Za integrovaný prístup ku kultúrnemu dedičstvu, alebo: ak budeme ignorovať vlastníkov, prídeme o mnohé pamiatky

(z vystúpenia poslanca M. Hubu k vládnej novely zákona o ochrane pamiatkového fondu)

Návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu nebol zaradený na rokovanie nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a ani som sa nezúčastnil na rokovaní gestorského výboru pre kultúru a médiá, a to z dôvodu, že paralelne prebiehal náš výbor, ktorý mám tú česť viesť, a preto si považujem za povinnosť dať jeho rokovaniu prednosť pre inými povinnosťami.

To je pár slov na vysvetlenie, prečo podávam – spolu s kolegom Viskupičom – tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh až teraz a neurobil som tak už na rokovaní gestorského výboru.

Navyše, tesne po rokovaní gestorského výboru sa z mojej iniciatívy uskutočnilo stretnutie niekoľkých zástupcov obce pamiatkarov, archeológov a legislatívcov za účasti podpredsedu gestorského výboru, z ktorého taktiež vzišli niektoré odporúčania, premietnuté v texte našich pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov.

A teraz dovoľte pár slov  k tomu, čo ma podľa môjho názoru oprávňuje, aby som sa vôbec pokúšal meniť návrh zákona o ochrane pamiatkového fondu, keď som sa starostlivosti o pamiatky a kultúrne dedičstvo vlastne nikdy profesionálne nevenoval. Dôvod je jednoduchý: o to viac som sa tejto činnosti venoval  neprofesionálne - vo voľnom čase a s vynaložením mnoho tisíc eur z vlastných skromných prostriedkov v priebehu niekoľkých desaťročí, konkrétne od roku 1969 až podnes.

Ak som považoval a považujem angažovanosť v tejto oblasti za jednu zo svojich občianskych povinností, o to viac ju chápem ako povinnosť verejného činiteľa.

Ako vnímam stav našich pamiatok, či širšie kultúrneho dedičstva a starostlivosť o ne?

Napriek všetkému pozitívnemu, čo sa v tejto sfére urobilo a robí, považujem tento stav za neuspokojivý. Keďže určitý podiel na tom, ako sa o pamiatky a kultúrne dedičstvo staráme, má aj právny stav v tejto oblasti, očakával som, že novela zákona o pamiatkovom fonde prinesie zásadné zlepšenia, ale moje očakávania sa naplnili iba čiastočne. To neznamená, že predložená novela neobsahuje aj pozitíva, ako napríklad viaceré terminologické vylepšenia a spresnenia kompetencií jednotlivých pamiatkových orgánov či konkretizáciu režimu dočasného vývozu kultúrnej pamiatky do zahraničia. Ako dušou a presvedčením pamiatkar vcelku vítam aj určité posilnenie právomocí štátnych pamiatkarov, aj keď ani v radoch samotných pamiatkarov sa tento fakt neprijíma jednoznačne pozitívne. Vo výpočte parciálnych pozitív, ktoré prináša táto novela, by sa dalo ešte chvíľu pokračovať. Ale keďže hlavný dôvod môjho vystúpenia nie je vyčerpávajúci výpočet pozitív, ale snaha upozorniť na nie celkom šťastné formulácie, ktoré sa do novely dostali, a najmä na to, čo v novele podľa mňa chýba, zameriam sa, ak dovolíte, týmto smerom.

Pokúsim sa stručne predstaviť hlavné okruhy problémov, ktoré návrh novely podľa môjho názoru nerieši, alebo dokonca vytvára nové riziká a potenciálne problémy. Najskôr tie okruhy, ktoré v ňom nie sú riešené vôbec - a mali by byť (aspoň rámcovo). Následne sa dostaneme k okruhom, ktoré sú predmetom návrhu novely a ktoré považujem ja, alebo časť odborníkov a ľudí z praxe, za problematické.

V prvom rade návrh novely nerieši jeden zo základných rozporov pri ochrane pamiatok, a tým je výlučná zodpovednosť vlastníka pamiatkovo chránenej budovy za jej stav na jednej strane a nedostatočná podpora zo strany štátu pri plnení tejto povinnosti vlastníkom. Deklarácia Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva uvádza, že ochrana kultúrneho dedičstva - kam bezpochyby patria aj pamiatkovo chránené objekty, resp. pamiatkový fond - je verejným záujmom. S týmto konštatovaním bude zrejme každý kultúrny človek súhlasiť.  A asi sa zhodneme aj na tom, že verejným záujmom je nielen ochrana pamiatok vo vlastníctve štátu, ale aj tých ostatných, ktoré vlastnia súkromní vlastníci alebo iné neštátne subjekty. A práve tých „neštátnych“ pamiatok je na Slovensku z celkového množstva pamiatok až 90%! Vo viacerých krajinách západnej a severnej Európy sa ochrana, rekonštrukcia a údržba kultúrnych pamiatok v súkromnom vlastníctve ako verejného záujmu už celé desaťročia úspešne rieši preplatením rozdielu nákladov, ktorý vzniká pri porovnaní bežnej/štandardnej  opravy, obnovy, resp. užívania budovy a tým, ktoré  požaduje príslušný štátny orgán. Ako príklad nám môže poslúžiť výmena strechy na pamiatke – lacnejšia, štandardná krytina by vlastníka vyšla napr. na  10.000 eur, pamiatkari však predpíšu špeciálny typ krytiny, ktorá je drahšia – stojí povedzme 15.000 eur. Rozdiel medzi cenami, t.j. v našom hypotetickom prípade 5.000 eur, sa v zahraničí vlastníkovi automaticky prepláca zo strany štátu. Na túto formu kompenzácie má vlastník pamiatky v prípade splnenia určitých podmienok nárok. U nás takáto nárokovateľnosť, žiaľ, neplatí a o tom, komu a aká dotáciu sa  udelení a komu nie  sa rozhoduje viac-menej subjektívne. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu vlastník kultúrnej pamiatky síce môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo alebo obec, na jeho poskytnutie však nemá nárok. V praxi sa často stáva, že žiadateľ splní všetky podmienky, dotáciu však kvôli údajnému nedostatku finančných prostriedkov nedostane. Myslím si, že každému  musí byť jasné, že rozdiel v prístupe medzi nami a hoci susedným Rakúskom, je zásadný. V prípade Rakúska, na rozdiel od Slovenska, si štát plne stojí za svojou politikou ochrany kultúrnych pamiatok ako verejného záujmu, pričom je ochotný znášať oprávnenú časť nákladov. Nehovoriac o daňových zvýhodneniach či iných formách nepriamej podpory. Na Slovensku síce deklarujeme záujem o ochranu kultúrneho dedičstva - náklady naň však prakticky výlučne nechávame na vlastníkoch pamiatkových objektov. Štát na papieri deklaruje verejný záujem, ale finančné bremeno spojené so zachovaním kultúrneho dedičstva má v rozhodujúcej miere niekto iný.

Túto principiálnu otázku doteraz u nás systémovo neriešil žiaden zákon o ochrane pamiatok, kultúrneho dedičstva či pamiatkového fondu. A rovnako je tomu aj v prípade predloženej novely.

Druhá vec, ktorá sa v návrhu novely vôbec nerieši, je absencia (aspoň rámcových) kritérií pre posudzovanie jednotlivých prípadov zo strany pamiatkarov, či už na krajských pamiatkových úradoch alebo na Pamiatkovom úrade SR. Myslím si, že téza o unikátnosti a jedinečnosti každej jednej kultúrnej pamiatky – a tým pádom aj o zbytočnosti nejakej jednotiacej úpravy – je len polovicou pravdy. Pamiatkarmi často deklarovaná doktrína, že všetko sa bude riešiť na základe správnej či kvalifikovanej úvahy štátneho orgánu, nezakladá vo verejnosti pocit právnej istoty. Prax ukazuje, že absencia pravidiel a jednotiacich kritérií vedie k veľkej nevyváženosti v posudzovaní jednotlivých prípadov, ktoré sú si v skutočnosti navzájom veľmi podobné. Výkon štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu je zo strany verejnosti často vnímaný ako sledovanie prežitých záujmov na „skanzenizácii“ objektu, absentuje kritérium autenticity a pretrváva často absolútna ignorácia pozície vlastníka (ktorý celú rekonštrukciu / adaptáciu / obnovu platí!). Štát by pritom mal mať ambíciu neustále podporovať princíp právnej istoty, a nie tento predpoklad právneho štátu minimalizovať či spochybňovať. Konkrétne mi ide najmä o podrobnejšiu úpravu predpokladov pre vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku, alebo naopak dôvodov, prečo ten-ktorý historický objekt za kultúrnu pamiatku vyhlásený byť nemá. Chýba aj konkrétnejšia definícia pojmu „pamiatková hodnota“, hoci ide o základný pojem pamiatkovej ochrany, ako aj objektívnejší proces rozhodovania o zámere obnovy pamiatkovo chránených budov či o predpisovaní pamiatkových výskumov.

Poďme však priamo k samotnému návrhu novely.

Navrhuje sa v ňom povinnosť znášať náklady pamiatkového výskumu aj zo strany vlastníka nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Táto povinnosť sa má po novom vzťahovať na tisícky ďalších občanov (na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií a 82 pamiatkových zón, v rámci ktorých sú pamiatkovo chránené tisícky budov, hoci tieto nemajú postavenie kultúrnych pamiatok), ktorým pamiatkari môžu predpísať výskum na ich historicky či pamiatkovo nezaujímavej budove, ktorá ani nie je kultúrnou pamiatkou. Ak sa má pamiatkový súbor zachovať v žiaducej podobe, je samozrejme žiaduca aj regulácia podoby a funkcií nepamiatkových objektov v ňom. Paradoxom celého tohto ustanovenia je však skutočnosť, že vlastník budovy, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území, nie je oprávneným žiadateľom pre pridelenie dotácie… Ak môžeme hovoriť o akej – takej snahe (akokoľvek dosiaľ nesystémovo) kompenzovať zásah do vlastníckeho práva pri kultúrnej pamiatke možnosťou požiadať ministerstvo kultúry o dotáciu, tak vlastník „ne-pamiatky“ takúto možnosť jednoducho nemá.

Na záver tejto úvodnej časti môjho vystúpenia ešte jedno konštatovanie, či skôr apel. Ak to tento štát s ochranou kultúrnych pamiatok myslí vážne, mal by nájsť odvahu presvedčiť verejnosť, že bez financií zo štátneho rozpočtu to nepôjde, pričom nemusí ísť len o domáce zdroje, ale aj o adekvátny podiel financovania obnovy pamiatok z eurofondov. Práve teraz je tá vhodná chvíľa, keďže, ako vieme, práve teraz sa tvorí finančný rámec EU na nasledujúcich sedem rokov. Nemožno robiť zásadné zmeny smerom k účinnejšej ochrane pamiatok a kultúrneho dedičstva, ktoré nemajú mať žiaden vplyv na verejné financie. V opačnom prípade sa z tohto začarovaného kruhu nielen pamiatkari, ale ani spoločnosť ako celok nikdy nevymaní a bude v tejto oblasti pretrvávať stav takej „podvyživenosti“, že pamiatkové orgány budú rady, keď pamiatok bude čo najmenej.

Ešte kým prejdem k predneseniu prvého z našich pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov spomeniem aspoň heslovite, na čo ešte by sme mali, podľa mňa, v skorej budúcnosti zamerať pozornosť v záujme účinnejšej ochrany nášho kultúrneho dedičstva:

1. Aby sa ochrana pamiatok prestala chápať ako „brzda pokroku“, ako sme toho boli svedkami za čias pôsobenia istého, už nežijúceho, ministra kultúry v nedávnej minulosti
2. Aby ochrana kultúrneho dedičstva bola verejným záujmom nielen na papieri, ale aj v praxi.
3. Aby adekvátna dotácia na obnovu pamiatky pre neštátneho vlastníka bola nárokovateľná (v našom návrhu to riešime iba čiastočne, lebo ak sa na tom nezhodneme naprieč politickým spektrom, bude to aj tak platonické a nepriechodné).
4. Je žiaduce rozpracovať systém finančných a nefinančných motivačných nástrojov na podporu toho, aby vlastník pamiatky mal záujme pamiatku zrekonštruovať, udržiavať a užívať v súlade so zásadami pamiatkovej starostlivosti.
5. Je žiaduce viac sa venovať motivačným nástrojom na podporu  účasti dobrovoľníkov na obnove, ale aj na monitorovaní stavu, resp. zásahov do pamiatkovo hodnotných objektov/súborov, napr. na spôsob Stráže prírody, ktorú poznáme z príbuznej sféry ochrany prírody.
6. Je žiaduce rozšíriť chápanie kultúrneho dedičstva napr. aj na kultúrnu krajinu či historické štruktúry krajiny. Viac rešpektovať fenomény ako tradičný vzhľad krajiny, silueta, percepčné kvality, výhľadové kužele a pod.
7. Z úvahu stojí návrat v dvom kategóriám pamiatkových hodnôt a režimu ochrany v podobe kultúrna pamiatka a národná kultúrna pamiatka (analógiu môžeme nájsť vo vzťahu prírodnej rezervácie a národnej prírodnej rezervácie).
8. Treba venovať väčšiu pozornosť právnej záväznosti a sprísneniu režimu ochrany pamätihodností.
9. Treba venovať väčšiu pozornosť ochrane industriálneho dedičstva – doslova katastrofa, ktorá postihla v tejto sfére v ostatných rokoch Bratislavu (a nielen Bratislavu)  by mala súžiť ako dostatočné memento.
10. Účinnejšej ochrane či regulácie aktivít v ochrannom pásme pamiatky.
11. Celkovo väčšej vymáhateľnosti práva vo sfére ochrany pamiatkového fondu.
12. Účinnejšiemu prepojeniu resp. koordinácii prípravy právnych noriem vo sfére ochrany kultúrneho dedičstva s inými relevantnými právnymi normami (ako sú napr. zákon o ochrane prírody a krajiny, zákon o podpore cestovného ruchu, stavebný zákon a pod., napr. v súvislosti s povinnosťou prednostne spracovať a schváliť zásady pamiatkovej ochrany v pamiatkovo chránených územiach a povinne ich zapracovať do územno-plánovacej dokumentácie).
13. Uplatňovaniu nadrezortného prístupu k ochrane a udržateľnému využívaniu pamiatkového fondu a kultúrneho dedičstva.