Archív +10: Kauza zonácia TANAPu

Kauza zonácia TNAPAu sa vyvíja niekoľko rokov. Asi najbližšie k jej optimálnej podobe sme sa dostali v r. 2004, keď sa ukončil projekt na tvorbu nového Programu starostlivosti o TANAP, na ktorý mala zonácia nadväzovať. Vtedajšia Správa TANAP spolu s neziskovou organizáciou A-Projekt  a za finančnej pomoci dánskej agentúry DANCEE dostali na verejných vypočutiach za jeden stôl zástupcov všetkých zainteresovaných skupín verejnosti. Výsledkom bola tzv. Biela kniha, ktorá predstavuje unikátny súbor 521 otázok, pripomienok, požiadaviek a návrhov, ktoré Správa TANAP zozbierala a zodpovedala v rámci celého procesu. Aj keď názorová zhoda nebola stopercentná, išlo o veľmi transparentný proces. Námietky, že sa v ňom nadraďovali záujmy ochrany prírody nad ostatné neobstoja, lebo nadradenosť funkcie ochrany prírody v národných parkoch vyplýva z logiky veci i zo zákona. Medzitým však prišla veterná smrť a všetko bolo inak. Dôležitejšia ako diskusia či ochrana prírody sa stala politika  a biznis s popadaným drevom. Všetko dovtedy ako-tak dohodnuté – vrátane odborného návrhu zonácie v zmysle predstáv Svetovej únie ochrany prírody (IUCN)  – ustúpilo do úzadia, hoci ochranári i vedci urýchlené prijatie vtedajšieho návrhu zonácie podporovali. Podstatou odborného návrhu zonácie  bola dostatočne veľká a súvislá jadrová A zóna i dostatočne funkčná tzv. nárazníková zóna.

Od r. 2005 však do podoby  zonácie stále viac  vstupuje  Mesto Vysoké Tatry, hospodárske rezorty a najmä developeri v snahe presadiť v nej čo najväčšie „rozvojové plochy“. V tieni sporu o Vysoké Tatry pritom prebieha zápas o menej narušené Roháče v Západných Tatrách. O trochu menej sa hovorí o tom, že ďalšou záujmovou skupinou, ktorá chce devalvovať režim ochrany, sú „nádejní“ privatizéri lesnej pôdy, ktorá, kým sa nachádza v 3. – 5. stupni ochrany, sa privatizovať nesmie. A do tretice je tam ešte veľa ďalších záujmov, v prípade realizácie ktorých zostane z nášho najznámejšieho národného parku iba ohlodaná kostra mrciny.

Do pôvodného pomerne kompaktného územia Zóny A sa zahrýzajú stále väčšie a ostrejšie zuby,  kliny či zálivy určené na výstavbu zjazdoviek a sprievodných zariadení. Zmenšenie plochy, ale najmä narušenie kompaktnosti A zóny, sa má pokútne „kompenzovať“ tým, že sa k nej priradí aj centrálna časť Západných Tatier, ktorá bola doteraz v nižšom stupni ochrany. Týmto štatistickým trikom sa má vytvoriť ilúzia, že nový „rozvojový“ návrh zonácie  plochu A zóny dokonca rozširuje.

To, čo sa deje a chystá v Tatrách, nie je, na rozdiel od víchrice v roku 2004, dielom prírody, ale ľudí. Kto sú hlavní vinníci toho, čo sa v Tatrách v posledných rokoch udialo, ako aj toho, čo hrozí, ak by sa nedajbože prijal návrh zonácie z dielne MŽP SR? Aj keď som povestný svojím odporom  a dešpektom voči veľkým developerom, pôsobiacim na území Tatier, musím povedať, že ešte väčším vinníkom je v tomto prípade rezort životného prostredia. Najskôr tým, že odstránil zo Správy TANAP jej bývalého riaditeľa i ďalších veci ochrany prírody  oddaných ľudí. Potom tým, že v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, za ktorý zodpovedá, „posvätil“ výruby lesa, kosodreviny, devastáciu pôd i zásahy do vodného režimu na území národného parku (vrátane prírodných rezervácií). Po tretie benevolenciou voči návrhu  územného plánu Mesta Vysoké Tatry a napokon  súčasným návrhom zonácie TANAPu, ktorý je škandalózny. Inštitúcia je kamenná budova. Rozhodujú konkrétni ľudia. Mali by sme sa pýtať na ich mená.

Hneď na druhé miesto, čo sa týka viny,  by som zaradil príslušné orgány EÚ, najmä Európskej komisie, ktoré nebránia poškodzovaniu území európskeho významu v Tatrách, hoci je to ich povinnosť. Až za nich by som v miere viny radil mesto, developerov a ich skorumpovaných „komplicov“.  Nie preto, že by som čo i len slovo veril vyhláseniam ich predstaviteľov, alebo že by som ich zbavoval viny, ale preto, že tzv. rozvoj a zisk je ich pomerne logickým (aj keď zväčša arogantne a drasticky presadzovaným)  záujmom. Národný park majú však chrániť v prvom rade štátne inštitúcie, ktoré to majú vo svojej pracovnej náplni a ktoré sú za to platené zo štátnych – a teda našich – peňazí.

Koncom roku 2004 sa uskutočnil reprezentatívny výskum verejnej mienky, v ktorom sa viac ako  3/4 respondentov vyjadrili, že prednosť v Tatrách by mala mať účinnejšia ochrana prírody pred výstavbou nových zjazdoviek. Teraz máme možnosť občiansky a politicky dať najavo toto svoje presvedčenie. Ak toto právo nevyužijeme, nebudeme mať právo nazývať sa slobodnými občanmi.

Mikuláš Huba (jeden z koordinátorov Mimovládneho výboru Naše Tatry), marec 2010