Z vystúpenia M. Hubu v bode Písomné odpovede členov vlády na interpelácie poslancov NR SR na 29. schôdzi NR SR 6. 2. 2014

...V uplynulom období som predsedovi a ostatným členom vlády adresoval dovedna sedem interpelácií. Zoznam odpovedí na ne v chronologickom poradí sa dá nájsť v tlači 817, ktorú máme na svojich laviciach.

Začnem, ak dovolíte, odpoveďou  na moju interpeláciu z  11. novembra 2013, ktorú som adresoval  predsedovi vlády a v ktorej sa písalo:

„Vážený pán predseda vlády,

v období, keď ste boli prvý raz predsedom vlády, došlo k nevýhodnému predaju emisných povoleniek firme Interblue Group. Z porovnania s cenami, za ktoré sa takéto povolenky predávali v tom istom čase v okolitých krajinách (napr. v Českej republike a v Maďarsku) vyplýva, že týmto predajom štát prišiel minimálne o 65 mil. eur. Občania od Vašej vlády oprávnene očakávali, že v čase, keď vo verejných financiách je dobré každé euro, ktoré sa nám podarí získať, alebo ušetriť, vyviniete maximálne úsilie na to, aby sa vyšetrovanie tejto kauzy, za ktorú nesiete ako vtedajší predseda vlády nemalú časť politickej zodpovednosti, doviedlo do úspešného konca a prostriedky, o ktoré konkrétne osoby Slovensko pripravili, sa dostali do štátneho rozpočtu.

Keďže všetko nasvedčuje tomu, že to tak nie je, som nútený interpelovať Vás s niekoľkými otázkami:

1. Súhlasíte s tým, že za „emisnú kauzu“ nesiete nemalú časť politickej zodpovednosti?

2. Súhlasíte s rozhodnutím policajných orgánov zastaviť vyšetrovanie tejto kauzy?

3. Súhlasíte s ministrom životného prostredia, ktorý sa proti zastaveniu vyšetrovania tejto kauzy odvolal?

4. Zaradili ste diskusiu o tomto probléme, v ktorom okrem iného stoja proti sebe stanoviská dvoch rezortov, na rokovanie vlády, ktorej ste predsedom?“

A teraz k odpovediam premiéra na moje otázky.

Čo sa týka mojej otázky na politickú zodpovednosť z čias jeho prvej vlády, počas ktorej celá kauza vznikla, som sa z odpovede pána premiéra dozvedel, že politickú zodpovednosť  v tom čase vyvodil voči dvom ministrom životného prostredia, ktorí boli na jeho návrh prezidentom Slovenskej republiky odvolaní.

Niekomu bude takéto vysvetlenie a takéto chápane politickej zodpovednosti zo strany vtedajšieho i súčasného predsedu vlády možno stačiť, mne však nie. A zvlášť v tomto prípade. A to hneď z viacerých dôvodov.

1. Robert Fico je predseda vlády, ktorý si zakladá na tom, aký má prehľad o všetkom, čo sa v tomto štáte deje (to konštatujem skôr s uznaním, než s dešpektom). Nie je preto mysliteľné, aby nevedel, čo sa deje na jednom z ministerstiev  v štruktúre jeho vlády, najmä ak ide o desiatky miliónov eur.
2. Nie je možné - ak bol vedený skutočne dobrou vôľou a išlo mu o záujmy Slovenska, a nie niekoho iného - aby zasiahol až niekoľko mesiacov po tom, ako sa o tejto kauze začalo podrobne písať a hovoriť v médiách.
3. Neverím, že ak by mu skutočne záležalo na dôslednom vyšetrení celej kauzy, že by to počas piatich rokov, počas ktorých mal v tomto štáte hlavné slovo, nedokázal dosiahnuť.
4. Navyše nemožno nevidieť to, celú kauzu, od jej vzniku až doposiaľ, lemujú vzájomne si protirečiace výroky vtedajšieho i súčasného premiéra.
5. Možnosť priamo na pôde NR SR rozptýliť všetky podozrenia, týkajúce sa tejto kauzy, páni poslanci a panie poslankyne zvolení za jeho stranu Smer-SD, odmietli. Súdiac podľa vnútrostraníckej disciplíny v jeho strane i podľa nasledujúcich komentárov samotného predsedu vlády, určite tak neurobili proti jeho vôli.

V závere odpovede mi pán premiér pripomenul, že ani predseda vlády, ani jednotliví jej členovia nie sú oprávnení akýmkoľvek spôsobom vstupovať, či zasahovať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní. S tým možno len súhlasiť. Až na to, že sme už boli svedkami toho, že túto zásadu niektorí členovia vlády dokážu aj porušiť – samozrejme len vtedy, keď sa im to hodí.

Apropo, odpovedí na ďalšie dve otázky z mojej interpelácie som sa nedočkal. Už aj preto nemôžem byť s touto odpoveďou na moju interpeláciu spokojný.

V ten istý deň a v tej istej veci som sa obrátil aj na ministra vnútra, citujem:

„Vážený pán podpredseda vlády a minister vnútra,

pred niekoľkými týždňami slovenskú verejnosť prekvapila a znepokojila správa o tom, že polícia, spadajúca pod Váš rezort, zastavila vyšetrovanie kauzy nevýhodného predaja emisných povoleniek, pri ktorej došlo k poškodeniu štátu minimálne o 65 mil. eur, nepočítajúc náklady, ktoré štát vynaložil, vynakladá a zrejme ešte bude musieť vynaložiť na vyšetrenie a súdnu dohru celej kauzy. Dovoľte, aby som  sa na Vás formou interpelácie obrátil s otázkou, čo viedlo príslušné policajné orgány k takémuto - pre mňa i pre širokú verejnosť nepochopiteľnému rozhodnutiu.

Zároveň si Vás dovoľujem požiadať o objasnenie tvrdenia, že v tomto prípade nešlo o trestný čin. Neviem si totiž dosť dobre predstaviť, čo môže byť väčším ekonomickým trestným činom, ako ochudobnenie štátu minimálne o 65 mil. eur.“

Vo svojej pomerne podrobnej odpovedi pán minister vnútra okrem iného cituje trestné oznámenie, na základe ktorého vyšetrovateľ Policajného zboru začal konať, vyhodnotil všetky zadovážené podklady a 16. decembra 2009 začal trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku.

Ďalej som sa dozvedel, že vykonaným rozsiahlym vyšetrovaním a vyhodnotením všetkých dosiaľ zadovážených dôkazov sa nepodarilo preukázať naplnenie zákonných znakov skutkových podstát uvedených trestných činov. Vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry prezídia Policajného zboru 18. septembra 2013 trestné stíhanie zastavil... Poškodený si voči predmetnému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorá bola spolu s vyšetrovacím spisom postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR na rozhodnutie dozorujúcemu prokurátorovi, ktorý k dnešnému dňu o sťažnosti nerozhodol a tým uznesenie o zastavení trestného stíhania nenadobudlo právoplatnosť.

Nepochybujem o tom, že odpoveď pána ministra je po vecnej stránke korektná.  Nepresvedčila ma však o tom, že zámerné pripravenie Slovenskej republiky o niekoľko desiatok miliónov eur nie je trestným činom.

Keďže ide o pomerne veľké peniaze, obrátil som sa v ten istý deň a v tejto veci aj na ministra financií SR. Citujem:

„Vážený pán  podpredseda vlády a minister financií,

v súvislosti s nadchádzajúcim rokovaním o  návrhu Zákona o štátnom rozpočte na r. 2014 v Národnej rade Slovenskej republiky si Vás dovoľujem interpelovať s otázkou, či Vám na príjmovej strane rozpočtu nechýba cca 65 miliónov eur, ktoré sú Slovensku dlžné osoby zodpovedné za nevýhodný predaj emisných povoleniek  firme Interblue Group.

Keďže ide o evidentné ochudobnenie štátnych financií, chcel by som sa Vás, ako člena vlády zodpovedného za rezort financií, zároveň opýtať, či ste sa proti zastaveniu vyšetrovania „emisnej kauzy“ zo strany polície odvolali podobne, ako pán minister životného prostredia. Ak ste tak neurobili, rád by som poznal dôvod.“

Odpoveď pána ministra financií bola stručná a v istom zmysle aj dosť prekvapujúca. Uvádza sa v nej okrem iného:

„...Predaj predmetných emisných kvót...bol zrealizovaný  v roku 2008, pričom uvedené emisné kvóty sú súčasťou prvého obchodovateľného obdobia a ich platnosť končí v roku 2013. Z uvedeného dôvodu Ministerstvo financií SR nemohlo tieto príjmy zahrnúť do rozpočtu verejnej správy na rok 2014 pri tvorbe rozpočtu na roky 2014 až 2016...“

Mám tomu rozumieť tak, že keby sa aj stal zázrak, a tie desiatky miliónov zmiznutých eur by sa podarilo objaviť a nasmerovať späť do slovenských verejných financií, vlastne by sa ani nemali kam vrátiť len preto, lebo príslušné obchodovateľné obdobie sa už skončilo?

A napokon som sa v tejto veci obrátil aj na ministra životného prostredia:

„Vážený pán minister,

prednedávnom sme sa mali možnosť z médií dozvedieť, že polícia zastavila vyšetrovanie kauzy nevýhodného predaja emisných povoleniek firme Interblue Group, ako aj to, že Vy, resp. Vami vedený rezort životného prostredia, ste sa proti takémuto rozhodnutiu policajných orgánov odvolali.

Dovoľte, vážený pán minister, aby som Vás formou interpelácie požiadal:

1. O text vyššie uvedeného odvolania proti zastaveniu vyšetrovania „emisnej kauzy“.

2. O informáciu, ako príslušné orgány na Vaše odvolanie reagovali.

3. O informáciu, či ste iniciovali rokovanie na túto tému na pôde vlády SR, napríklad   v súvislosti so schvaľovaním návrhu Zákona o štátnom rozpočte SR na rok 2014.

4. O informáciu, ako plánujete v tejto záležitosti ďalej pokračovať.“

Z odpovede ministra ŽP vyplýva, že MŽP trvá na dôslednom zákonnom vyšetrení predaja emisných kvót. Vzhľadom na to, že v tejto veci prebieha trestné konanie vedené orgánmi činnými v trestnom konaní, neexistoval podľa názoru pána ministra osobitný dôvod na zaradenie tejto témy na rokovanie vlády SR.

Toľko stručne k stanovisku MŽP k tejto otázke, na ktoré sa nedá reagovať jednoznačne, lebo samotná odpoveď je podľa mňa vnútorne protirečivá. Na jednej strane nás môže tešiť konštatovanie, resp. prísľub, že rezort trvá na dôkladnom a zákonnom vyšetrení tejto kauzy. Na druhej strane nemožno súhlasiť s tým, že by nebol dôvod zaradiť tento bod na rokovanie vlády. Už aj preto, lebo tesne pred mojou interpeláciou sa polícia dala počuť, že ukončuje šetrenie v tejto kauze s tým, že dospela k záveru, že žiadny trestný čin sa nestal. Čítam to tak, že jedna zložka výkonnej moci v rezorte vnútra (teda polícia) konštatovala niečo, kým iný orgán štátnej moci (MŽP SR) podal voči tomuto rozhodnutiu protest a adresoval ho Prezídiu policajného zboru MV SR.  Došlo tým, podľa môjho názoru, k diametrálne odlišnému postoju dvoch ústredných orgánov štátnej správy k tomu istému problému, ktorý je navyše v centre záujmu médií i verejnosti, a tak predstavuje vec verejnú s vysokým stupňom závažnosti, ktorú by vláda, najmä, ak v rámci nej samotnej existuje rozpor, rozhodne nemala ignorovať. Z tohto dôvodu nemôžem hodnotiť postup MŽP SR, ako aj odpoveď na moju interpeláciu za uspokojivú.

Čo povedať na záver k týmto štyrom odpovediam na otázky, týkajúce sa jednej témy. O kauze emisie sa už popísali tony papiera. Kvôli nej sa menili ministri a aj keď to nikdy verejne neodznelo, možno dôvodne predpokladať, že táto kauza bola aj jedným z hlavných dôvodov inak vecne nezdôvodneného zrušenia Ministerstva životného prostredia SR na konci prvej vlády Roberta Fica v roku 2010. Takže by sa mohlo zdať, že o tejto kauze vie už každý všetko. Pri slovíčku každý sa však treba pristaviť a nahradiť ho slovným spojením takmer každý, resp. každý, okrem polície a niektorých ďalších orgánov činných v trestnom konaní. A to je práve nepríjemné a malo by sa to zmeniť. Lebo bez zásadného stanoviska práve týchto orgánov a bez podobne zásadného postoja, aký po dlhom váhaní zaujal premiér Fico počas svojej prvej vlády (myslím tým konkrétne odňatie MŽP SR nominantom Slovenskej národnej strany), nám všetky naše poznatky o tejto kauze budú viac-menej zbytočné, lebo nám nevrátia do štátneho rozpočtu tých minimálne 47 mil. eur, o ktoré Slovensko zásluhou tohto zjavného podvodu prišlo a nebudeme s istotou poznať ani mená všetkých vinníkov. Navyše, nebudeme vedieť to, čo je pre nás - ako členov a členky parlamentu - vari najpodstatnejšie: či, ako a s kým boli títo vinníci  prepojení.

Dlhé roky vyšetrovania tejto kauzy, pri ktorej sa dá vcelku presne odhadnúť spôsobená škoda a v rámci ktorej sú viac-menej známi aj jej aktéri nápadne pripomína Kocúrkovo, ktoré určite nevrhá dobé svetlo na prvú, ale ani na druhú vládu Roberta Fica.

V situácii pred prezidentskými a ďalšími voľbami, ktoré sa na  nás tento rok chystajú, sa Robert Fico a jeho vláda veľmi snažia rozptýliť akékoľvek tiene podozrenia, ktoré by na nich mohli spočinúť. Z toho by malo logicky vyplývať, že urobia všetko pre to, aby tiene emisnej kauzy rozptýlili. Ak tomu tak nie je, vzniká dôvodné podozrenie, že súčasný stav, akokoľvek je pre nich kompromitujúci, je lepší, ako priznať celú pravdu. Dosiaľ posledný dôkaz o tom nám poskytli poslanci a poslankyne za vládnu stranu tým, že odmietli program 31. schôdze NR SR, na ktorej sa malo u tejto kauze diskutovať. Menej jednoznačne, ale aj tak dosť zreteľne to isté odmietavé posolstvo zaznieva aj z odpovedí na moje interpelácie, s ktorými som sa ešte v novembri minulého roku obrátil na predsedu vlády a ďalších relevantných členov vlády.

11. 11. 2013 som sa obrátil na pána premiéra aj s nasledujúcou interpeláciou:

„Vážený pán predseda vlády,

v uplynulých mesiacoch som v Národnej rade Slovenskej republiky viackrát podal procedurálny návrh, aby NR SR požiadala vládu  predložiť do národnej rady správu o stave prípravy Slovenskej republiky na predsedníctvo v Rade Európskej únie, ktorého sa Slovensko ujme v druhom polroku 2016. Poslanci a poslankyne za Vami vedený Smer-SD túto moju iniciatívu nepodporili, a preto ju národná rada odmietla.

Keďže informácie na túto tému potrebujem k svojej poslaneckej práci, ako aj ku kompetentnému výkonu funkcie predsedu Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a s podobnými otázkami bývam priebežne konfrontovaný ako doma, tak aj v zahraničí, som nútený obrátiť sa priamo na Vás, vážený pán predseda vlády a formou interpelácie Vás požiadať o komplexnú správu o stave príprav vlády na slovenské predsedníctvo EÚ v roku 2016 s dôrazom na problematiku pôdohospodárstva a životného prostredia.“

Vo svojej odpovedi pán premiér cituje webové stránky, na ktorých je možné nájsť relevantné materiály. Vďaka, pán premiér, za túto informáciu. Ale mne išlo aj o niečo iné. Išlo mi aj o to, aby sme o príprave nášho predsedníctva diskutovali v pláne Národnej rady. Zodpovedalo by to konštatácii vo Vašej odpovedi, podľa ktorej prípravu na predsedníctvo v Rade EÚ od začiatku vnímate ako celospoločenskú záležitosť, a teda nielen ako záležitosť Vlády SR.

A napokon, 25. 11.2013 som sa s dvoma obdobnými interpeláciami obrátil na predsedu vlády a na ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Obe sa týkali pripravovaného nového stavebného zákona. Odcitujem len to, čo sa uvádza v  tej prvej zo spomínaných interpelácií:

„Vážený pán predseda vlády,

na pôde Národnej rady Slovenskej republiky sa 17. októbra 2013 uskutočnil odborný seminár a panelová diskusia na tému pripravovaného vládneho návrhu nového stavebného zákona. O jeho záveroch a odporúčaniach jeho účastníkov a účastníčok sme Vás nedávno informovali.

Napriek tematickej a názorovej rôznorodosti zo strany veľkého počtu prednášateľov i diskutujúcich sa minimálne dve skutočnosti dajú zovšeobecniť. Po prvé je to výrazne prevažujúci kritický tón a množstvo pripomienok zo strany reprezentatívneho zoskupenia predstaviteľov príslušných stavovských organizácií, samosprávnych orgánov a ich strešných organizácií, expertov, akademickej obce, mimovládnych organizácií i podnikateľov vo sfére výstavby. Po druhé je to konsenzuálny názor, že odborná i verejná diskusia, predchádzajúca súčasnej podobe návrhu zákona, ktorý Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR chce predložiť do medzirezortného pripomienkového konania, sa skončila predčasne, bez  prediskutovania a seriózneho posúdenia všetkých legitímnych názorov a návrhov. Z toho vyplýva požiadavka účastníkov a účastníčok podujatia v NR SR, aby sa diskusia k tomuto vládnemu návrhu zákona opäť otvorila a aby sa celý schvaľovací proces o potrebnú dobu predĺžil.

Ako jeden z organizátorov spomínaného podujatia, ako poslanec NR SR i ako občan sa na Vás, vážený pán premiér, obraciam s interpeláciou v tom zmysle, aby ste sa zasadili za zohľadnenie oprávnených pripomienok reprezentatívnej skupiny ich autorov a autoriek a za zohľadnenie ich dobre mienených rád a odporúčaní v záujme čo najlepšej podoby nového stavebného zákona.

Keďže interpelácie by mali obsahovať aj otázku, dovoľte, vážený pán premiér, aby som sa Vás opýtal, či je podľa Vás dôležitejšie to, aby bol nový stavebný zákon schválený čo najskôr, alebo to, aby bol čo najlepší a čo najviac zodpovedal európskym štandardom a očakávaniam odbornej obce i širokej verejnosti?“

V závere svojej odpovede mi pán premiér píše:

„Vážený pán poslanec, na rozdiel od Vás som presvedčený, že ministerstvo predloží na rokovanie vlády SR návrh stavebného zákona, ktorý bude zodpovedať európskym štandardom, ako aj očakávaniam odbornej obce a širokej verejnosti.“

Rád by som zdieľal optimizmus pána premiéra. Na základe pomerne podrobnej znalosti inkriminovaného návrhu zákona tento jeho optimizmus, žiaľ, zdieľať nemôžem. Avšak je tu aj niečo, čo je možné označiť za svetielko na konci tunela a to je skutočnosť, že vláda netrvala na tom, aby sa návrh zákon objavil na jej rokovaní už v januári, ako pôvodne plánovala, čím sa vytvoril predsa len aký – taký priestor na jeho prepracovanie v zmysle početných pripomienok odbornej obce, samospráv, stavovských a mimovládnych organizácií. Takže z tohto dôvodu „dočasne zakopávam vojnovú sekeru“ a v tejto chvíli nenavrhujem hlasovať za neprijatie týchto dvoch odpovedí. Dúfam, že tak nebudem nútený urobiť na najbližšej schôdzi.

Vzhľadom na vyššie uvedené musím však požiadať Národnú radu, aby hlasovala o mojej nespokojnosti s odpoveďami členov vlády na otázky uvedené pod b. 1, 2, 3, 4 a 5.