Zúfalstvo, zlosť a depka z porovnávania

Vždy, keď sa dostanem za hranice, tak mimovoľne porovnávam. Aj pred pár dňami, keď som sa po mnohých rokoch ocitol v sladkej Provence, konkrétne v jej prímorskej časti medzi Antibes a Toulon a v priľahlých horách. Provence som si zamiloval už v r. 1980, keď sme - najmä jej vnútrozemie - prevandrovali spolu s Lacom Terenom. Odvtedy však ubehlo už neuveriteľných 34 rokov a všeličo sa mohlo zmeniť.  A navyše, francúzska Riviéra je neporovnateľne vychytenejšia ako vidiek vo vnútrozemí. Takže som sa obával, že budem sklamaný.

Ale nebol som. A ak, tak opäť len z nás, Slovákov, z toho, ako si barbarsky a systematicky ničíme svoju vlastnú krajinu. Ak si odmyslíme mondénne Cannes a pár hotelov v Ste-Maxime, na celom nádhernom pobreží  medzi Fréjus a Hyéres,  ani v priľahlých kopcoch so starobylými mestečkami a dedinkami, ktoré by si rad radom zaslúžili zápis na Listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, nenájdete takmer nič rušivé. Počnúc verejne prístupnými plážami, kde popri mori môžete putovať desiatky kilometrov bez toho, aby vás niekto vyháňal, cez frekventované vláčky-osobáčky, bezplatnú autobusovú dopravu na pobreží, prístupné toalety a sprchy, zachovalé lavičky, ihriská, parčíky a sčasti i chodníky, cyklotrasy a voľné parkovanie, kľukaté úzke cesty, ktoré zo vzdialenosti pár metrov ani nezbadáte, chránené územia, všadeprítomné oleandre hrajúce všetkými odtieňmi červenej,   storočné pínie, palmy či cyprusy  až po tradičnú architektúru skrytú medzi zeleňou. Fasády i okenice majú ten istý farebný odtieň, strechy majú ten istý sklon a škridle ten istý tvar i farbu ako pred stáročiami, bez ohľadu na to, či boli postavené v 19. storočí alebo hoci v roku 2014.

Rekreujú sa tu ročne možno milióny relatívne chudobných i tisíce nesmierne bohatých ľudí bez toho, aby si niekto dovolil  narušiť genia loci tejto svetovej turistickej destinácie.    Podobne ako v Toskánsku či v niektorých častiach Veľkej Británie, Švajčiarska, Holandska, alebo hoci Škandinávie, aj tu je zachovanie tradičného charakteru krajiny najvyššou prioritou (čo vo Francúzsku nie je celkom pravidlom). A nestretol som nikoho, kto by sa na to sťažoval: všetci to brali ako samozrejmosť (aj to pomalé presúvanie sa medzi jednotlivými strediskami, aj tú trochu adrenalínu na krkolomných cestách, aj to hľadanie voľného miesta na parkovanie – a občas i na stolovanie v niektorej z nespočetných reštaurácií, ktoré večer čo večer „praskajú vo švíkoch“).

Keď si to človek porovná so stonásobne bezvýznamnejšími turistickými destináciami na Slovensku, zväčša zbavenými stromov, zaliatymi do betónu a plnými dotieravých reklám a gýčových „ozdôb“, zmocňuje sa ho zúfalstvo, zlosť a depresia. Ale aj radosť z toho, že nie všade o podobe prostredia rozhodujú  naši nenažratí developeri a skorumpovaní úradníci.