Zuzane Kronerovej – ambasádorke pre životné prostredie 2016

Milá Zuzanka, považujem za veľkú česť, že mi bola zverená úloha vysloviť toto laudátio:

Všetci Ťa poznajú ako pani herečku. Nie všetci však vedia, že Zuzana Kronerová je aj zelená víla; neúnavná, starostlivá priateľka lesov, riek, zvierat a hôr.

Je paradoxom ponovembrovej histórie, že hoci ochranári patrili k jednej z vitálnych síl, ktoré pripravili nečakaný zázrak zamatovej revolúcie, téma životného prostredia sa v ponovembrových politických šarvátkach dostala na perifériu verejného záujmu. Nie ekológia, ale ekonómia prevzala žezlo. A nie ekonómia pre všetkých, ale ekonómia pre niekoľkých. Roky nám pred očami miznú lesy, na svahoch našich hôr sa rozrastajú holoruby.

Prírodné bohatstvo sa mení na kapitál v rukách podnikateľov, bezohľadne presadzujúcich svoje finančné záujmy. V roku 2010 ignorovanie ochrany životného prostredia zašlo tak ďaleko, že vláda Roberta Fica rozhodla o zrušení príslušného rezortu. Aby bolo všetkým jasné, o čo tu ide: zlúčila ho jednoducho s ministerstvom pôdohospodárstva, kde mal hrať rolu outsidera. Hoci vláda Ivety Radičovej ministerstvo znova zriadila, nič podstatné sa už nezmenilo.

Proti tomuto neblahému prúdu roky neúnavne kráča skupina aktivistov: ekológovia, ochrancovia prírody, na východe Slovenska neúnavne zavýja statočný Vlk. V tej malej hŕstke, ktorá dobre vie, že ak zničíme životné prostredie, zničíme sami seba, sa ozývajú i hlasy hercov, umelcov, verejne známych osobností. Stali sa veľvyslancami prírody, ambasádormi životného prostredia. Neustanovila ich žiadna vláda, žiadna organizácia im neudelila mandát. Boli k svojej úlohe povolaní hlasom svojho svedomia.

Tebe, milá naša Zuzana, od začiatku patrí hlas, ktorý nemožno prepočuť.  Marián Labuda z novembrovej tribúny  obvinil komunistov, že hercom ukradli tvár. Herec má zvláštnu moc, dáva tvár postavám skutočných či fiktívnych príbehov. Ty si Zuzanka, dala svoju tvár mnohým postavám, no dala si svoju tvár i našim horám, stromom, lesom, lúkam a riekam. Keď sa nad Tatrou blýskalo, za ministrovania pána Izáka a podobných, v tom blesku bol i tvoj oheň. Keď bolo ministerstvo životného prostredia obnovené, bola si tam: spolu s inými si žiadala, aby bol do ministerského kresla uvedený odborník, hodnoverný človek, ktorý má vec životného prostredia na srdci.  Bola si na Hrade, aby si podporila projekt zelených škôl. Dala si svoj hlas živým riekam a prameňom čistej vody. „My sme takí buntošníci“, zavtipkovala si, keď sme sa raz stretli na niektorom z tých mnohých protestných podujatí.  

Nuž, dala si našim horám a riekam nielen tvár, ale i hlas, myseľ a srdce. Si zelenou vílou a právom Ti patrí titul ambasádorka životného prostredia. Prajeme ti, aby si naďalej bola tou, ktorou si.

Prajeme Ti veľa síl, srdnatosť a  tvrdohlavosť k buntošeniu.  Hoci zápas o životné prostredie v slovenských reáliách často  pôsobí ako boj Dona Quichotea s veternými mlynmi, nestrácaj nádej! A nádej, ako povedal Václav Havel, nie je optimizmus, nie je to presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.

Daniel Pastirčák, Letný slnovrat 2016