Zbohom, Maroš, kamarát!

Od detstva som Ťa vnímal ako divadelníka, Maťovho kamaráta zo školy i z Divadla na Korze, príslušníka tej famóznej generácie, ktorá v druhej polovici 60. rokov zažiarila v časoch krátkeho odmäku a (nie vlastnou vinou) dočasne zhasla (či bola zadusená) v nedýchateľnom nečase biľakovsko-husákovskej normalizácie.

Znova som si Ťa naplno uvedomil až v 80. rokoch – v časoch gorbačovovskej perestrojky, keď divadlá opäť predstavovali jeden z ostrovov pozitívnej deviácie a chodilo sa do nich okrem umenia aj za príznakom slobody: za inotajmi, narážkami a čítaním medzi riadkami.

Potom sme sa stretli na tribúnach a námestiach Nežnej a o niečo neskôr sme sa obaja na necelé tri roky dostali – tak trochu proti vlastnej vôli – do politiky. Zväčša neúspešne sme sa spoločne zasadzovali proti všeličomu i za všeličo, vrátane záchrany Československa.

Nasledovali roky mečiarizmu, kampaň Zachráňme kultúru! a ďalšie. Vtedy sme sa najčastejšie stretávali na stránkach česko-slovenského týždenníka Mosty a na stretnutiach Duchovného parlamentu či v tradičných „federálnych“ Luhačoviciach. To nám vydržalo až do smrti Sone Čechovej.

Ale ani roky po Mečiarovi Tebe a ďalším skvelým dramaturgom príliš nepriali. Po geniálnej Tančiarni si „bol odídený“ z Národného, ako keby slovenská kultúra mala ľudí Tvojho formátu na rozdávanie. A pritom pravý opak je pravdou!

Medzitým som mal to šťastie zoznámiť sa s Tvojimi deťmi – nadanou dcérou Zuzkou i múdrym synom Matúšom a s potešením sledovať, čo všetko dobré po Tebe zdedili.

V poslednom desaťročí si ma príjemne prekvapil tým, ako si aktívne podporoval občiansko-ochranárske iniciatívy: od Mimovládneho výboru Naše Tatry, cez Zachráňme PKO! až po Bratislavu otvorene. S Eugenom a Romanom si ešte stihol pripraviť parádnu „divadelnú protikorupčnú agitku“ Karpatský thriller...

Vtedy som Ťa na Slovensku vídaval už len zriedka a bolo na prvý pohľad jasné, že sa trápiš. Ale vždy si to zdôvodňoval len strachom o svojich blízkych, a nikdy nie o seba.

Vari najčastejšie sme sa stretávali pri Hodrušskom tajchu, neďaleko Tvojej milovanej chalupy v Banskej Hodruši. Obaja sme to magické miesto mali radi asi aj preto, lebo sa tam dalo na chvíľu podľahnúť ilúzii, že čas sa zastavil. Hodiny dlhého letného popoludnia lenivo striedali jedna druhú a v hlbokej doline vládla stále tá istá bezstarostná pohoda.

Ale čas, potvora, nezastal a všetkých nás dobieha. Teba už žiaľ, milý Maroš, dobehol definitívne. Kým nedobehne aj nás, budeme si natrvalo pamätať Tvoj milý úsmev, Tvoj divadelný kumšt, Tvoje fejtóny plné humanizmu i láskavého, čapkovsko-havlovského humoru i Tvoju tolerantnú zásadovosť.

Tak teda Zbohom, kamarát! A pozdravuj Tatíčka Masaryka, Václava, Jula, Kornela, Soňu a ďalších, ktorých tam Hore stretneš!

S úctou a láskou

Maňo Huba