pešo putoval z Brezna do Lomu nad Rimavicou a ďalej na hriňovské Biele Vody. Bolo dusné predpoludnie. Nevyspatý po akomsi improvizovanom nocľahu a mierne unavený som sedel kdesi pri potoku nad Vydrovom, kúsok od koľajničiek, pripomínajúcich tie z hračkárskej železničky. Znenazdajky som začul ťažké oddychovanie a rovnomerný klepot. Vzápätí sa spoza zákruty vynoril parný rušník ťahajúci za sebou pár vagónikov. Na jednom z nich sedela skupina mužov a žien v montérkach.