Archív +25: Hovorme pravdu aj dnes!

Hovorili sme pravdu nahlas, taký je názov článku Jána Budaja, v ktorom spomína na udalosti ktoré, z jeho pohľadu, predchádzali 17. novembru 1989. Žiaľ, z celého jeho článku je možné plne súhlasiť ten s tým minulým časom v nadpise, lebo o pravdu v ňom, žiaľ, až tak nejde. Jeho príspevok je totiž kombináciou nepochybne pravdivých tvrdení s polopravdami a vyslovenými nepravdami. Vnímam ho ako konglomerát, navyše vykonštruovaný s nemalou dávkou účelovosti a perfídnosti.

Uvediem, ak dovolíte, pár príkladov. Pravdivé je tvrdenie, že sa nás, prednovembrových ochranárov, pokúšal režim rozdeliť a poštvať jedného proti druhému. Na rozdiel od Jána Budaja si však myslím, že sa mu to nepodarilo. Aj vďaka tomu, že som sa takmer celé 80. Roky minulého storočia istého Jána Budaja podchvíľou zastával a obhajoval ho pred útokmi z rôznych strán – a podobne, v duchu ochranárskej súdržnosti a solidarity – sa správali aj ostatní z nás. To, že každá z vedúcich osobností ochranárskeho hnutia mala trochu iné predstavy o tom, ako má to hnutie vyzerať a ktorým smerom sa má uberať, vyplývalo z našej odlišnej skúseností a životnej filozofie, ale aj z toho, čo sme našimi ochranárskymi aktivitami sledovali. Je tiež pravda, že Ján Budaj nejaký čas s nami spolupracoval a tesne pred Novembrom a v Novembri sa k nám, ochranárom, aj hlásil, ale v čase Bratislavy/nahlas bol stále ešte skôr externistom, ktorý využíva prostredie, kapacity a celoslovenskú dôveryhodnosť ochranárskeho hnutia na svoje ciele. Netvrdím, že jeho aktivity a nápady ochranárstvo určitým spôsobom neobohatili, len tým chcem povedať, že jedným z nás sa stal len v posledných mesiacoch pred Nežnou, čo mu umožňovalo plne využívať určitú dvojitú rolu, ktorú hral. Keď „bolo treba“, ochranárom bol, keď sa mu to nehodilo, tak ním nebol. Z tohto pohľadu je treba vnímať aj jeho mieru morálnej, ale aj právnej zodpovednosti za všetko, čo sa na pôde ochranárstva, aj jeho zásluhou, dialo. Čo je ešte horšie: už pár týždňov po Novembri ochranárom nielenže prestal byť, ale začal sa správať, ako by ním ani nikdy nebol.

Polopravda je, že som sa nepridal k VPN. Ako občianske hnutie, za ktoré sa VPN deklarovala, som ho dosť dlho – aj keď nie nekriticky – podporoval. Hneď začiatku som bol členom VPN a nikdy som vlastne z nej nevystúpil. Cítil som sa a dodnes sa cítim byť „človekom Nežnej revolúcie“, nie takým exponovaným, ako bol Ján Budaj, ale užitočným na iných frontoch: mítingoch v divadlách, na školách či na námestiach mimo Bratislavy, na sekretariáte VPN, ktorý až do konca novembra sídlil v ochranárskej kancelárii na Markušovej (teraz Mariánskej) č. 2, v rozhlase, v televízii a inde. Politická Strana zelených (podobne ako KDH či iné ponovembrové strany) nemohla v tom čase priamo z definície byť konkurentom nestraníckemu, občianskemu hnutiu VPN, ktoré deklarovalo, že nechce byť politickou stranou, ale len garantovať demokratický vývoj a pripraviť demokratické voľby. Čiže, aj tvrdenie o konkurencii VPN vs. Strana zelených v prvých týždňoch po revolúcii je v lepšom prípade polopravda, ktorej dodáva špeciálnu príchuť fakt, že s veľkou väčšinou autentických lídrov VPN sme boli a dodnes sme dobrí priatelia. Bez ohľadu na to, či sa to Jánovi Budajovi páči, alebo nie.

Do kategórie úplných neprávd patrí tvrdenie Jána Budaja, že som založil svoju stranu zelených. Naopak, zostal som celoživotným nestraníkom, čo mi niektorí priatelia z legendárnej ponovembrovej Strany zelených dodnes zazlievajú. Toto tvrdenie je teda nielen nepravdivé, čo Ján Budaj, Vladimír Ondruš a ďalší jeho tradiční šíritelia dobre vedia, ale dokonca viacnásobne neetické: nielen voči pravde a mojej osobe, ale aj voči vtedajším skutočným lídrom Strany zelených (Jurajovi Mesíkovi, Pavlovi Šremerovi, Ľubici Trubíniovej a ďalším), ktorým sa skutočná zásluha na založení a vedení Strany zelených takto nespravodlivo upiera.

Nepravdivé, účelové a dehonestujúce je však najmä tvrdenie Jána Budaja, že som v rámci ochranárov stelesňoval akúsi skupinu ochotnú spolupracovať s komunistami, ak len tým nemyslí svojho najbližšieho spolupútnika, Vladimíra Ondruša, ktorý bol naozaj funkcionárom ochranárskeho zväzu a zároveň členom KSS - dokonca aj istý čas po 17. novembri 1989. Budaj dokonca tvrdí, že sa mi vďaka tejto spolupráci otvorili pred novembrom nové, dovtedy nevídané možnosti a pokračuje, cit: „V poslednom roku režimu sa stal nomenklatúrnym kádrom, dokonca bol designovaný za člena vlády posledného komunistického premiéra na Slovensku, Pavla Hrivnáka.“ Ak len tými novými možnosťami nemyslí to, že som bol častejšie pozývaný na výsluchy na Februárku (centrála ŠtB – pozn. m.h.), súdil som sa s denníkom ÚV KSS Pravda a dostával z kruhov ŠtB viac cynických anonymov. O tom, že by som bol nomenklatúrny káder neviem a pripadá mi to byť úplne absurdné. Nepoznám však všetky zámery a úvahy predstaviteľov minulého režimu: nemám dôvod tráviť toľko času v archívoch, ako Ján Budaj. Pokiaľ viem z výsledkov lustrácií, bol som vedený ako osoba sledovaná vtedajším režimom. A to, že som členom žiadnej vlády nebol, tobôž už nie komunistickej, si každý môže ľahko overiť sám. Raz mi to však naozaj hrozilo. Presne tri týždne po 17. novembri ma vari 150-členné vysoko reprezentatívne Fórum ochrancov a tvorcov životného prostredia navrhlo za podpredsedu vlády pre životné prostredie. Ale práve vtedy tomu Budaj a spol. účinne zabránili. Dodnes neviem, či sa za to mám na neho hnevať, alebo mu byt vďačný.

Čítajúc článok Jána Budaja Hovorili sme pravdu nahlas, som mal podobný pocit, ako keď proti nám viedla po Bratislave/nahlas štvavú kampaň komunistická Pravda. Tiež som nechcel veriť vlastným očiam, ale tiež som vedel, že tomu nikto, na kom mi záleží, aj tak neuverí..

Pred rokom sa Ján Budaj snažil postaviť do čierneho svetla Václava Havla a Fedora Gála. Dnes sa o niečo podobné pokúša v mojom prípade. Napokon, prečo nie, spoločnosť vyššie menovaných mi je celkom príjemná. Len na ňu nepotrebujem, ako sprostredkovateľa, niekoho, kto sa pokúša vlastné zlyhania pripísať iným.

Zdá sa mi, že Ján Budaj veľmi túži získať naspäť stratenú dôveryhodnosť, ktorú mu, viac než čokoľvek iné, dodávalo pred 20 rokmi práve jeho dočasné pôsobenie v našom ochranárskom hnutí. Len sa obávam, že násilným prepisovaním a prispôsobovaním si histórie na svoj obraz ju naspäť nezíska. Iná cesta by bola poctivejšia i záslužnejšia: využiť svoje nepochybné schopnosti a inteligenciu na zlepšovanie stavu vecí verejných. Napríklad v takej Bratislave, v ktorej je už tretí rok mestským poslancom.

Mikuláš (Maňo) Huba, december 2009