VD Gabčíkovo netreba oslavovať

68 členov a členiek Slovenského ochranárskeho snemu (S-O-S) zaslalo ministrovi životného prostredia SR stanovisko s názvom Dunaj/nahlas alebo Je Vodné dielo Gabčíkovo takým požehnaním, ako nám sľubovali a ako to dodnes tvrdia? Upozorňujú v ňom na neoprávnenosť nekritických chválospevov na Vodné dielo Gabčíkovo pri príležitosti 25. výročia prehradenia Dunaja a začiatku napúšťania Hrušovskej zdrže pod Bratislavou.

Ako povedal zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu Mikuláš Huba: „Opakujú sa tvrdenia o obrovskom prínose diela pre našu ekonomiku, energetiku, protipovodňovú ochranu, vodnú dopravu, rekreáciu, ba dokonca aj pre ochranu prírody. Aj rozhodnutie haagskeho súdneho dvora v medzištátnom spore o Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVD G-N) sa označuje za jednoznačný úspech Slovenskej republiky. Vodné dielo Gabčíkovo (VDG) sa ospevuje ako naše rodinné striebro. Áno, mohlo to dopadnúť aj horšie. Napokon aj zásluhou vedcov a ochranárov sa niektoré veci oproti pôvodnému projektu SVD G-N zmenili k lepšiemu. Je však naozaj všetko také ružové, ako sa interpretuje a nie je riziko jednostrannej propagandy, utajovania poznatkov, bagatelizovania strát a hrozieb i odmietania diskusie na túto tému priveľké?“

Signatári a signatárky stanoviska pripomínajú desiatky kilometrov štvorcových mimoriadne úrodných pôd, ktoré skončili pod hladinou VDG. Výstavbou a prevádzkou VDG sa narušila infiltračná i samočistiaca schopnosť vôd. Zredukovala sa biodiverzita zničených či zmenených ekosystémov. Za obeť vodnému dielu padla aj jedna z najznámejších prírodných rezervácií: Ostrov kormoránov. Negatívne sa zasiahlo do života rýb i ďalších druhov živočíchov. Fenomenálne prírodné hodnoty i produkčné schopnosti dunajskej krajiny zabezpečovali unikátne a človekom nenapodobiteľné prírodné mechanizmy, ktoré výstavba i prevádzka VDG v nemalej miere narušila, ochromila či obmedzila. Ale spôsob, akým sa vodné dielo propagovalo a násilne presadzovalo, nemal negatívny vplyv iba na prírodu, ale aj na ľudí i celú spoločnosť (od nerešpektovania názorov a zistení vedcov, cez násilie voči ochranárom, skomplikovanie života rybárom, vodákom, ale i miestnym obyvateľom až po „znásilnenie práva“).

Ďalej sa pýtajú: „Ak naozaj VD Gabčíkovo prestavuje taký ekonomický prínos, prečo sa z neho nefinancovali vyvolané investície typu sanácie skládky nebezpečných chemických odpadov vo Vrakuni, ktoré začali akútne ohrozovať podzemné vody práve v dôsledku uvedenia VDG do prevádzky? Ako je možné, že došlo k akumulácii takého množstva sedimentov v zdrži a prečo sa tento problém už dávno účinne nerieši? Prečo sa priebežne neinvestuje do rekonštrukcie samotného vodného diela? Ako je možné, že na území dotknutom VDG panuje anarchia vo výstavbe a prevádzke rôznych nepovolených objektov a zariadení? Ako je to tu s nelegálnym ukladaním odpadov a ich (ne)postihom? Kto a prečo povoľuje hromadný vstup súkromných motorových vozidiel a iné zdroje ohrozenia vôd a prírody v tomto citlivom území?“

Pripomínajú, že ani prevádzku gabčíkovskej hydroelektrárne nemožno považovať za optimálnu či efektívnu. A už vôbec jej zásluhou nedošlo k nahradeniu výroby elektriny z uhlia či jadra, ako to sľubovali protagonisti VDG pred 25 rokmi. V úseku nad zdržou existencia VDG riziko povodní neznížila, ale zvýšila tým, že z titulu sedimentácie po prehradení Dunaja sa zvyšuje úroveň dna rieky. Čo sa týka potenciálnej ochrany pred povodňami pod vodným dielom, aj táto spôsobilosť VD Gabčíkovo z roka na rok klesá: priamo úmerne zanášaniu, a teda znižovaniu retenčnej schopnosti zdrže.

Ani s vodným režimom, infiltráciou či kvalitou podzemných vôd v oblasti ovplyvnenej VDG to nevyzerá dobre a situácia sa neustále zhoršuje. Organické látky, prítomné v sedimente, nadmerne spotrebúvajú kyslík, čo spôsobuje ohrozovanie zdrojov pitnej vody pre bratislavský región. Vodné dielo malo a má prevažne negatívny dosah aj na vodné živočíšstvo vo všeobecnosti. Nielenže sa tu rozšírili invázne druhy rýb, ale pôvodné dunajské druhy sa dokážu neresiť iba v minimálnej miere. Ich populáciu nahradili ryby z chovných rybníkov. Produkčná schopnosť celého ekosystému bola viac-menej zničená a súčasný umelý vodný režim je len udržiavací. Veľká časť pôvodných lesov je nahradená monokultúrami šľachtených topoľov. Vtákov síce pribudlo, najmä zástupcov niektorých druhov, ale zabúda sa na to, že sa sem len premiestnili zo svojich pôvodných dunajských biotopov.

Štatistiky nepotvrdzujú ani to, že by sa objem nákladnej lodnej dopravy na našom úseku Dunaja počas jestvovania VDG zvýšil.

Rekreácia v dotknutom priestore má často charakter anarchie: pozri napr. stovky nelegálnych tzv. hausbótov na dunajských ramenách či chaty v záplavovom území, sťažujúce priechod povodňových vĺn. Skomplikovala sa aj vodná turistika v dunajských ramenách i starom koryte Dunaja.

Súdny spor v tejto kauze pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu nevyhralo Slovensko, ani Maďarsko. Naopak, obe strany sporu boli „uznané za vinné“, lebo porušili medzinárodné právo.

Životnosť podobných vodných elektrární je cca 40 – 50 rokov pri dodržiavaní štandardných zásad prevádzky a údržby. V súvislosti s VDG sa už po 25 rokoch hovorí o vážnom poškodení objektu i zariadení a nevyhnutnosti generálnej – veľmi nákladnej – rekonštrukcie.

Čas, kedy bude potrebné celé VDG odstaviť (lebo bude úplne zanesené a už nebude rentabilné bagrovať, transportovať a ukladať obrovské množstvá sedimentov), sa blíži. Potom snáď aj naše ministerstvo životného prostredia dá za pravdu autorom viac ako tridsať rokov jestvujúceho návrhu na vyhlásenie Národného parku Podunajsko.

Dovtedy je však potrebné dôsledne zabezpečovať monitoring vplyvov VDG na dotknutú krajinu (vrátane biomonitoringu) a jeho výsledky priebežne sprístupňovať na internete, pro-aktívne poskytovať verejnosti pravdivé a komplexné informácie o situácii, vytvoriť podmienky pre reálnu odbornú diskusiu na základe dostupných faktov, prestať jednostranne (dez)informovať o VDG a zamlčovať problémy, ktoré spôsobilo a spôsobuje. Ale hlavne, kompetentne a zodpovedne pristúpiť k jestvujúcim výzvam (od zanášania zdrže, cez procesy odprírodňovania až po ohrozenie podzemných vôd toxickými odpadmi – pozri skládka vo Vrakuni, vyradenie niektorých studní a pod.!) a predstaviť odbornej i laickej verejnosti návrhy riešení jestvujúcich a hroziacich problémov.

Ako v závere svojho stanoviska upozorňujú signatári a signatárky, VDG nie je problémom iba samo osebe, ale je zároveň precedensom. Oslavná kampaň, ktorá sa okolo neho v týchto dňoch a týždňoch spustila, chce o. i. urobiť priechodnejšími iné, dosiaľ nerealizované projekty ďalších veľkých vodných diel na Slovensku. Ako členská krajina EÚ máme pritom povinnosť vychádzať zo záverov Rady EÚ Udržateľné hospodárenie s vodami z októbra 2016. Tie hovoria o potrebe úspor vody, jej zadržania v povodiach, preferovaní udržateľných a prírode blízkych zelených riešení. Rezortní vodohospodári však dlhodobo odmietajú zakladať hospodárenie s vodou v krajine a boj proti suchu na takýchto prírode blízkych riešeniach. Akútne hrozí, že napriek všetkým poznatkom o problémoch s priehradami na Slovensku sa celý sektor ide znovu upäť na neudržateľné riešenia, o ktorých sa vie, že prinášajú viac negatív, ako pozitív: najmä vo vzťahu k prírode a budúcim generáciám.

Viac informácií:

prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc.: mikulas.huba2@gmail.com

doc. RNDr. Tomáš Derka, PhD.: tomas.derka@gmail.com

Ing. Martina Barancová Paulíková: paulikova@changenet.sk

Príloha: stanovisko a signatársky zoznam