Straty a nálezy alebo Ako zmenia ochranárovi a občianskemu aktivistovi optiku štyri roky strávené na poste ústavného činiteľa?

Som právom považovaný za veterána ochranárskeho hnutia. A tak začnem, ak dovolíte, letmým návratom do histórie.

Najznámejším - aj keď nie prvým -  ochranárskym počinom so silným politickým presahom  bolo na Slovensku nepochybne vydanie kritickej publikácie Bratislava/nahlas (1987) spojené s výzvou vtedajšej moci na zásadnú diskusiu o súčasnosti a budúcnosti nášho hlavného mesta. O dva roky neskôr, v predvečer Nežnej, to bol pamätný revolučný zjazd (dnes by sme povedali snem) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorý sa uskutočnil 11. – 12. novembra 1989. Prípravou bratislavských ochranárov naň bola nemenej revolučná Bratislavská ochranárska konferencia 5. apríla toho istého roku v Mičurine (oficiálne Iuventa), ktorý je dnes opäť populárny, len z trochu iných dôvodov.

Na tej aprílovej konferencii účastníci a účastníčky prijali odporúčania najmä pre vtedajšie vedenie mesta. Ale už aj tu sa objavujú požiadavky legislatívneho charakteru, ako napríklad urýchlene prijať prierezový zákon o životnom prostredí, alebo zabrániť zneužívaniu praxe výnimiek pri uplatňovaní vodného  zákona. Na novembrový - celoslovenský zjazd - už bratislavskí ochranári (a ochranárky) prišli s ucelenou predstavou potrebných systémových zmien, vrátane šibeničného návrhu na vypustenie vedúcej úlohy Komunistickej strany zo stanov SZOPK. Aj závery, ktoré napokon zjazd prijal, potom, ako v jeho centrálnom vedení nezostal ani jediný z dovtedajších členov, boli veľmi progresívne a ofenzívne.

Medzitým prišla Nežná a rozhodujúca úloha ochranárov v nej.

Nasledovalo ustanovujúce stretnutie Fóra ochrancov a tvorcov životného prostredia (ŽP) na Slovensku s cca 150 účastníkmi, ktoré prijalo veľmi konkrétne odporúčania, týkajúce sa podoby legislatívy i nového ústredného orgánu štátnej správy pre ŽP na federálnej i národnej úrovni (v oboch prípadoch pod vedením podpredsedov vlády).

Nasledovalo obdobie r. 1990 – 1992, ktoré sa niekedy nazýva aj legislatívnou revolúciu. Participáciu tretieho sektora na moci mala zabezpečiť jednak priama účasť prednovembrových aktivistov v novovytvorených vládach a parlamentoch, ako aj určitá forma externej kontroly moci zo strany vznikajúceho tretieho sektoru. Mimoriadne bolo zastúpenie ochranárov v tzv. osobitnej štátnej správe pre životné prostredie na regionálnej úrovni.

Celé toto sa utlmilo počas 2. a 3. vlády Vladimíra Mečiara.

Nádeje na partnerské vzťahy medzi vládou a tretím sektorom priniesol koniec mečiarizmu v r. 1998. Tieto nádeje však zostali z veľkej časti nenaplnené.

Ak mám prejsť k meritu veci a preskočiť viac ako dve desaťročia od spomínaných historických začiatkov vzťahov medzi tretím sektom, samosprávou, vládou a parlamentom a dostať sa k súčasnosti, potom musím konštatovať, že tieto vzťahy majú ďaleko od ideálnych.

Aby som bol dobre pochopený, nemyslím si a netvrdím, že tretí sektor by mal diktovať vláde, parlamentu a samospráve, čo majú robiť a už vôbec si nemyslím, že by mal za podporu nejakej politickej garnitúry následne očakávať trafiky, ale som presvedčený, že má byť ich rovnocenným partnerom, minimálne tak, ako je to v prípade odborov a zamestnávateľských zväzov v rámci tripartity.

Predstavy o takýchto partnerských vzťahoch boli detailne rozpracované v období tesne po voľbách v roku 1998, ale napokon sa realizovali len minimálne, v podobe Dohody o spolupráci medzi Ministerstvom ŽP a Voľným združením environmentálnych mimovládok s názvom Ekofórum, ktorá ako-tak fungovala od 6. 12. 1998 až do čias prvej vlády Roberta Fica, keď ministerstvo od nej jednostranne odstúpilo. Na lepšie časy svitlo v súvislosti s príchodom vlády Ivety Radičovej a vznikom postu i úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, ktorý v pomerne krátkom čase stihol pripraviť nielen skvelú Stupavskú konferenciu v r. 2011, ale aj niektoré koncepčné materiály pre vládu, ktoré nestratili formálnu platnosť dodnes, len nemajú vo vláde reálneho podporovateľa či garanta.

Ak mám zovšeobecniť svoju viac ako štvrťstoročnú skúsenosť s budovaním partnerských vzťahov tretieho sektoru smerom k výkonnej a zákonodarnej sfére, musím konštatovať, že až na malé výnimky nie sú dobré.

Ale poďme do súčasnosti a pozrime sa na spomínané vzťahy či participáciu z pohľadu poslanca národnej rady. Opäť sa pritom musím vrátiť bezmála štyri roky dozadu, do čias tesne po voľbách 2012, kedy som sa so skupinkou poslancov a poslankýň podobného zmýšľania rozhodol čo najviac otvoriť parlament ľuďom, vrátane organizácií tretieho sektora.

Keďže II. Ficova vláda mala tendenciu tretí sektor od začiatku ako partnera prehliadať, uskutočnili sme na túto tému najskôr tlačovú konferenciu a následne veľké stretnutie s reprezentatívnou vzorkou predstaviteľov a predstaviteliek tretieho sektoru v starej budove Národnej rady. Tam sme sa dohodli aj na rámcoch ďalšej komunikácie i na tom, že sa v podobnom formáte budeme minimálne raz do roka stretávať.

Ak tušíte, že k tomu nedošlo, tušíte správne. Trochu paradoxne nie preto, že by ochabol záujem o podobnú komunikáciu z našej strany, ale preto, lebo tú spomínanú iniciačnú skupinku tvorili výlučne opoziční poslanci a poslankyne (medzi ktorými bola najvyššou ústavnou činiteľkou podpredsedníčka Národnej rady Erika Jurinová). Keď sa blížilo výročie spomínaného povolebného stretnutia, oslovil som bývalého splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti. Jeho reakcia bola taká, že záštitu nad podobným podujatím by mal prevziať aj niektorý/á z predstaviteľov/predstaviteliek vládnej strany, aby sa to celé nechápalo ako rýdzo opozičné podujatie. Tak som zašiel za podpredsedníčkou parlamentu a zároveň šéfkou poslaneckého klubu Smeru-SD, pani Laššákovou, vysvetlil som jej o čo ide a požiadal ju o spolugarantovanie takéhoto podujatia. Keď som videl, aká je zaskočená, povedal som jej, že reakciu neočakávam hneď - stačí o týždeň. Ale jej odpoveď nebola kladná ani o týždeň, napriek tomu, že som argumentoval tým, že spoluorganizátor by bol splnomocnenec vlády - ich vlády -, a teda nejde o žiadnu rýdzo opozičnú či nebodaj partizánsku aktivitu. Jej reakcia bola približne taká, že keď vláda chce s tretím sektorom spolupracovať, nič jej v tom nebráni, ale čo s tým má spoločné parlament. Takže skončilo  to tak, že s vtedajším splnomocnencom sme sa stretli na pracovnom obede, vzájomne sme sa poinformovali o tom, čo sa za uplynulý rok stalo a tým sa vízia systémovej, partnerskej spolupráce  medzi Národnou radou a tretím sektorom pre toto volebné obdobie, zdá sa, skončila.

Neskočila sa však ad hoc spolupráca pri tvorbe a oponovaní jednotlivých zákonov, pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov a pri ďalších relevantných aktivitách, vrátane spoluorganizovania diskusných seminárov, ktorých sme stihli usporiadať v tomto volebnom období v Národnej rade neúrekom.

Čiže, ak to mám zhrnúť, participácia tretieho sektoru na legislatívnom procese a participácia na činnosti parlamentu je chvályhodná, aj keď z môjho pohľadu sú v nej veľké rezervy.  

Ak to  mám zhrnúť ako človek, ktorý strávil väčšinu života ako občiansky aktivista a časť života (dve volebné obdobia) ako nezávislý poslanec a notorický nestraník, musím povedať, že jednoznačná odpoveď na otázku, či má väčší zmysel venovať sa jednému, alebo druhému, asi nejestvuje. V prvom rade preto, lebo obe roly majú svoje plusy i mínusy, ale aj preto, lebo každý máme určité predispozície, ktoré nás predurčujú na tú, alebo onú rolu. Výhoda politika je v tom, že je bližšie pri zdroji informácií i pri tom, ako sa rodia a prijímajú dôležité rozhodnutia, výhoda aktivistu okrem väčšej nezávislosti je zasa v tom, že ho je ťažko možné apriori „onálepkovať“ nálepkou opozičnosti, a teda automatickej zaujatosti voči vláde.

Dosiaľ nedocenenou kombináciou týchto dvoch odlišných rolí nie je to, že dopoludnia budem politik a popoludní aktivista, ale efektívna partnerská spolupráca jedných a druhých. Poslanec má veľké možnosti otvárať parlament a jeho kapacity ľuďom a organizáciám tretieho sektoru. Na druhej strane, neoceniteľný potenciál znalostí, skúseností a alternatívnych pohľadov pre poslanca Národnej rady predstavuje tretí sektor a nezávisí experti.  Aj toto boli pre mňa cenné nálezy, ktoré aspoň trochu vyvážili početné straty, ktoré pre mňa znamenali štyri roky strávené v mŕtvom dome na bratislavskom Vodnom vrchu.

Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR, vedecký pracovník Geografického ústavu SAV, občiansky aktivista, člen Slovenského ochranárskeho snemu a čestný predseda STUŽ/SR

(Pozn.: článok vyšiel v skrátenej a  mierne modifikovanej podobe v občasníku OSA, 30. 1. 2016)