Liek proti súčasnej kríze poznali slovenskí ochranári už v 80-tych rokoch minulého storočia

Na dvere nám stále nástojčivejšie kríza. Podľa kancelárky Merkelovej kríza najväčšia  od skončenia II. svetovej vojny. Uvedomenie si prehlbujúcej sa hospodárskej, ekologickej a morálnej  krízy by mohlo prehĺbiť aj naše vnímanie sveta a uvažovanie o zmysle nášho života a snaženia. Napokon, máme na čo nadväzovať, okrem iného aj na odkaz novembrových námestí, ale aj na úsilia jednotlivcov a skupín, ktoré Nežnej predchádzali.

Bratislavskí ochranári na jar 1989, keď intenzívne pripravovali spoločnosť na nevyhnutnú zmenu netušiac, že príde tak skoro a že do dejín vojde pod názvom Nežná revolúcia, vo svojej Platforme okrem iného napísali:

„Obmedzenosť zdrojov pri súčasnom spôsobe ich čerpania je zrejmá. Pritom naša spoločnosť si odmieta uvedomiť hranice kvantitatívneho rastu, zaostala za vlastnou potrebou morálky. Ekologické vedomie a morálka sa vyvíjajú pomalšie ako technické možnosti. 

Dnešná technológia a ekonomika už obmedzujú rozvojové možnosti ľudstva, ktoré za svoje fungovanie odmieta niesť zodpovednosť. O ohrození základných hodnôt sa zatiaľ nehovorí dosť naliehavo. Kríza ľudských postojov sa týka celého spôsobu života... 

Sme chorí a musíme sa liečiť, nie je možné beztrestne pokračovať takto ďalej. Treba zvrátiť súčasné trendy, hoci sa ešte všeobecne považujú za normálne. Je potrebná zásadná zmena hodnotového systému. Príroda nie je zadarmo. Musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, zlučiteľnú s udržateľnosťou kvality životného prostredia a konať predvídavo. Kvalitný život nie je možný v poškodenom životnom prostredí... 

Intuitívny a emocionálny vzťah k životnému prostrediu, ako je dobrý pocit či láska k prírode, patria ku kvalite života, k jeho plnému vnímaniu... 

Nezištnosť, milosrdenstvo, skromnosť, pokoru staviame proti preferencii kvantitatívneho rastu a spotreby, presadzujeme ochranu životného prostredia proti produkcii pre produkciu... 

Nejde nám o diskomfort, ale o rozumný komfort a satisfakciu z harmónie medzi poznaním, svedomím a prostredím...“

Pred mnohými rokmi prijali slovenská vláda i parlament Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja. Vedľa seba sa tam vyskytujú dva princípy, ktoré v angličtine znejú veľmi podobne (efficiency a sufficiency), ale nie sú ani zďaleka totožné, hoci sa v skutočnosti vzájomne dopĺňajú a vo svojej synergii budú pre naše budúce životy zrejme rozhodujúce. Alebo lepšie povedané, rozhodujúce bude, ako sa dokážeme vyrovnať s výzvami, ktoré predstavujú.

Vlastne máme len dve možnosti voľby. Buď sa stať skromnými dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, keďže éra masového plytvania a života na dlh sa evidentne končí. Mohli by sme parafrázovať okrídlený slogan do aktuálnej podoby: „Konzumná skromnosť a materiálna nenáročnosť je poznaná nevyhnutnosť“.  Ale zároveň by som chcel zdôrazniť, že ono vyššie spomínané dobrovoľné zriekanie sa zotročujúcich materiálnych či iných nadbytočností nie je obeť, ale môže to byť výhra: výhra pre jednotlivca a v konečnom dôsledku i pre postmateriálnu spoločnosť. Ak máme byť presní, musíme zároveň zdôrazniť aj to, že nejde o skromnosť vo všeobecnosti, ale o skromnosť v zmysle poznania rozumnej dostatočnosti našej materiálnej spotreby. Veď keď si zoberieme ponuku a „spotrebu“ na strane duchovných hodnôt, sme až neuveriteľne skromní a nenároční.

Aj takí guruovia koncepcie zvyšovania účinnosti využívania zdrojov, ako je napr. spoluautor správy Rímskemu klubu Faktor 4, profesor Weiszecker, kľúčová osobnosť známeho Wuppertálskeho inštitútu, zdôrazňujú, že akokoľvek zvýšená technologická efektivita nie je zárukou udržateľnej budúcnosti, ak ju nedokážeme skombinovať s vyššou mierou rozumnej dostatočnosti či dobrovoľnej skromnosti. Je to obrovská výzva najmä pre našu, stále ešte v bohatstve sa topiacu a plytvanú väčšinu severnej pologule: prejsť z chiméry neobmedzeného rastu prosperity v materiálnom zmysle na rozvoj či rast v zmysle duchovnom.

Ak toho náš model riadenia sveta nebude v krátkom čase schopný, potom nás dlh, ktorého finančná či ekonomická stránka oproti ekologickej, kultúrnej a morálnej sú len povestnou špičkou ľadovca, aj tak stiahne pod hladinu. Urýchlený a stále ešte viac či menej dobrovoľný  prechod na paradigmu programovej materiálnej nenáročnosti a zároveň duchovnej „neskromnosti“ bude rozhodujúci. O tom som hlboko presvedčený. Či sa tak skutočne stane, o tom mám vážne pochybnosti. Takže, žiaľ, predsa len pravdepodobnejší scenár je tá nedobrovoľne obmedzená budúcnosť, zvaná tiež bieda a naše šťastie a dôstojnosť obetované na oltár konzumu posledných zvyškov odchádzajúcej éry iluzórneho rastu na dlh a na úkor podstaty.

Alebo, žeby predsa...? Veď liek proti súčasnej kríze poznali slovenskí ochranári už v 80-tych rokoch minulého storočia. Stačilo len viac počúvať, rozmýšľať a nedať sa „opiť rožkom“ falošných ilúzií.