Tyrania menšiny alebo: Motorky, štvorkolky a snežné skútre v lesoch sú škodná

V dnešnom postmodernom svete je čím ďalej, tým menej vecí, o ktorých sa dá jednoznačne povedať, že sú len zlé, alebo len dobré. Do tej stále zriedkavejšej kategórie jednoznačných javov – v tomto prípade negatívnych – patria štvorkolky, motorky a snežné skútre v našich lesoch (o terénnych autách radšej pomlčme). Komu okrem relatívne neveľkého počtu výrobcov, predajcov, majiteľov a užívateľov prinášajú potešenie a úžitok? NIKOMU! Pre koho sú zdrojom hluku, zápachu, znečistenia, ohrozenia zdravia, ba života? Pre NÁS: VŠETKÝCH OSTATNÝCH UŽÍVATEĽOV lesa, teda pre viac ako päť miliónov obyvateľov a obyvateliek Slovenska plus státisíce zahraničných návštevníkov našej prírody. Inými slovami, táto zbytočná, škodlivá, hlučná, zapáchajúca, prostredie znečisťujúca a životu nebezpečná neresť a jej praktická realizácia sú typickou ukážkou tyranie menšiny páchanej voči väčšine. Do tej väčšiny nepatria len turisti, lesníci, ochrancovia prírody či prírodovedci, ale aj každý bežný rekreačný návštevník lesa a tými sme – aspoň občas – vari všetci. Tým nechcem spochybňovať práva menšiny, len sa nesmú uplatňovať na úkor väčšiny – čo je, žiaľ, práve tento prípad.

Prečo nám tieto pochybné motoristické radovánky prerástli do zdanlivo neriešiteľného problému? Istý podiel má na tom zlá identifikovateľnosť týchto lesných parazitov. Na rozdiel od riadnych ciest býva problém rýchlo unikajúceho čierneho jazdca v lese spoznať, zastaviť a následne spacifikovať. Podstata však tkvie v inom. Arogantní jazdci neostávajú mužom zákona zväčša neznámi. Obyčajne sa ukáže, že sú až príliš dobre známi a navyše – vplyvní! Neraz ide o miestnych mocipánov alebo o ich „vydarené“ detičky. Potom sa stane, že razantný lesník či ochranca prírody, ktorý podobné indivíduá aj za cenu ohrozenia vlastného zdravia zadrží, sa od svojich opatrnejších kolegov dozvie: „A ty nevieš, kto to je?!“ Pokutové bločky putujú naspäť do brašny a odhodlanie sa odkladá „na lepšie časy“... Pred podobným problémom stojí lyžiar – bežkár, ktorému snežný skúter ničí pred nosom bežeckú trať. Keď začne protestovať, začuje neraz len arogantná odpoveď – on je tu doma, on tu predsa poľuje (slovník, ktorý sa pritom bežne požíva, radšej neuvádzame v doslovnom znení).

Pritom jedni z prvých, ktorým by tieto hlučné potvory mali v našich lesoch z logiky veci vadiť, sú práve poľovníci. Veď máločo tak stresuje všetko živé v lese ako revúce motorové mašiny. Čuduj sa svete, práve zástupcovia poľovníkov v slovenskom parlamente dosiahli pravý opak: motorky a štvorkolky v lese dostali v rámci poslednej novely príslušného zákona ešte viac zelenú!

Je vskutku paradoxom, že hlučné motory využívajú často práve tí, pre ktorých by malo byť ticho v lese posvätné. Asi preto si ich presadili priamo do zákona. Hoci sa nám podarilo jeho pôvodné znenie aspoň zmierniť do podoby, že tieto stroje sa môžu používať len v súvislosti s plnením povinností v lese, v praxi je to zväčša neúčinné. Skúste zistiť, či okolo vás na štvorkolke práve prefičal poľovník idúci k solisku, alebo sa to zo života teší jeho pubertálny výrastok...! Samozrejme, nejde len o poľovníkov. Aj nejeden majiteľ lesa sa domnieva, že do lesa môže ísť, na čom sa mu zachce, bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek. Veď ide do svojho! O duševných vydedencoch, ktorí si pletú les s tankodrómom, ani nehovoriac. Nevyhnutná snaha ukončiť v našich lesoch chorú „dobu motorkovo-štvorkolkovú“ musí preto smerovať k jednoznačnému postaveniu takého počínania mimo zákon a následne k tvrdým postihom (inak to nebolo v minulosti ani v cudzine, ktorej vzťah k prírode dnes obdivujeme). Pokusne sme navrhli, aby sa od hrozby pokút pristúpilo v krajných prípadoch aj k uplatňovaniu konfiškácií protizákonne používaných strojov. To bolo kriku! Nie je to však vôbec nereálna požiadavka: náš právny systém takéto riešenie umožňuje. Samozrejme, že nám to neprešlo. Nuž, treba si urobiť jasno v tom, či naozaj chceme, aby nám pár stoviek nespratníkov naďalej mrzačilo tvár krajiny, devastovalo prírodu a otravovalo pobyt v nej. Ak takí sú, nech sa k tomu láskavo menovite hlásia, ľudia sú na nich už zvedaví. Byť voči nim tolerantní by bol veľmi deformovaný prejav liberalizmu na nesprávnom mieste. Ak sme presvedčení, že to tak nemá byť, tak sa konečne prestaňme báť či okúňať a začnime robiť poriadky. Môžeme začať práve spomínanými štvorkolkami a terénnymi motorkami! Ale to by sme sa museli zbaviť ešte jedného nešváru, nebezpečného pre celú spoločnosť: všetko, čo pochádza z radov parlamentnej opozície, automaticky zamietneme, a to aj vtedy, keď návrh sleduje spoločné dobro a nemá v sebe ani štipku straníckosti či ideológie.

A ešte niečo: aby tej absurdnosti nebolo dosť, tí a tie, ktorí a ktoré podporujú výskyt motorovej škodnej v našich lesoch, sú neraz v prvých radoch bojovníkov proti používaniu bicyklov na lesných cestách. Väčšina väčšinových poslancov, ktorá nedokázala podporiť tvrdý postup proti producentom hluku a zápachu, nemala problém hlasovať, a to aj opakovane, za zákaz jazdy po lesných cestách na bicykloch. Ako tomu rozumieť? Možno aj tak, že výskyt prominentov, ktorí chodia do lesa na bicykli, patrí k mimoriadne vzácnym. Alebo inak: motocykle, motorové štvorkolky a snežné skútre lesu, pôde, vode, ovzdušiu, zvieratám a ľuďom zrejme neškodia, ale bicykle áno! Čo je toto za zvrátenú logiku?

Šľak ma ide trafiť, povedal by múdry klasik, ktorý nás učil milovať humor. V tomto prípade je však ten humor až príliš čierny.

Mikuláš Huba a Ján Mičovský (občania, priatelia lesa a nestranícki poslanci NR SR)

Pozn.: Pod iným názvom vyšlo v Denníku SME.