Ako vnímame súčasné Slovensko?

Slovensko vnímame ako krajinu, ktorá za uplynulé dve desaťročia vyspela, zmúdrela a dosiahla niekoľko pozoruhodných výsledkov i úspechov.

Ako krajinu, ktoré má stále značný rozvojový potenciál: ľudský, kultúrny, sociálny i prírodný.

Ako krajinu, kde by sa - za istých okolností - dalo celkom dobre žiť.

Ale aj ako krajinu, ktorá svoj prirodzený, zdedený i vlastnými rukami vytvorený potenciál nielenže dostatočne nevyužíva, ale ľahkovážne s ním hazarduje.

Deje sa tak v najrôznejších oblastiach:

• príliš veľa mladých ľudí nedokážeme zamestnať,
• vzdelaných ľudí nedokážeme adekvátne zaplatiť,
• nedokázali sme zreformovať vzdelávací systém tak, aby učil ľudí kriticky a tvorivo myslieť a pripravil ich na reálny život,
• vo financovaní vedy a výskumu sme sa ocitli na chvoste EÚ,
• naše zdravotníctvo z roka na rok viac a viac zaostáva za vyspelými krajinami,
• stále viac ľudí sa cíti byť sociálne či inak vylúčených,
• kultúra sa stáva stále bulvárnejšou a na podporu kvalitnej kultúry často chýbajú zdroje i záujem,
• možnosti športového vyžitia sú pre verejnosť stále menej a menej dostupné,
• neubúda prejavov násilia, šovinizmu, xenofóbie a celkovo intolerancie k iným,
• jav, ktorý zvykneme nazývať „rómskou problematikou“, nadobúda hrozivé rozmery,
• naša občianska spoločnosť skôr stagnuje, než aby napredovala,
• miera manipulácie jednotlivca zo strany moci, byrokracie, médií, reklamy a pod. ohrozuje samotnú podstatu slobody a demokracie,
• verejnosť je bezohľadne zbavovaná verejného priestoru v doslovnom i obraznom zmysle slova,
• vzácne verejné zdroje a eurofondy sa tunelujú, alebo využívajú neefektívne,
• verejný dlh vo všetkých sférach nášho života nebezpečne narastá,
• nedokážeme účinne chrániť naše prírodné hodnoty a kultúrne dedičstvo,

Naše politické elity – až na výnimky - neplnia svoje predvolebné sľuby s poslania, ktoré im vyplýva z ústavy a z dôvery, ktorou ich poctili voliči, a zároveň si verejní činitelia sami sebe odsúhlasili také výhody, ktoré z nich bezdôvodne robia ľudí „z iného sveta“,

Logickým následkom vyššie uvedeného je, povedané s Václavom Havlom, že medzi ľuďmi sa oprávnene šíri „blbá nálada“, demotivácia, sklamanie, rezignácia na veci verejné a pocit bezmocnosti. Nemusíme vari pripomínať, aké je to nebezpečné pre budúcnosť slobody a demokracie v našej vlasti.

Vidí sa nám, že Slovensko sa štyri desaťročia po r. 1968 a dve desaťročia po r. 1989 ocitlo opäť v bode zlomu či na osudovej križovatke. Ukazuje sa, že je opäť treba v mnohom začať odznova, s novými, neskorumpovanými a dôveryhodnými ľuďmi, s inovatívnymi víziami a s novou vitalitou.

Tu a teraz spolurozhodujeme o tom, aký bude ďalší vývoj Slovenska a čo tu po nás zostane budúcim generáciám. Opäť sa rozhoduje, či zvíťazí oprávnená nádej, alebo úpadok s tragickým koncom. Či pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou.