Mikuláš Huba: V spore o tatranské koncerty sa celkom zbytočne proti sebe ocitajú umelci a ochranári

Ad: Festival v Tatrách bude úplne potichu

Nedá mi nezareagovať na článok Mareka Hudeca z 23. júla t. r. A nielen preto, lebo sa v ňom spomína moje meno. Aj keď predsa aj preto. Veď nie celkom presný citát z môjho článku spred roka vytrhnutý z kontextu: "Ľudia by nemali do parku chodiť na koncert, ale do prírody" sa v takejto skratkovitej podobe stáva absurdným, keďže reč nebola o koncertoch v parkoch (kam prirodzene patria), ale o koncertoch v národnom parku (kam nepatria) a ešte viac o koncertoch v národných prírodných rezerváciách (kam nepatria celkom určite). To, že správa TANAP-u udelila na tieto koncerty výnimky, ešte neznamená, že ich konanie bolo v súlade so zákonom, čo napokon platí aj pre množstvo iných "atrakcií", ktoré sa dnes v našich takzvaných národných parkoch konajú.

Nebudem sa podrobne vracať k argumentom na podporu vyššie uvedených tvrdení. Ak by o ne mal niekto záujem, nájde ich v mojom príspevku na SME online z 15. 8. 2017 a ešte podrobnejšie v stanovisku Slovenského ochranárskeho snemu zo 14. 8. 2017. To stanovisko S-O-S je dôležité aj preto, lebo je dôkazom, že výzva interpretom a interpretkám, aby v chránenej prírode nekoncertovali, nebola osamelým výkrikom ekologického extrémizmu, staromilského moralizovania, kverulantstva či hlasom volajúceho na púšti, ale názorom nezanedbateľnej skupiny mienkotvorných osobností (aj) z prostredia umeleckej elity.

Nie vždy sledujem mediálne ohlasy či novinárske ankety, ale v tomto prípade som tak urobil a vyšlo mi z nich, že ochranársky názor mal v tomto prípade výrazne väčšinovú podporu a diskusia na túto tému prebiehala niekoľko nasledujúcich týždňov. Aj preto neobstojí tvrdenie uvedené v článku, že po prvej kritike organizátori nezaznamenali žiadne ďalšie negatívne reakcie.

Aj keď sa ani po vlaňajšej oprávnenej kritike Tatra Flowers nevytratili potichu zo scény, určitý pokrok predsa len nastal. A hoci to hlavný organizátor popiera, nestal sa sám od seba.

Koncert v kostole v Tatranskej Lomnici je niečo celkom iné, ako hudobná produkcia na Téryho chate. Naďalej sa však spomínajú Skalnaté pleso a Hrebienok. Možno si poviete, že obe tieto lokality sú natoľko zdevastované, že tu už nie je čo pokaziť, ale v skutočnosti sa nachádzajú v bezprostrednom kontakte s niekoľkými národnými prírodnými rezerváciami v 5., teda najvyššom stupni ochrany. Vlani sme preto navrhovali, aby sa festival konal v podhorí Tatier, kde je o podobné podujatia stále ešte núdza (Východná sa koná len raz do roka a čo sa týka koncertov a podobných podujatí, vo väčšine podtatranských obcí akoby "skapal pes". Je to dokonca tuším ešte horšie ako začiatkom 90-tych rokov minulého storočia, v časoch organových koncertov v tunajších starobylých kostolíkoch, organizovaných prof. Klindom a ďalšími nadšencami).

Ale prečo práve táto téma, keď nielen v šírom svete, ale aj na malom Slovensku či v maličkých Tatrách je toľko vážnejších problémov? Aj o tom sa veľa popísalo už vlani, a preto len celkom stručne. Túto tému považujeme za dôležitú najmä preto, lebo ide o hodnotový či dokonca paradigmatický spor, v ktorom sa celkom zbytočne ocitajú na protiľahlých stranách pomyselnej barikády ľudia, ktorí by mali byť prirodzenými spojencami. Veď ako sa konštatovalo aj pred rokom, príznačné pre väčšinu svetových umelcov je to, že sa angažujú ZA ochranu prírody, a nie PROTI nej. Nehovoriac o tom, že ochranári umelcov v ich spravodlivých úsiliach vždy spontánne podporovali, takže na malú reciprocitu z ich strany majú čosi ako morálne právo.

Mikuláš Huba (autor je vedecký pracovník SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu)

Uverejnené v SME.sk 30. 7. 2018