Z vystúpenia poslanca Mikuláša Hubu v rozprave k Programovému vyhláseniu vlády na pléne NR SR (3. 5. 2012)

Inflácia sľubov a pekných slov
Nedostatok sľubov sa programovému vyhláseniu vyčítať určite nedá. Keď však každému sľúbime všetko, potom reálne hrozí, že (takmer) každý môže byť napokon sklamaný. Tým nechcem povedať, že by som to sklamanie niekomu želal.
Je len málo pojmov a slovných spojení z domácej politicko-ideologickej hantírky i bruselského newspeaku, ktoré by sa vo vládnom programe nedali nájsť, ale ucelená vízia Slovenska pre 21. storočie sa mi v tej záplave slov akosi stráca.

Životné prostredie bez vízie
Kapitola Životné prostredie je konštruovaná ako skladačka podľa jednotlivých zložiek životného prostredia, alebo lepšie povedané podľa jednotlivých rezortných sekcií, ktoré ich majú na starosti. Ale takmer úplne postráda syntetický, nadčasový pohľad, jednotiacu filozofiu, hodnotové ukotvenie a ucelenú víziu, bez ktorých sa príroda a životné prostredie koncepčne a účinne chrániť nedajú.
Vláda sľubuje v tejto oblasti nové zákony, aj keď niekedy by stačilo, keby sa tie jestvujúce nedevalvovali praxou výnimiek. Vládny záväzok by si zaslúžilo aj programové zvyšovanie právneho vedomia a vymáhateľnosti práva, ktoré sú v tejto oblasti mimoriadne nízke.

Strategické ciele z industriálnej éry
Václav Havel, ešte ako český prezident, povedal, že zachovanie charakteru a ducha krajiny, by malo byť naším prvoradým strategickým záujmom, ešte dôležitejším, ako naše členstvo v NATO či v Európskej únii. Zmienku o tom, ako chce vláda čeliť hrozivej devastácii a na druhej strane pustnutiu a chátraniu našej krajiny, som v jej programe akosi nenašiel. A pritom údržba, ochrana, revitalizácia, starostlivosť, hospodárnosť a zvyšovanie efektívnosti je perspektívnejšia rozvojová stratégia, ako orientácia na veľké investičné projekty. Betón a kvantitatívny rast (všetkého, vrátane dlhov) sú symboly prekonanej, industriálnej éry. Sofistikovanosť, šetrnosť, rast kvality a aplikácia win-win stratégií  dvojitých víťazstiev sú cestou k udržateľnejšej budúcnosti. Slovné spojenie zelená ekonomika nestačí, ak ho nenaplníme konkrétnym obsahom, nástrojmi a opatreniami typu zelenej daňovej reformy, zeleného obstarávania a ďalších.

Medzinárodný environmentálny kontext
Za zmienku stojí aj medzinárodný environmentálny kontext. Dlhodobo máme problém dodržiavať naše záväzky vo vzťahu k enviro-normám a smerniciam EÚ, ako aj vo vzťahu ku globálnym dohovorom, ktoré sme sa zaviazali plniť. A to sa právom očakáva, že ako člen elitného klubu najvyspelejších krajín sveta budeme robiť aj niečo navyše. O pár týždňov sa koná svetový summit Rio+20 a ku koncu volebnému obdobia by sa mala uskutočniť 8. pan-európska konferencia ministrov životného prostredia. To sú len dve z mnohých podujatí, voči ktorým by sme sa mohli a mali zachovať proaktívne a prichádzať s vlastnými pozitívnymi návrhmi a iniciatívami, ak nechceme zostať v role štatistu, outsidera či dokonca zlého chlapca.

Čo sú naozajstné priority?
Hovorí sa, že priorít by nemalo byť príliš veľa, lebo potom prestávajú byť prioritami. V energetike považuje vláda za prioritu  prakticky všetko: od jadrových elektrární, cez energiu z biomasy, vodné elektrárne až po energetické úspory a zvyšovanie efektívnosti. Poznajúc dlhodobé preferencie SMER-u však vieme, že tou hlavnou prioritou je preň jadrová energetika. V krajine, ktorá má v porovnaní s vyspelými štátmi niekoľkonásobne nižšiu energetickú efektívnosť v prepočte na jednotku vyprodukovaného HDP, by tou prioritou priorít malo jednoznačne byť zvyšovanie energetickej účinnosti v celom národnom hospodárstve. Je to cesta, ktorá znižuje našu závislosť na dovoze surovín, je šetrná voči životnému prostrediu a je schopná vygenerovať oveľa viac pracovných príležitostí, ako jadrové elektrárne.
Veľmi podobne by sa dalo hovoriť o vládnych prioritách vo sfére stavebníctva, ťažby surovín či dopravy (malý príklad: diaľnice a automobily verzus železnice, hromadná doprava, cyklisti a chodci) a tak ďalej. Napríklad cestovný ruch uvádzaný bez prívlastku k prírode a krajine šetrný, môže predstavovať žiaducu formu rozvoja, ale aj pohromu typu Donovaly, alebo Skalnaté, či Štrbské Pleso.

Pojmy bez obsahu
Ako jedného z protagonistov koncepcie trvalej udržateľnosti na Slovensku by ma mohlo tešiť časté používanie slovného spojenia trvalo udržateľný v tomto dokumente. K opatrnosti až miernej skepse ma však nabáda už to, v koľkých kombináciách sa tento pojem vyskytuje: udržateľný i trvalo udržateľný rozvoj, trvalý a udržateľný rozvoj, až po vnútorne protirečivý trvalo udržateľný (hospodársky) rast. Podobne inflačne pôsobí aj nadužívanie pojmov „zelený“, „ekologický“ a podobne všade tam, kde im chýba konkrétny obsah.

Naša zadlženosť má komplexnú povahu
Problémom súčasnosti, ktorý sa však začal rodiť z našej ľahkomyseľnosti už dávno, je rastúci dlh a následná fatálna zadlženosť. Niežeby si to vláda neuvedomovala, ale málo pozornosti venuje tomu, že ten dlh sa prejavuje doslova všade, nielen vo sfére ekonomickej, ale aj vo sfére kultúrnej, environmentálnej, etickej a ďalších, kam by sme mohli bez obáv zaradiť všetky „nadstavbové“ oblasti: od zdravotníctva, cez sociálnu sféru, kultúru, ochranu prírody a krajiny, šport, výchovu (vrátane environmentálnej), vzdelanie až po vedu – tam sme, čo sa týka deficitu prostriedkov – úplne na chvoste EÚ. Myslím si, že top prioritou najbližších volebných období by malo byť prekonanie tejto neudržateľnej rozvojovej paradigmy. Nedá sa to z dňa na deň, ani z roka na rok, ale je nevyhnutné mať víziu, program a vykročiť tým správnym smerom. Lebo jedno je isté: žiaduci cieľ nedosiahneme, ak budeme kráčať smerom opačným.

Personálne otázky
Leitmotívom volebnej kampane SMERu-SD i celého Programového vyhlásenia vlády sú ľudia a im sľubované istoty. Veľa sa vo vládnom programe hovorí aj o kvalitnom a efektívnom výkone štátnej správy a boji proti korupcii. Toto všetko nie je uskutočniteľné bez kvalitných, odborne zdatných a čestných ľudí v celej decíznej  sfére. Preto som  očakával, že autori programového vyhlásenia sa ospravedlnia ľuďom, ktorí boli v minulosti nútení – v rámci politických a iných čistiek – svoje posty opustiť a prizve ich k spolupráci. Takúto pasáž som však v programe vlády nenašiel a navyše, obsadzovanie vedúcich postov sa začína diať dosť zvláštnymi spôsobmi.
Keď už hovoríme o personálnych otázkach: v programe sa miestami opatrne pripúšťa to, čo je v Európe považované za samozrejmosť, teda, že životné prostredie je jeden z hlavných pilierov trvalo udržateľného rozvoja a malo byť jednou z top vládnych priorít. Ale kto to bude vo vláde garantovať, keď ani jeden člen vlády túto problematiku neštudoval, ani sa ňou nikdy systematicky nezaoberal?  Je to niečo podobné, ako keby vo vedení ministerstva financií absentovali ekonómovia, na ministerstve spravodlivosti právnici a na ministerstve zahraničia diplomati.

Zabudnutá občianska spoločnosť
Tým, že v programovom vyhlásení vlády sa dá nájsť takmer všetko, nechýba tam ani zmienka o mimovládnych organizáciách či občianskych združeniach. To, že medzi sociálnych partnerov vlády nepatria, sme sa dozvedeli hneď po voľbách, a preto neprekvapuje ani to, že podporu rozvoja občianskej spoločnosti nepovažuje vláda za svoju prioritu. Spomína sa tu síce, že vláda vytvorí post Splnomocnenca vlády pre ľudské práva a občiansku spoločnosť. Nemusela by ho však ani vytvárať, pokiaľ by ten jestvujúci post nezrušila a jednoducho nadviazala na všetko pozitívne, čo v tejto sfére urobila predchádzajúca vláda. Lebo nech si už o minulej vláde myslíme čokoľvek, skutočnosťou zostane, že v tejto oblasti dosiahla niektoré pozoruhodné výsledky.

Zámery a ich realizácia
Záverom mi dovoľte, vážené dámy, vážení páni, povedať len toľko, že v diskutovanom programovom vyhlásení novej vlády som našiel celý rad pozitívnych zámerov a predsavzatí, ktoré sa však dajú realizovať veľmi rôznym spôsobom. Na Slovensku sa veľmi často stáva, že aj dobrý zámer vedie k nedobrému výsledku. Napokon, ani jedno z programových vyhlásení za uplynulých 22 rokov nebolo úplne zlé. V každom z nich sa našlo veľa pozitívneho. Problém bol v tom, ako sa zámery realizovali. Napríklad v programovom vyhlásení prvej vlády Roberta Fica v roku 2006 som napočítal 40 sľubov a zámerov, týkajúcich sa životného prostredia. Keď som však v roku 2010 robil analýzu ich plnenia, zistil som, že ani jeden z týchto zámerov sa uspokojivo nesplnil: Tatry sa z národného parku zmenili na lunapark, cez chránené územia európskeho významu sa začala stavať diaľnica, zo štátnej správy v životnom prostredí bola odídená veľká časť schopných a čestných ľudí a „zlatým klincom“ bolo zrušenie rezortu.  V kom a čom mám vidieť záruku, že tomu bude tentoraz inak? Ľutujem, ale ani vládny program, ani environmentálna gramotnosť, skúsenosť a principiálnosť tých, ktorí budú v tejto veci rozhodovať, mi tú istotu nedávajú. Ale rád sa dám prekvapiť.

Ďakujem za pozornosť!
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Pozn: Medzititulky redakcia