Archív +10: Rozhovor s Mikulášom Hubom (otázky: Róbert Kotian, DominoFórum)

Ste jedným zo signatárov výzvy Nad Tatrou sa blýska. Čo vás viedlo k takémuto kroku? Myslíte si, že výzvami a petíciami sa dajú ovplyvniť významné politické rozhodnutia?

Verejne vyjadrený postoj bezmála dvoch stoviek prevažne známych ľudí je určite viac ako mlčanie. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že máločo tak zmenilo spôsob vyjadrovania sa politikov ku kauze Tatry ako táto a niektoré ďalšie výzvy a na ne nadväzujúce aktivity umelcov, ochranárov, odborníkov i bežných občanov, vrátane akademických senátov takých kľúčových odborných grémií, ako sú Prírodovedecká fakulta, Lekárska fakulta a napokon i celá Univerzita Komenského, alebo hoci Slovenská ekologická spoločnosť pri SAV.

Som veľmi rád, že po 15 rokoch  sa opäť v spoločnom úsilí spojili rôzne, neraz rozhádané prúdy občianskej spoločnosti.

V lete ste – 23 MVO – vyzvali otvoreným listom ministra hospodárstva P. Ruska, aby odstúpil z funkcie a vyčítali ste mu o. i. porušovanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám a nerešpektovanie vlastníckych práv (kauza KIA). Rusko je vo funkcii naďalej... Robíte v tej kauze niečo?

Pomerne jasne sme artikulovali dôvody, ktoré nás viedli k presvedčeniu, že Pavol Rusko by nemal byť na čele ústredného organu štátnej správy. Upieranie ústavou zaručeného práva občanov na informácie bol len jedným z týchto dôvodov. Nemáme v rukách žiadne donucovacie mechanizmy, ktoré  by ministra Ruska prinútili z funkcie odstúpiť. Išlo nám o pomenovanie dôvodov, upozornenie na určité skutočnosti a vyjadrenie postoja – morálny apel. Tým sa naše kompetencie viac-menej končia, ale polemizujeme s ním a kritizujeme jeho kroky namierené proti prírode, životnému prostrediu a občanom i naďalej.

Ako sa dnes pozeráte na fakt, že pravicová vláda tak arogantne pristúpila k súkromnému vlastníctvu?

Ak myslíte KIU, je to, podľa môjho názoru, od začiatku nešťastná kauza. Niekoľko desaťročí sme bolo svetová zbrojárska veľmoc a keď sa nám trh so zbraňami „rozsypal“, stali sme sa krajinou s najväčším počtom nezamestnaných v Európe. Nepoučili sme sa, len sme zbrane zamenili za automobily. Pravicovosť vlády a zvlášť ministra hospodárstva sa končí tam, kde nastupujú iné záujmy. Nekritická podpora zahraničnej firmy na úkor domácich súkromných vlastníkov – Slovákov zo strany najväčšieho „národniara“, pána Slotu, len dokresľuje osobitný kolorit slovenskej politiky.

A napokon, ak by sa boli verejné zdroje investované do projektu KIA investovali do podpory udržateľného cestovného ruchu, vytvorilo by to viac pracovných príležitostí a bolo by to dlhodobo oveľa udržateľnejšie. Navyše, bolo by to o podpore malých a stredných domácich podnikateľov v ekonomicky podrozvinutých oblastiach. Čiže jednou ranou sme mohli zabiť niekoľko múch i niekoľko programových priorít vlády. A vláda i rezort hospodárstva sa mohli oprávnene chváliť.

V júni t. r. ste tvrdo vystúpili voči ministrovi hospodárstva P. Ruskovi pre návrh uznesenia, týkajúci sa fakticky rozvoja turistického ruchu na úkor chránenej prírody – budem vás citovať – „Sám sa ním chce pasovať do roly koordinátora medzirezortnej komisie na tému ochrana prírody, ktorá však kompetenčne patrí pod rezort životného prostredia. Komisia má byť zložená zo zástupcov relevantných ministerstiev, samosprávnych krajov, ZMOS, ale aj Záujmového združenia lanoviek a vlekov SR a Zväzu hotelov a reštaurácií SR s cieľom revidovať jestvujúcu sieť chránených území, zmeniť ich zonáciu, znížiť stupne ochrany prírody a novelizovať (rozumej: zmäkčiť) kľúčové zákony o ochrane prírody a krajiny, o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ako aj stavebný zákon. Ministrovi životného prostredia má podľa Ruska vláda uložiť, aby v spolupráci s príslušnými ministrami vykonal nevyhnutné opatrenia zamerané na zlepšenie podmienok a odstránenie prekážok rozvoja cestovného ruchu v chránených územiach Slovenska uvedených v závere Analýzy vplyvov legislatívy v oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu (ďalej CR). V úvode tejto analýzy sa okrem iného konštatuje: "Súčasná národná sieť chránených území zaberá 23,3 % územia SR, ale doteraz ešte nebola prehodnotená z hľadiska skutočnej potreby ochrany jednotlivých ohrozených biotopov a druhov."

Nič vám tento Ruskov zámer nepripomína? Ani napríklad vládny výbor na obnovu Tatier a prvé slová predsedu vlády, že „treba túto katastrofu využiť na nový pohľad na rozvoj turistiky v Tatrách, aby sa mohli meniť územné plány a budovať zariadenia“?

Pripomína. Keď pre nič iné nie, tak preto, lebo Pavol Rusko je členom Vládneho výboru pre obnovu a rozvoj Tatier a ako sa z jeho vyhlásení ukazuje, svoje antiprírodné postoje a pomýlené chápanie cestovného ruchu s prioritou v budovaní veľkých komerčných stredísk cestovného ruchu, a najmä zimných športov v chránených územiach, nezmenil. Stále nechce uznať elementárnu pravdu, že prioritnou funkciou každého národného parku je ochrana prírody a všetky ostatné aktivity s ňou musia byť zosúladené, musia ju rešpektovať. Škody na prírode spôsobné politikom, ktorý má len veľmi dočasný mandát, môžu byť trvalé...

A chcete trvať aj na svojich slovách z júna, že „zachovaná príroda podľa Ruska nie je magnetom, ktorý zahraničných turistov na Slovensko priťahuje, ale nežiaducim prvkom, ktorý ich odpudzuje. Hlavným obmedzujúcim činiteľom, ktorý robí náš cestovný ruch neschopným konkurencie nielen v porovnaní s alpskými krajinami, ale aj so susedným Maďarskom, Českom či Poľskom, nie je zanedbaná infraštruktúra, chabá hygiena, mizerné služby, nekvalifikovaný personál, neúcta k hosťom, neochota, slabé podnikateľské schopnosti, absentujúci informačný systém, neadekvátne vysoké ceny a pod., ale práve ochrana prírody. Skrátka, kde už ten náš cestovný ruch mohol byť, keby ho nebola obmedzovala hlúpa príroda a jej ešte hlúpejší ochrancovia?“

Žiaľ, nemám dôvod na týchto slovách netrvať. Snáď len s tým, že pre istotu upozorním, že posledná veta bola myslená ironicky.

Zmenilo sa niečo na tomto Ruskovom, de facto vládnom postoji po kalamite v Tatrách, alebo sme skôr svedkami toho, že kalamita sa stala vítanou príležitosťou pre tých, ktorí by museli bojovať s odporom pri rúbaní lesov na zjazdovky, ale nenarazia, ak budú svoje ekonomické záujmy skrývať za proces revitalizácie Tatier?

Dovoľte použiť metaforu súčasných Tatier ako raneného zvieraťa. Namiesto toho, aby sme mu pomohli, alebo ho aspoň nechali, aby sa v kľude vylízalo z utŕžených rán, snažíme sa ho doraziť.

Mottom celej polemiky je základná otázka: Chránime Tatry priveľmi, alebo primálo? To, že primálo, si nemyslíme len my, ochranári a vedci, ale napríklad aj UNESCO, ktoré práve preto odmietlo zapísať Tatry na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.

Jednou z našich základných a zásadných požiadaviek je, aby sa ani po kalamite nevyňal z lesného pôdneho fondu ani hektár pôdy.

Povedané s klasikom: ide o hlboké nedorozumenie. Namiesto toho, aby sme pochopili tatranskú smršť a jej následky ako memento, ako výzvu, aby sme sa o náš najcennejší národný park starali lepšie ako doteraz, časť veľmi vplyvných ľudí to pochopila ako výzvu k drancovaniu.

Ako podľa vás vyzerajú rozumné a udržateľné cesty rozvoja samotného cestovného ruchu v Tatrách a na Slovensku vôbec?

Niečo o tom už bolo povedané vyššie. Aj keby TANAP nebol naším najstarším a najznámejším národným parkom, ani vtedy by rozvoj zjazdového lyžovania nemal v ňom perspektívu. Jednak pre nedostatok snehu a celkovo nepriaznivé klimatické podmienky, ale aj preto, že Vysoké Tatry nie sú v tomto smere schopné konkurovať: nielen Alpám, ktoré sú z Budapešti, Bratislavy, Brna i Prahy dostupnejšie, ale ani viacerým slovenským pohoriam.

To si už uvedomujú vari všetci, okrem Pavla Ruska a kol.

Naopak, Tatry, ich podhorie a napokon i väčšina Slovenska je vhodná na rozvoj udržateľného cestovného ruchu. Ten sa zakladá na tom, že je voči okolitému prostrediu maximálne šetrný a ohľaduplný. Už to samo osebe predstavuje súčasť rekreácie. Využíva po citlivej úprave z veľkej časti už jestvujúci a nevyužitý potenciál podhorských obcí a miest, a tým vlastne zhodnocuje a napomáha ochranu a revitalizáciu vidieckych sídiel. Vytvára obrovské množstvo pracovných príležitostí pre miestnych ľudí. Svojou jednoduchosťou a úprimnosťou predstavuje protiváhu voči prekomplikovanému a stresujúcemu mestskému prostrediu, z ktorého sa dovolenkujúci človek snaží uniknúť. Je schopný ponúknuť pestrú paletu aktivít na aktívnom, nekonzumnom základe. Keď sa to spojí s efektívnejším využívaním kúpeľov, liečivých a geotermálnych prameňov, poznávacím turizmom po atraktívnych trasách typu Vínnej, Gotickej či Jantárovej cesty, rozvojom mestského a konferenčného turizmu, obnovou a sprístupnením pamiatok, oživením remesiel a miestnych tradícií, rozvojom všetkých druhov turizmu, bude to typická ukážka stratégie viacnásobných viťazstiev. A slovenská príroda zostane prírodou, na radosť nás i celej kultúrnej Európy. Chce to len vzdelaných, inteligentných, citlivých, skrátka osvietených verejných činiteľov, podnikateľov a obyvateľov. Je to také nereálne?

Ako vyzerá kompromis medzi záujmami turistického ruchu a ochrany prírody a TANAPu najmä? Je možné ponechať prírodu na seba, aby tú katastrofu zvládla, alebo aj vy považujete tento názor za extrémny?

Návrhy, ktoré sa u nás označujú za extrémne, sa v takom Nemecku, Poľsku či USA považujú za úplne normálne a bežne sa praktizujú. Ani tie „najextrémnejšie“ návrhy z našej strany nie sú také zásadové, ako napr. prístupy správy Národného parku Bavorský les, kde sa i po kalamitách okolo 70 % plochy ponecháva na samovývoj. Ako nedávno na našej tlačovej konferencii uviedol ich predstaviteľ, je to pritom najväčší magnet pre turistov a návštevníkov a najlepší zdroj príjmov pre cestovný ruch: umožniť ľuďom vidieť, ako „pracuje“ naozajstná príroda. Nehovoriac o tom, že takto prirodzene obnovený les je určite najodolnejší voči nepriaznivým vonkajším vplyvom.

My navrhujeme zachovať striktne bez zásahov iba územie v zóne A navrhovanej TANAPom, teda de facto v súčasných maloplošných územiach v najvyššom, 5. stupni ochrany, ktorých sa kalamita navyše dotkla len veľmi málo. Vo všetkých ostatných oblastiach TANAPu pripúšťame odvoz kalamitného dreva z viac ako polovice dotknutého územia – samozrejme za použitia prírodu maximálne šetriacich metód. Za nemysliteľné považujeme používanie insekticídov. Nielen z dôvodu národného parku, ale aj vzhľadom na liečebno-rehabilitačnú a rekreačnú funkciu Tatier, ako aj významné zásoby podzemných vôd v ľadovcovo-riečnych sedimentoch.

Názory Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, ktoré  premiér označil za neprípustný extrém a Pavol Rusko za zelený Taliban, sú „extrémne“ len v tom, že chránia prírodu tam, kde sa podľa zákona chrániť má, pranierujú špekulantov a upozorňujú na porušovanie zákonov. Čím viac takýchto „extrémistov“ bude Slovensko mať, tým menej sa musí obávať o svoju budúcnosť.

A ešte niečo. Niekomu môže vadiť spôsob vyjadrovania sa VLK-ov. Rozhodne však nie je ostrejší, ako bol slovník Mikuláša Dzurindu na adresu vtedajších nešvárov pred takými siedmimi, ôsmimi rokmi.

V utorok sa s niekoľkými umelcami a ochranármi stretol aj predseda vlády – podľa Tona Popoviča to bolo konštruktívne stretnutie. Vy ste na tom stretnutí tiež boli – bolo to aj podľa vás konštruktívne a čo v takomto prípade slovo konštruktívne znamená?

Išlo o veľmi kritickú výmenu názorov, avšak na báze partnerských vzťahov. Bolo to symbolicky prvé stretnutie premiéra ako predsedu vládneho výboru pre Tatry s protagonistami Mimovládneho výboru Naše Tatry. Za konštruktívne považujem to, že sme sa stretli, že sme sa snažili – aspoň dúfam – hovoriť otvorene, aj to, že premiér oficiálne vznik mimovládneho výboru privítal a napokon to, že sme sa snažili dať bokom predsudky. Nakoľko bolo naše hodnotenie stretnutia realistické, ukáže skorá budúcnosť.

Viacerí Dzurindovi partneri ho považujú za nedôveryhodného politika – napokon aj väčšina občanov SR – máte dôvod brať jeho slová vážne?

Bez ohľadu na to, ako berieme jeho slová, budeme si vo vzťahu k Tatrám robiť svoju prácu a o jej výstupoch budeme priebežne informovať – premiéra, médiá i verejnosť.

V petícii sa hovorí o verejnej a odbornej diskusii o obnove Tatier – ako by podľa vás takáto diskusia mala vyzerať?

Musí mať určitý časový a procesný rámec. Aby mala zmysel, musí byť do istej miery moderovaná. Musia v nej byť podstatne viac akcentované a zohľadňované názory prírodovedcov, environmentalistov, ochrancov prírody. Veď hovoríme o chránenom území najvyššieho rangu. Čo je veľmi dôležité, musia byť dané garancie, že nepôjde o hádzanie „hrachu o stenu“, ale že na návrhy a podnety zo strany odbornej i laickej verejnosti príde v rozumnom čase kvalifikovaná a seriózna odpoveď. Musí tu fungovať dôkladná a včasná informovanosť a spätná väzba. A najmä, zásadné rozhodnutia o riešení situácie nesmú predchádzať výsledkom takejto diskusie, ako sa to žiaľ, deje dosiaľ.

Aké argumenty ste použili v diskusii s premiérom? Dokázal vám načúvať a presvedčili ste ho o niečom? Napríklad o tom, že zjazdovky by nemuseli byť širšie a dlhšie?

Argumenty v podobe štyroch zásadných požiadaviek a siedmich konkrétnych návrhov sme na spomínanom stretnutí predložili a okomentovali premiérovi a vzápätí sme o nich informovali aj verejnosť prostredníctvom tlačovej konferencie. Rozširovanie či predlžovanie zjazdoviek v najprísnejšej zóne ochrany by bolo popretím spomínanej prioritnej funkcie národného parku.

Myslím, že premiér nás počúval a verím, že podstatné veci si aj zapamätal. Či dá prednosť našim alebo iným argumentom, ukáže najbližšia budúcnosť. Rozhodne pred nami neskladal ódy na betón, ani netvrdil, že situáciu treba využiť na nové investície do rozvoja cestovného ruchu, ako to vyhlasoval ešte pred dvoma týždňami, keď zrejme netušil, s akou vlnou verejného odporu sa to stretne a o koľko hlasov potenciálnych voličov tým príde.

Považujete vytvorenie fakticky vládneho výboru na obnovu Tatier za rozumný a férový krok? Ako by mal takýto výbor podľa vás vyzerať, aké by mali mať v ňom zastúpenie ochranári a pracovníci TANAPu?

Ide o legitímne právo premiéra a vlády. Na druhej strane netajím prekvapenie až sklamanie zo zloženia výboru. Ak majú jeho členovia v prvom rade radiť vláde, potom by v  ňom nemali mať väčšinu členovia vlády. V tom prípade bude naozaj vláda radiť vláde a ocitneme sa v Kocúrkove. V podobnom výbore by mali byť v prvom rade odborníci – prírodovedci, lesníci, environmentalisti, experti na trvalo udržateľný rozvoj, reprezentanti Správy TANAPu, ale aj legitímni zástupcovia ochranárskych združení, samosprávy a podobne. Aj podľa bývalého zákona o TANAPe jestvoval jeho poradný zbor. Ale tvorili ho poprední odborníci na problematiku tatranskej prírody, a nie politici.

Našu predstavu o kreovaní takéhoto grémia sa pokúšame naplniť cestou Mimovládneho výboru Naše Tatry.

Vo výzve spomínate evokovanie kumulácie moci a nedemokratické uplatňovanie moci. Presvedčil vás premiér o opaku?

Na to som už vlastne odpovedal. Kumuláciu moci vidíme v tom, že Výbor viac-menej kopíruje vládu. Za nedemokratické považujeme najskôr konať a zverejňovať unáhlené vyhlásenia a až potom, „s krížikom po funuse“, akože počúvať, čo hovoria odborníci a ľud. Podľa toho, čo nám sľúbil premiér, žiadne zásadné rozhodnutia by sa nemali robiť unáhlene. Ale prax tieto slová celkom nepotvrdzuje.

Slovenská ekologická spoločnosť pri SAV vypracovala materiál, v ktorom ponúka vláde SR odporúčania na riešenie následkov prírodnej pohromy v Tatrách – považujete tento text za vhodný základ verejnej a odbornej diskusie? Reagovala naň vláda?

Neviem o tom.

Reagoval naň predseda vlády pri vašom stretnutí?

Nie.

Prejdime k minulosti – aj podľa dlhodobých prieskumov verejnej mienky sa otázky životného prostredia prepadli na úplné dno – kým v júni 1990 považovala devastáciu životného prostredia za najdôležitejší problém takmer pätina občanov, teda najviac – ešte pred ekonomickými a národnostnými problémami, v septembri 2003 tom bolo iba jedno percento. Kde sa stala chyba?

Nemusí ísť automaticky o chybu. Merateľný stav životného prostredia sa zlepšil oveľa výraznejšie, ako situácia v sociálnej či ekonomickej oblasti. Okrem toho, od júna 1990 nám tu pribudlo problémov, o ktorých sme predtým ledva chyrovali: od nezamestnanosti až po terorizmus. Ale samozrejme, stali sa aj chyby: od vlády, cez parlamenty, samosprávy, médiá až po nás – dobrovoľných ochrancov životného prostredia. Najväčší problém toho poklesu záujmu vidím v tom, že verejnosť podľahla ilúzii, že to už pôjde samo, bez jej pričinenia.

Životné prostredie je pritom záležitosťou každého občana – ako producenta, spotrebiteľa, aktivistu, daňového poplatníka i voliča.

Nezlyhali „zelení“ aj tým, že nedokázali vytvoriť silnú politickú stranu?

Silná politická strana zelených nie je jedinou cestou k presadzovaniu lepšej starostlivosti o životné prostredie, aj keď nepopieram, že by sa zišla. Ale kto vlastne na Slovensku vytvoril silnú, kompetentnú a dôveryhodnú politickú stranu?

A jestvujú vôbec nejaké politické strany, ktoré by brali vážne ekologickú problematiku a na jej presadzovaní sa politicky profilovali?

U nás určite nie.

Alebo to bolo spôsobené objektívnymi príčinami – obyvateľmi v minulosti zmietali národnostné a neskôr sociálne problémy a problematika životného prostredia bola odsunutá do úzadia ako niečo luxusné?

Určite aj tým.