Archív - Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR 2012 - 2016

Tento text bol pôvodne uverejnený na stránke www.obycajniochranari.sk.

Archít +10: Ad: Ivan Štefanec – Vieme, ako ďalej v Tatrách, SME, 22.11.2005

Na pomerne malej ploche autor poskytuje hneď viacero informácií o sebe.

1. Poradie hodnôt – hneď na prvom mieste medzi pozitívami roka po veternej z 19.11.2004 uvádza skutočnosť, že kalamita (rozumej vyvezenie toho dreva, ktoré sa dalo ako-tak výhodne speňažiť, do cudziny - pozn. m.h.) je dnes odstránená na viac ako troch štvrtinách územia. Pritom taktne mlčí o tom, koľko ľahko zápalného (ale ťažko predajného) odpadu a ako dlho zostalo ležať na mieste, ani to, že sa „prednostne“ ťažilo práve na miestach, kde sa ťažiť vôbec nemalo.

2. Spôsob narábania s faktami, napríklad keď hovorí o tom, že niektorí ľudia údajne chceli zabrániť príchodu peňazí z Fondu solidarity EÚ, čím zrejme naráža na výzvu viacerých mimovládneho organizácií, aby aktivity, na ktoré sa vzťahovala žiadosť vlády, boli posúdené z hľadiska ich možných vplyvov na životné prostredie a ochranu prírody. Je to štandardná požiadavka, kompatibilná s praxou EÚ a diametrálne sa líši od odmietania spomínanej pomoci, z ktorého sa tu kohosi pokúša Ivan Štefanec obviniť, hoci veľmi dobe vie, že to bolo úplne inak. Hovorí tiež o stopercentnej zákonnosti realizovaného postupu, hoci,  podľa vyjadrenia vedúcej inšpekcie ochrany prírody a krajiny IŽP Košice, minimálne v troch prípadoch došlo k porušeniu zákonnosti zo strany Štátnych lesov TANAP. Za zmienku stojí aj skutočnosť,  že odpovede na celý rad otázok, ktoré sme adresovali pánovi premiérovi a na ktoré sme podľa zákona mali nárok do 10 dní, sme  nedostali ani po 10 mesiacoch. Ani fyzické napadnutie strážcu ochrany prírody na území národnej prírodnej rezervácie, po ktorom musel tento vyhľadať lekárske ošetrenie, nemalo zrejme veľa spoločného so zákonným postupom.

3. Chápanie vecí verejných, verejnej diskusie a reakcie na pripomienky, vznesené v rámci nej, keď za vzor transparentného postupu a záujmu o názor verejnosti predkladá „dokonca viackolové“ pripomienkovanie návrhu zadania súťaže o najlepšiu štúdiu trvalo udržateľného rozvoja Tatier. Bol som jedným z pripomienkovateľov spomínaného návrhu zadania a môžem zodpovedne prehlásiť, že moje pripomienky so mnou nikto neprerokoval a nikto mi nevysvetlil, prečo sa väčšina z nich jednoducho ignorovala.

K „výsledkom súťaže“, ktoré vzišli zo spomínaného zadania, sa podľa Ivana Štefanca prihlásili „všetky relevantné inštitúcie obnovy Tatier“ a „podpísali spoločné memorandum o vzájomnej spolupráci pri ich realizácii“. Skutočnosť je taká, že pod „výsledkami súťaže“ sa chápe víťazná štúdia, ktorá sa v čase svojho údajného manifestačného prijatia nachádzala ešte len v podobe návrhu, ktorý sa mal pripomienkovať.

Ivan Štefanec tvrdí, že považuje budúcnosť Tatier za vec verejnú, ale nevadí mu, že členom „jeho“ Vládneho výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier nie je nik z radov verejnosti, a to ani verejnosti odbornej.

4. Prístup k orgánom miestnej samosprávy, keď ako predstaviteľ vládnej inštitúcie vyhlasuje: „budeme razantne presadzovať, aby sa jej výsledky (rozumej závery víťaznej štúdie – pozn. m.h.) prejavili v záväzných dokumentoch územného plánovania“. Takéto dokumenty v skutočnosti schvaľuje miestna, prípadne regionálna samospráva, pre ktorú nemôže byť záväzná žiadna ad hoc vypracovaná štúdia. Preto akékoľvek „razantné presadzovanie“ je v tomto prípade najmä razantným zasahovaním do kompetencií a obmedzovaním suverenity samosprávy. To samozrejme neznamená, že tí, ktorí podobné dokumenty schvaľujú, by nemali poznať a brať do úvahy relevantné názory a návrhy, ktoré sú obsiahnuté vo „vládnej“ ale aj v akejkoľvek inej štúdii.

5. Predstava o vyváženom prístupe a vyváženosti všetkých aspektov trvalo udržateľného rozvoja, napriek  viackrát opakovaným upozorneniam odborníkov na túto problematiku, že o vyváženom prístupe, ktorý by zrovnoprávňoval všetky aspekty, vrátane ekonomických, sa nedá hovoriť v prípade národného parku, kde je zo zákona i z logiky veci nadradeným aspektom  ochrana prírody. Ale zároveň, že o vyváženom prístupe či trvalo udržateľnom rozvoji všetkých aspektov má  zmysel hovoriť v širšom priestorovom rámci tatranského regiónu.

Hlavný problém však vidím v tom, že na rozdiel od odborníkov, Ivan Štefanec i jeho stranícky šéf Mikuláš Dzurinda vedia presne, čo treba v Tatrách urobiť, už bezmála rok, minimálne od 13. decembra 2004, kedy túto svoju predstavu povýšili na rozhodnutie a sformulovali ju do podoby nemenných uznesení. Tie sa odvtedy musia plniť, nehľadiac napravo ani naľavo. Veľmi podobne tomu, ako stranícki lídri spred novembra´89 budovali krásne zajtrajšky. Samozrejme, že nie pre seba, ale pre nás a naše deti. Niektorým provokatérom a štváčom sa to nepáčilo vtedy a nepáči sa im to ani dnes. Nevďačníkom sa skrátka nezavďačíš.

Mikuláš Huba

autor je geograf a environmentalista