Gabčíkovo + 20

Pre mňa bolo a zostane budovanie vodných diel na Dunaji a všetko, čo s tým súviselo, symbolom násilia páchaného na prírode, miestnych obyvateľoch, vedcoch i ochranároch.

Ale, ako sa vraví, človek si zvykne aj na šibenicu. A tak si i my, ochranári, pomaly zvykáme na Vodné dielo Gabčíkovo a tíško závidíme rakúskym kolegom, ktorí dokázali presadiť, aby sa projekt priehrady pri Hainburgu nad Bratislavou zmenil na realitu populárneho národného parku.

Veľké technokratické diela typu Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros „ladili s duchom doby“ a  boli možno hodné oslavovania v 50. rokoch minulého storočia, kedy sme sa riadili heslom: „Rozkážeme dažďu, vetru!“, ale nie v postindustriálnej ére 21. storočia.

Za podstatné považujem to, že kým elektrická energia sa dá získavať rôznymi spôsobmi – najlepšie úsporami a zvyšovaním energetickej efektívnosti – unikátna vnútrozemská delta Dunaja, zasahujúca na územie hlavného mesta!!!, bola na svete iba jedna.

Dunajský ekosystém so svojimi fenomenálnymi produkčnými a autoregulačnými schopnosťami tu fungoval nepretržite a bol by fungoval „bez pomoci človeka“ naďalej, zatiaľ čo technické dielo je vždy vec veľmi dočasná (priemerná životnosť podobných vodných diel na amerických riekach je nie vyššia ako 50 rokov) a vyžaduje si permanentnú „opateru a intervencie“ zo strany človeka. A to nespomínam technické problémy typu havárie vrát plavebnej komory a pod.

Ale aby som nebol iba kritický: realizovaný projekt VD Gabčíkovo je lepší a pre prírodu, lesné a vodné hospodárstvo i pre poľnohospodárstvo menej škodlivý, ako bol pôvodný projekt SVD Gabčíkovo-Nagymaros. Aj keď aj tu treba povedať, že okrem toho, že maďarská strana odmietla na pôvodnom projekte spolupracovať, zmeny k lepšiemu si vynútil aj tlak našej (prírodo)vedeckej obce, ochranárov a medzinárodnej verejnej mienky.