Do hôr ako do nádhernej telocvične

Rozhovor Mikuláša Hubu s Eugenom Gindlom pre Krásy Slovenska

Je človekom mnohých nadaní a záľub. Preslávil sa ako novinár, autor rozhlasových hier i televíznych filmov a nedávno Slovenské národné divadlo naštudovalo jeho hru, ktorá má veľký úspech u divákov i kritiky. Zaslúžil sa o vznik ochranárskej Bratislavy/nahlas i Nežnej revolúcie. Na milovaný Kriváň vystúpil všetkými možnými cestami, v okolí riečky Belá pozná každé zákutie i hubársku lokalitu, zmapoval „hladové doliny“ i krachujúce fabričky v Bohom zabudnutých kútoch Slovenska, objavil a spropagoval zaujímavých ľudí, navštívil nesprístupnené jaskyne a priepasti, ale pozná aj hviezdy (ako šéfredaktor časopisu Kozmos). Medzitým stihol párkrát obísť okolo sveta. Dôverný znalec Slovenska a svetobežník v jednej osobe – Eugen Gindl.

Vnímam ťa ako Liptáka. Avšak nemáš nejaké korene aj v Banskej Štiavnici? Ako je to vlastne?

Narodil som sa v Bratislave, kde otec počas vojny pracoval ako lekár. Do Liptovského Svätého Mikuláša sme sa prisťahovali až v roku 1946. Tak som získal liptovskú identitu, na ktorej si zakladám. Gindlovci však majú korene aj v Banskej Štiavnici. Prišli tam ako banskí odborníci okľukou z Rakúska cez Sedmohradsko v polovici 19. storočia. Tam sa starý otec Ján Gindl zoznámil so starou mamou Irenou Kostkovou. Kostkovci boli jednou z baníckych rodín z Kutnej Hory, ktoré sa po vyčerpaní striebornej rudy prisťahovali do Banskej Štiavnice, kde založili štvrť Kuttenberg (pravdepodobne sú naša rodina aj Hellovci: stará mama sa narodila v ich dome na Piargu). V mestečku Mönchhoff pri Neziderskom jazere mi na katolíckej fare vystavili rodný list môjho prastarého otca. V tomto burgenlandskom mestečku žije dodnes niekoľko rodín Gindlovcov.

A čo tvoje detstvo a mladosť?

Detstvo som prežil v Palúdzke pri Mikuláši. Tam sme bývali, v nemocnici. V Palúdzke som vychodil aj základnú školu. Boli tam tri detské klany: deti z nemocnice a okolia, deti zo štvrte Rím pri glejovke, s ktorými sme boli spriatelení, a deti zo štvrte Jeruzalem, ktoré nás mali za pánčatá. Nemocnica bola akýmsi ostrovom medzi Mikulášom a Palúdzkou. Ostrov domorodcov a dočasných obyvateľov, pacientov. V nemocnici sme neraz, najmä v lete, videli ženy pri pôrode. Videli sme aj to, ako zriadenec Chovanko odváža na káričke mŕtvych do márnice. My, deti z nemocnice, sme dospievali skôr ako naši rovesníci.

Kde si získal pozitívny vzťah k prírode a záujem o ňu? Viedli ťa k tomu rodičia, inšpirovali ťa kamaráti, knižky alebo vlastné krásy Liptova?

Rodiny, s ktorými sa naši priatelili (Žuffovci, Štípalovci, Droppovci, Tomanovci), chodili do prírody v lete i v zime. Pikniky pri Čiernom Váhu, v Podbanskom, pri Belej či v Jánskej doline: okolo ohňa s neodmysliteľným gulášom sa konali od jari do jesene každý víkend. S otcom sme chodili na ryby. Najmä na lipne a pstruhy. Spolu s ním som mnohokrát prešiel po oboch brehoch Bieleho i Čierneho Váhu, Belej i Malužianky. V zime sme sa chodili lyžovať. Na kopec Nicovô a cez víkend na Chopok. Najmä potom, keď do Jasnej začal premávať Jasnaplán. No putovaniu po krajine ma naučil najmä starý otec. Matkini rodičia sa po vojne presťahovali z Mukačeva do Mikuláša. To putovanie však nebola turistika. Bol to pohyb v krajine s otvorenými očami, ušami i srdcom. Starý otec nás učil vnímať kvety, hmyz, zvieratá, hory, no najmä premeny krajiny v rozličných svetlách i ročných obdobiach. Putovali sme s ním spolu s bratom Petrom už ako malí chlapci. Na juh k úpätiu Nízkych Tatier, na sever k Liptovským holiam a Chočským vrchom.

Čo boli tvoje prvé túry?

Môj prvý kopec bola Poludnica. Mal som deväť rokov. Rodičia ma pustili s bratancom Ivanom Petrášom, otcom terajšieho tútora mlyna v Kvačianskej doline. Ivan bol Bratislavčan, stopár a veľký turista. Spolu s ním som absolvoval aj ďalšie zasväcovacie túry: Temné smrečiny, Bystrú, Kriváň... Čoskoro som sa osamostatnil. Zaumienil som si, že vystúpim na všetky vrchy okolo Liptova. Na niektorých (Bystrá, Sivý vrch, Kriváň) som bol veľakrát.

Ako si sa dostal k jaskyniarom?

Do Demänovskej jaskyne slobody a ľadovej jaskyne nás zaviedol otec. Od detstva nás jaskyne fascinovali. Napokon Mikuláš bol v tom čase jaskyniarskym mestom. Takmer v každej rodine bol človek, ktorý bol aspoň istý čas nakazený túžbou objavovať neznáme podzemné priestory. Na gymnáziu sme mávali besedy s jaskyniarmi: Volkom-Starohorským, Droppom, Šrolom a ďalšími. No najviac som si jaskyne užíval s priateľom Ivanom Laučíkom, ktorý tieto výpravy „na druhý svet“ povýšil na kultové a kultúrne dobrodružstvo. Prepátrali sme spolu desiatky jaskýň, najmä v Demänovskej a Jánskej doline. Neskôr som sa stal členom zvolenskej skupiny okolo Petra Hipmana. Bol som pri tom, keď v sedemdesiatych rokoch objavovali jaskyne Záskočie a Starý hrad. Bol som s nimi (ako reportér) aj na expedíciách v zahraničí, keď zakaždým padol československý hĺbkový rekord: Abisso Michele Gortani v Taliansku, Gouffre Berger v masíve Vercors nad Grenoblom vo Francúzsku...

A k astronómii?

Ešte ako pionier. Chodil som do šachového a astronomického krúžku. Oba viedol mikulášsky polyhistor Volko-Starohorský. Učil nás pomenúvať súhvezdia na oblohe. Vďaka nemu som si začal kupovať knihy súvisiace s vesmírom: popularizačné aj sci-fi: Verneho Cestu na Mesiac, Babulovu Planétu troch Sĺnc, Astronautov Stanislava Lema a najmä knihy Raya Bardburyho. A neskôr aj populárno-vedecké publikácie a časopis Kozmos. Vtedy som ešte netušil, že sa raz stanem jeho redaktorom (po smrti Táne Fabíni v januári 1989).

Poznáš Slovensko ako málokto. Čo považuješ za pozoruhodné kúty našej krajiny, ktoré sú nezaslúžene prehliadané? A kam sa najradšej vraciaš?

Najradšej sa vraciam na Liptov: hrebeň Biela skala – Sivý vrch, hrebene okolo Bystrej doliny v Západných Tatrách, Červené vrchy, horný poľovnícky chodník krížom cez Kriváň z Priehyby, cez Banský a Škaredý žľab až do Nefcerky. Doliny a kopce v Chočských vrchoch a za nimi chotáre Hút a Borového, Liptovská Teplička... Mimo Liptova sú to Malé Karpaty medzi Sološnicou, Plaveckým Mikulášom a Smolenicami, doliny okolo Zázrivej, okolie Banskej Štiavnice, Zamagurie, chotár Muránskej Zdychavy, potulky po Gemeri, hrebeň Polonín a pod ním chotár bývalej obce Ruské. Najkrajší z neznámych výhľadov – hrad Kamenica. Čľapotavá túra dolu prúdom Belej z Podbanského do Liptovského Petra – ale iba za horúceho leta!

Popri tom si neuveriteľne precestoval svet – bola by to samostatná téma. Takže len stručne: na čo je dobré cestovanie a ako vnímaš Slovensko, keď sa vrátiš z cesty okolo sveta?

Napriek tomu, že moje vnímanie prírody ovplyvnili úžasní ľudia, ako mladí sme chodili do hôr najmä za dobrodružstvom, za výkonom. Ako do nádhernej telocvične. Putovanie ako komplexný zážitok (pohyb v krajine, jej vnímanie, osvojovanie i priebežná či následná kontemplácia) vrátane komunikácie s domorodcami som však naplno začal prežívať až potom, keď som sa vrátil z prvých dlhých ciest počas dubčekovskej éry. Prvá: stopom z Istanbulu cez Turecko a Sýriu do Libanonu. Druhá: stopom cez Balkán, Turecko, Irán, Afganistan, Pakistan a Indiu do Nepálu. Až vtedy som začal naplno, do hĺbky, neraz s dojatím spoznávať Slovensko. Nielen turistické chuťovky, ale aj neznáme, zdanlivo neatraktívne kúty. Sám i s kamarátmi (Ivan Laučík, Ivan Korman, Vlado Bednár) v každom ročnom období, počas voľného času i pracovne (trinásť rokov som bol reportérom v týždenníku Život).

Kedy a prečo si sa rozhodol pre novinárčinu?

Najprv som chcel byť horárom, potom lesným inžinierom. Rodičia chceli, aby som šiel na medicínu. O novinárstve som začal snívať na strednej škole. Najprv som chcel byť šporťákom, potom komentátorom zo zahraničia. Avšak najradšej som mal reportáž. Škoda, že tento žáner v ostatných desaťročiach upadá. Mimochodom: ako novinár vyslaný redakciou som sa do zahraničia dostal iba párkrát: do Bulharska, Maďarska a raz do Angoly.

Venoval si sa rôznym témam, objavoval si ľudí, problémy a neraz i kuriozity, ktorých a ktoré iní prehliadali. Čo považuješ za tvoj najzaujímavejší žurnalistický projekt?

Asi ten, ktorý som nedokončil. Pešie putovanie po Slovensku na spôsob Jozefa Ignáca Bajzu, autora prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti. Prešiel som Hont, Novohrad, Spiš, Šariš, Zemplín, Oravu i Podpoľanie... Putoval som najmä po vedľajších a poľných cestách. Produkčnú mi robila náhoda, ale navštevoval som aj ľudí, o ktorých som voľakedy písal, a pár tipov som našiel aj v miestnej tlači. Putovanie pod titulkom Zaživa v Tramtárii som opísal v niekoľkých kapitolách asi na 140 stranách, avšak anabázu som nedokončil, pre koxartrózu. A bez putovania, bez situácií, ktoré zorganizovala náhoda, som nedokázal uspokojivo „skonštruovať“ ani len virtuálne putovanie po dôverne známych regiónoch vrátane Liptova. Škoda. Nuž, ale veď ani Bajza jeho román nedokončil.

Spomínam si, že pred revolúciou si bol aktívnym členom Klubu ekologických novinárov. Ako vnímaš vývoj, ktorý odvtedy prekonala téma životného prostredia v slovenských médiách?

Niekedy mám dojem, že pred revolúciou sme ekologické témy vnímali s oveľa väčším zaujatím. Aj preto, lebo témy súvisiace s ochranou životného prostredia a so zlyhávaním tejto ochrany obžalúvali celý systém. Avšak systému chvíľu trvalo, kým to pochopil. Väčšina mojich ekologických reportáží vyšla. Niektoré boli aj odmenené. Premietal sa aj prvý „zelený“ televízny film – Chuť vody. Mám pocit, že v médiách sa dnes oveľa menej hovorí o ochrane pôdy, vody, krajiny alebo o odpadoch v lokálnom kontexte. O ochrane spotrebiteľov sa však hovorí oveľa otvorenejšie. Len náprava, aj po adresnej kritike, sa nie vždy dostaví. Napriek tomu si myslím, že „zelená agenda“ bude čoraz významnejšia v zostrujúcom sa boji v prospech verejného záujmu. U nás, v Európe, na celej Zemi.

Bol si jedným z protagonistov Novembra 89. Čo sú, podľa teba, hlavné pozitíva a najväčšie negatíva uplynulého štvrťstoročia?

Pozitíva: sloboda a všetko, čo s ňou súvisí: slobodné šírenie názorov, cestovanie, beztrestnosť (aspoň na papieri) kritiky zdola, prístupnosť informačných zdrojov, vyzrievajúce taktiky a stratégie občanov v boji za verejný záujem. Negatíva: narastajúca sociálna nerovnosť, zlyhávanie vlády strán, degradácia občanov na voličov.

V poslednom čase si sa preslávil aj ako scenárista divadelnej hry Karpatský thriller, ktorú kritika označila za najlepší divadelný počin roku 2013 na Slovensku. Čo ťa inšpirovalo?

Reálna kauza. Presnejšie korupcia okolo verejného obstarávania zdravotníckej techniky.

Mali sme nezabudnuteľného spoločného kamaráta: spisovateľa, recesistu, turistu a ochranára Vlada Bednára. Čo ti napadne ako prvé pri počutí jeho mena?

Bednár bol génius srdca, medziľudskej komunikácie. Nepoznám nikoho, kto by okolo seba integroval také rôznorodé spoločenstvo ľudí: národných umelcov i obyčajných pábiteľov z krčmy, ochranárov, hubárov, chalupárov, alkoholikov, vyslúžilé baletky i horolezcov či turistov. Prežívali s ním veci, na ktoré nikdy nezabudnú. Vlado bol majstrom republiky v orientačnom behu a veľmi si na tom zakladal. Na každú túru nosil buzolu, špendlíky, čudesné pomôcky na určovanie azimutu. Napriek tomu sme pod jeho vedením často zablúdili. Na mape Slovenska sú miesta, ktoré sme nazvali Bednárova magnetická anomália.

Si zostavovateľom kolektívneho diela Moje mesto. V predslove píšeš, že „texty obsiahnuté v tejto knihe mapujú Slovensko celkom iným spôsobom ako turistické bedekre...“. V čom je ten spôsob iný?

Vytipovali sme autorov, ktorí majú k týmto mestám intímny vzťah a prežili v nich podstatné roky života. Ľudí, ktorí sú uchovávateľmi kolektívnej pamäti, ale dokážu vystihnúť tamojší genius loci po svojom. Vyšiť na obruse mesta ornamenty postrehov, príbehov, malých dejín. Dejín, ku ktorým sa nepriznávame, lebo väčšinou o nich ani nevieme.

Vráťme sa ešte k prírode! Ako dávno registruješ existenciu Krás Slovenska a ako sa ti pozdáva ich súčasná podoba? Čo by si tvorcom ako skúsený novinár poradil?

Pred časom som v istom bratislavskom antikvariáte kúpil zviazané Krásy Slovenska od prvého čísla až po päťdesiate roky. To je rodinné striebro, najmä tie prvé janoškovské čísla. Mám aj mnoho novších. Dnešné Krásy sú pestré, rozmanité, orientujúce, ale... Chýbajú mi intímnejšie, zasvätenejšie reportáže. To, čo časopis uverejňuje, sú skôr opisy, nie zážitky, o vnútornom dobrodružstve ani nehovoriac. Chýbajú autori, akým bol Ivan Laučík.