Motto:

Vyhlásenie ku vzniku STRANY ZELENÝCH NA SLOVENSKU z 30. novembra 1989

Strana zelených sa začína konštituovať aj na Slovensku.

Prihlášky za členov prijíma zatiaľ sekretariát na adrese Markušova 2, 811 01 Bratislava.

Chceme týmto zároveň dôrazne upozorniť, že aj naďalej existuje Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, že existuje a bude existovať aj nezávislé, takpovediac nadpolitické (myslelo sa tým nadstranícke – pozn. aut.) ochranárske hnutie. V zahraničí taktiež existujú najmenej dva typy neprofesionálnych ochranárskych organizácií:

-       typ politických Strán zelených,

-       typ nadpolitických organizácií typu Priatelia Zeme alebo Greenpeace.

Nepolitický či nadpolitický charakter týchto organizácií má pritom nemenší vplyv na ekologickú politiku, než politické strany Zelených. Preto apelujeme na všetkých záujemcov o zelenú angažovanosť, aby si dobre rozmysleli, či je ich presvedčeniu a mentalite bližšia politická strana, alebo nadpolitická orientácia.

Na vysvetlenie: hnutie VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU je práve takýmto nadpolitickým hnutím takmer celej spoločnosti, ktoré vytvára silný politický tlak na riadiace štruktúry a intenzívne ovplyvňuje politiku.

Aj v nastupujúcej ére politického a názorového pluralizmu bude naďalej veľmi potrebná kontrola strán verejnosťou – Stranu zelených nevynímajúc. Teda aj Strana zelených, aj demokratické, nezávislé a nadpolitické hnutie sú rovnako potrebné, ale nie je to to isté.

Najbližšie úlohy:

1. Premeniť Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny na skutočne demokratický, ambiciózny a múdry predvoj ochranárskeho hnutia. Prvým, ale neúplným krokom k tomu bol VI. zjazd SZOPK.
2. Konštituovať politicky vplyvnú a nepodkupnú Stranu zelených, ktorá bude na politickej platforme presadzovať ideály hnutia.
3. Orientovať hnutie Verejnosť proti násiliu i všetky jeho pobočky a akčné výbory na pracoviskách, školách, zväzoch, v obciach a inde aj na riešenie pálčivých ekologických problémov.

Upozornenie: Pozor na politických dobrodruhov a konjunkturalistov, ktorí sa budú chcieť na zelenej vlne priživiť!

Vyzývame všetkých ochranárov a zelených aktivistov na Slovensku, aby sa spojili a boli na čele obrody. Ide o život náš a celej Zeme.

RNDr. Mikuláš Huba, CSc.                                                    Ing. Zora Pauliniová

za Slovenský zväz ochrancov                                                  za prípravný výbor

      prírody a krajiny                                                                     Strany zelených

 V Bratislave dňa 30. 11. 1989

 (v ten istý deň poskytnuté médiám a prednesené na mítingu s verejnosťou v Opere Slovenského národného divadla – pozn. aut.).

____________________________________________________________

Tradícia nazývať ochranárov na Slovensku ZELENÍ siaha až pred November 1989. V súvislosti s politizáciou a rastúcim verejným vplyvom bratislavského ochranárskeho hnutia sa v poslednom roku pred Novembrom začali množiť otázky, či, prípadne kedy, my, ochranári, založíme Stranu zelených. A nepýtali sa to len naši známi a priatelia, ale v roku 1989 už aj novinári. Toto bol prvý prúd prednovembrových politických očakávaní verejnosti, s ktorým sme boli konfrontovaní. A v časoch pred Novembrom 89 sa stávalo čímsi ako verejným tajomstvom, že len čo to bude len trochu možné, ochranári, alebo aspoň časť z nich, vytvoria Stranu zelených.

Druhým dôvodom, ktorý logicky znásoboval očakávania verejnosti v tomto smere, bol katastrofálny stav životného prostredia v našej krajine, ktorý ochranári, spoločenskí vedci, ale aj viacerí spisovatelia či iní umelci dokázali v rokoch pred Novembrom 89 pomerne presne pomenovať. Platforma bratislavských ochranárov z jari 1989 hovorí jasnou rečou o tom, že sme vedeli nielen to, čo nechceme, ale aj to, čo chceme a čiastočne aj to, ako to chceme dosiahnuť. Táto platforma mala charakter programového dokumentu, ktorý je dodnes aktuálny, a to takmer od slova do slova.

Preto možno povedať, že je len určitou historickou zhodou okolností, že rozhodujúca obrodná sila spoločnosti v Novembri 1989 na Slovensku nedostala názov ZELENÍ (napriek zelenému krížiku obklopenému štyrmi lipovým lístkami, dobre viditeľnému na odznaku v klope novembrových tribúnov), ale Verejnosť proti násiliu.

S Novembrom 89 prišli aj prvé korektne realizované prieskumy verejnej mienky a tie ukázali, že najvážnejšími spoločenskými problémami sú ľudské práva/slobody a spolu s nimi problematika životného prostredia. Až ďaleko za nimi sa ocitli ekonomické a iné problémy. To bol ďalší dôvod, z ktorého logicky vyplývala potreba politickej strany, ktorá by sa týmito problémami zaoberala prioritne.

Po 17. novembri 1989 okrem vyššie uvedených okolností vývoj urýchlili aj ďalšie skutočnosti. Najmä to, že celkom reálne začalo hroziť, že značky ZELENÍ sa zmocní niekto celkom iný – v lepšom prípade politickí karieristi, dobrodruhovia či konjunkturalisti, v horšom priamo ŠtB, ako sa to na chvíľu stalo v prvých dňoch po nežnej v Prahe.

Často sa v súvislosti s genézou Strany zelených na Slovensku diskutuje problém jej údajného zámeru konkurovať hnutiu Verejnosť proti násiliu a tým ho oslabiť. Je to tvrdenie, ktoré nie je, a nemôže byť pravdivé už len preto, lebo v čase vytvárania prvej Strany zelených VPN sama seba definovala ako spoločenské hnutie, garanta demokratizácie spoločenských pomerov, a nie ako politický subjekt straníckeho typu, odhodlaný ísť do parlamentných volieb. V duchu tejto logiky niektorí zakladajúci členovia SZ pracovali paralelne aj pre VPN a nevideli v tom žiadny rozpor. Ale SZ sa nerivalizovala s VPN ani čo sa týka akéhosi “lanárenia” ochranárov, ktorí sa rozhodli naplno pracovať vo VPN, do svojich radov. Napriek tomu niektorí bývalí ochranári v radoch VPN (najmä Ján Budaj a Vladimír Ondruš) od začiatku začali vnímať a interpretovať vznik SZ ako zradu a v celom období až do prvých slobodných volieb jej to nekompromisne a neraz i zákerne dávali najavo. Čím ďalej, tým viac aj v rovine politickej. Dôkazom toho je o. i. i fakt, že SZ napriek svojmu potenciálu a popularite nebola chápaná ako tá politická sila, s ktorou je treba rokovať (na rozdiel od rôznych pofidérnych straničiek), následne sa  medzi kooptovanými poslancami v ponovembrovom slovenskom parlamente neocitol ani jediný zástupca SZ, napriek tomu, že SZ v tom čase preferenčne patrila k najvýznamnejším politickým subjektom (spolu s KDH, KSS a neskôr SNS tvorila SZ čosi ako silnú štvorku), avšak bez práva na politickú reprezentáciu v najvyšších orgánoch. Ale podobných príkladov zjavnej diskriminácie, ktorú nepoznalo v tom čase KDH, ale ani skompromitovaná KSS, bolo viacero.

Treba však zároveň povedať, že už v prvých týždňoch po nežnej začalo byť zrejmé, že životné prostredie pre VPN nebude takou prioritou, ako to očakávali mnohí ochranári a ako sa mohlo zdať podľa aktivít a čelných pozícií niektorých (bývalých?) bratislavských ochranárov v radoch VPN. Obrovská akumulácia celospoločenských problémov, s ktorými sa bolo treba boriť v prvých dňoch po nežnej, ich čiastočne ospravedlňovala, ale začali sa stále častejšie objavovať aj nepochopiteľné vyhlásenia a postoje priam antienvironmentálneho charakteru, či už v súvislosti s Gabčíkovom, alebo výstavbou jadrových elektrární, ktoré ostro kontrastovali so stanoviskami ochranárov, ktoré ešte pár týždňov pred tým podpísali aj Budaj a spol. A aj táto skutočnosť urýchlila vznik Strany zelených na Slovensku, pretože začalo byť zrejmé, že zelenú farbu v politickom spektre nebude mať kto dôsledne hájiť.

Ďalšia mystifikácia sa týka toho, kto menovite vznik SZ inicioval a kto ju zakladal. Často sa to neoprávnene pripisuje Mikulášovi (Maňovi) Hubovi. Niekedy sa to uvádza z neinformovanosti, alebo preto, lebo menovaný úspešne kandidoval ako nezávislý kandidát za SZ v prvých slobodných parlamentných voľbách v r. 1990 (podobne ako ďalšia známa ochranárka – nestraníčka, Gabriela Kaliská). Verejne to však často tvrdia aj tí, ktorí vedia, že to nie je pravda, keďže M. Huba je “notorický nestraník” a navyše mal ešte jeden dôvod nevstúpiť do žiadnej z ponovembrových strán, a teda ani do SZ. Ten dôvod nebol programového charakteru, lebo s programom vtedajšej SZ súhlasil. Skutočný dôvod postoja, ktorý napokon zaujal, súvisel najmä s tým, že Mikuláš Huba sa začiatkom decembra stal predsedom – vtedy stále ešte veľmi významnej celoslovenskej mimovládnej organizácie – Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny s 15-tisícovou členskou základňou naprieč celým politickým spektrom. Z titulu tejto nadstraníckej funkcie bol presvedčený, že by nemal byť členom žiadnej politickej strany. A tak sa M. Huba dodnes dostáva do kurióznej a nevďačnej  situácie, keď mu časť ochranárov, novinárov a verejnosti vyčíta, že Stranu zelených založil a viedol a druhá časť, že ju nezaložil a neviedol. Skutočnými zakladateľmi Strany zelených boli: Juraj Mesík, Pavel Šremer, Ľubica Trubíniová, Zora Pauliniová, Juraj Podoba, Zdeno Kadlečík, Peter Sabo, Jaromír Šíbl, Denis Svoboda, Michal Deraj, Milan Lichý, Eva Bombová, Kornel Duffek, Anton Juriš, Ester Bohunická, Marián Buday, Klaudius Viceník, Andrea Chorváthová, Ľubica Lacinová, Milan Barlog, Dušan Bevilaqua, Zdenka Tóthová, Vlasta Körnerová, Alexander Vágner, Koloman Prónay, Peter Straka, Ivan Priesol, Eduard Blatnický, Anna Prugárová, Viera Ondrejičková, Milan Škodný a niektorí ďalší.

V januári 1990 sa uskutočnil zakladajúci zjazd v Banskej Bystrici, na ktorom delegáti a delegátky prijali program a stanovy Strany zelených a zvolili predsedníctvo. Najvyšším orgánom strany medzi zjazdmi bol Slovenský koordinačný výbor, ktorý pozostával zo zástupcov všetkých okresných koordinačných výborov. Na ďalšom – československom – ustanovujúcom zjazde - začiatkom februára 1990 v Brne - sa zelení zo Slovenska spojili s českými a moravsko-sliezskymi zelenými a vytvorili spoločnú „federálnu“ Stranu zelených. Tá mala tri rovnocenné organizačné zložky, českú a moravsko-sliezsku krajinskú organizáciu a slovenskú republikovú organizáciu (zjazd o.i. rozhodol, že za SZ nebudú môcť kandidovať bývalí členovia KSČ/KSS). Strana zelených veľmi rýchlo začala spolupracovať s viacerými zelenými stranami v Európe a začlenila sa medzi Európskych zelených. V prvých slobodných voľbách v r. 1990 získala šesť poslaneckých mandátov v Slovenskej národnej rade.

Myslíme si, že Strana zelených vo svojich začiatkoch zohrala na slovenskej politickej scéne – napriek všetkým prirodzeným i umelým prekážkam, ktoré bola nútená prekonávať – dostatočne významnú úlohu na to, aby sa o nej „taktne“ mlčalo, a keď už písalo, tak nesprávne, skreslene či vyslovene nepravdivo.

Týmto príspevkom chceme jestvujúci informačný deficit aspoň trochu zmierniť.

Mikuláš Huba, Juraj Mesík, Ľubica Trubíniová, Pavel Šremer