Ak hodnotíme plusy a mínusy uplynulého štvrťstoročného vývoja – v tomto prípade vo sfére životného prostredia – musíme sa vrátiť o 25 rokov dozadu a rozpamätať sa na to, ako vtedy vyzeralo prostredie okolo nás a v akom stave bola starostlivosť oň. Ale aj na to, aké boli predstavy a očakávania, ktoré ochranári artikulovali nielen v prvých dňoch  „nežnej“, ale aj v rokoch pred ňou, napríklad vo svojej pamätnej kritickej publikácii Bratislava/nahlas.

Všeličo človeku napadlo počas naliehavého pripomínania si 20. výročia pádu Berlínskeho múru a Nežnej revolúcie v Československu. To všeličo sa týka, povedané s Milanom Šimečkom, rovnako našich malých, súkromných dejín, ako aj dejín veľkých – národných, európskych a svetových.

V iŽurnalu.sk ze dne 5.11.2009 jsem si přečetl článek Jana Budaje „Hovorili sme pravdu nahlas“, doprovázený Janovou fotografií tribuna sametové revoluce, evokující tehdejší dobu. Vybavila se mi doba plná nadějí a proto jsem si se  zájmem přečetl, co k tomu její protagonista píše. Poněkud mne však článek překvapil. Rád bych Janovi Budajovi  přispěl k obnovení paměti, jak to tehdy bylo, co předcházelo a následovalo, protože v článku používá dokonce několika smyšlenek.

Tradícia nazývať ochranárov na Slovensku ZELENÍ siaha až pred November 1989. V súvislosti s politizáciou a rastúcim verejným vplyvom bratislavského ochranárskeho hnutia sa v poslednom roku pred Novembrom začali množiť otázky, či, prípadne kedy, my, ochranári, založíme Stranu zelených. A nepýtali sa to len naši známi a priatelia, ale v roku 1989 už aj novinári.