Za Ing. arch. Igorom Thurzom

Bol som príjemne prekvapený, ako veľa ľudí sa prišlo minulý piatok rozlúčiť s Ing. arch. Igorom Thurzom. Igor si takúto dôstojnú rozlúčku zaslúžil, ale predsa som si nebol istý, či neodíde tak trochu prehliadnutý a zabudnutý. Veď väčšina jeho rovesníkov už nežije a to, o čo sa celý život snažil, tiež nie je u nás príliš v centre verejného záujmu. Už aj preto, lebo architekt Thurzo budovy oveľa viac zachraňoval, ako projektoval a budoval. Ale spravodlivosti predsa len bolo v jeho prípade učinené zadosť  a ten plný Dóm sv. Martina bol jedným z dôkazov toho, že Igor určite nežil zbytočne.

Mal som tú česť spolupracovať s ním bezmála 40 rokov. Neboli sme formálni kolegovia, ale skôr súputníci na ceste slovenskou krajinou, jej kultúrno-historickými hodnotami a neúprosným časom.

Stretávali sme sa na pôde URBION-u, Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry, bratislavského ochranárstva, Komisie pre ochranu historických diel a ich zázemia pri SZOPK i Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV. Igor sa podieľal na vzniku našich spoločných kultových publikácií Bratislava/nahlas či Historické štruktúry krajiny. Vari naposledy o sebe dal o sebe verejne počuť ako člen petičného výboru Petície za záchranu bratislavského PKO.

Vždy som  hovoril, že Igor je priekopníkom novodobého občianskeho aktivizmu na Slovensku. Za ohrozené hodnoty sa angažoval minimálne od čias veľkého sporu o bratislavské Podhradie v 60. rokoch minulého storočia a vo svojom úsilí vytrval až do svojho definitívneho odchodu z tohto sveta.

Pritom priezviskom, črtami, figúrou i vystupovaním evokoval skôr dojem starosvetského šľachtica, prípadne vedátora–teoretika, a nie búrliváka z barikád občianskych sporov. Ale zdanie zvykne klamať a bolo tomu tak aj v prípade I.T., ktorý bol vždy zapálený a neúnavný bojovník s veternými mlynmi našej nekultúrnosti.

Igor bol stará škola, a tak zväčša písal rukou, pre neho charakteristickým, dobre čitateľným technickým písmom architekta.  Spomínam si na to najmä preto, lebo celé 80. roky minulého storočia som  redigoval a občas aj na písacom stroji prepisoval jeho fundované návrhy na vyhlásenie tej - ktorej budovy či komplexu budov za národnú kultúrnu pamiatku. On sa mi za to odmieňal tým, že ochotne recenzoval moje knižky.

Ešte viac ako rodná Bratislava ho trápili dve jeho srdcu najbližšie mestá: Martin a Banská Bystrica s okolím, najmä Sládkovičova Radvaň. A k tomu sa u Igora pripájala jeho trvalá láska – ľudová architektúra. Pred pár rokmi mu na túto tému vyšla vo Vydavateľstve Marenčin PT veľmi zaujímavá publikácia pod názvom Ľudová architektúra na Slovensku.

Robili sme spolu niekoľko rozhovorov pre rôzne médiá. Naposledy to boli Informácie: architektúra - interiér – design. Tento odborný časopis s environmentálnym podtextom, určený nielen pre architektov, urbanistov a územných plánovačov, bol pre Igora dôležitý aj preto, lebo mu poskytol veľký priestor na sebarealizáciu. A Ing. arch. Thurzo si úlohu externého redaktora svedomito a vďačne plnil.

Druhým médiom, kde sme sa mohli celé desaťročia - niekedy pravidelne, inokedy nepravidelne -stretávať so zasvätenými Igorovými článkami najmä o ľudovej architektúre, boli Krásy Slovenska. Tieto jeho príspevky bolo hodnotné nielen slovom, ale aj obrazom, lebo Igor bol aj vášnivý fotograf – dokumentarista. Nedávno Krásy priniesli s Igorom veľký profilový rozhovor k jeho blížiacej sa osemdesiatke, v ktorom Igor povedal okrem iného aj toto:

„...odmladi sa mi žiadalo - najmä fotograficky - zachytiť miznúcu krásu ľudových stavieb. Predsa len, bol som mestský chlapec a ľudová architektúra ma jednoduchou krásou  upútala ako ostrý kontrast voči pretechnizovanej civilizácii... Ľudová architektúra sa stala mojou celoživotnou drogou, ktorej sa nedokážem zbaviť.“

Vďaka Ti, Igor, za to, čo sa Ti podarilo zachrániť i za to, že si veľa ďalších vzácnych vecí zachrániť chcel a len nekultúrnosť a sebectvo našich spoluobčanov Ti v tom zabránili.

S úctou

Maňo Huba