Úvod

Príspevok s týmto názvom si objednali organizátori a ja sa s ním len pokúšam vyrovnať ako s výzvou. Nie som si veľmi istý, či sa mi to podarí, lebo budem hovoriť viac o virtuálnej ako o vecnej realite. Nie preto, že by tretí sektor a samospráva boli voči NR SR pasívni, ako skôr preto, že tento vzťah nemá dosiaľ charakter systematickej partnerskej spolupráce, ako skôr lobingu, alebo ad hoc bilaterálnych či multilaterálnych kontaktov a spoluprác. Navyše sa to vyvinulo tak, že o samospráve a o spolupráci s ňou budem vo svojom príspevku hovoriť len minimálne a prenechám to povolanejším.

Dovoľte mi začať malým historickým exkurzom:

Prehistória

Nezanedbateľný, aj keď dosť špecifický vplyv na podobu spoločnosti mali občianske aktivity už pred novembrom 89. Či už išlo o oblasť ľudských práv alebo ochrany životného prostredia. Najznámejšia z týchto aktivít sa týkala dokumentu Bratislava/nahlas, ktorý okrem otvorenej kritiky vtedajších pomerov obsahoval okolo 300 konkrétnych návrhov, ako túto situáciu zlepšiť. Viaceré z nich boli aj legislatívneho charakteru.

Minulosť

November 89 bola vyslovene „treťosektorová“ záležitosť a dvojnásobne to platilo na Slovensku, kde stranícke a vládne vedenie krajiny prešlo „od večera do rána“ do (dočasnej) ilegality a zároveň tu nebolo nič „politické“, čo by to vedenie nahradilo, lebo nejestvovalo takmer nič, čo by sa dalo nazvať politickou opozíciou typu Charty ´77 alebo poľskej Solidarity. Takže „historická úloha“ občianskych aktivistov bola v tých dňoch nezastupiteľná.

Posledné tri roky spoločného československého štátu bola síce naša politická elita infiltrovaná ľuďmi z občianskej spoločnosti, ale nie vždy bol ich pôvod viditeľný aj na ich konkrétnych činoch.

Potom nasledovala, až na krátku prestávku, dlhá éra mečiarizmu, 15. výročie konca ktorej si v týchto dňoch pripomíname. Netreba pripomínať, že to bola éra nepriateľská voči tretiemu sektoru a občianskej spoločnosti, ale zároveň éra s veľkým mobilizačným potenciálom občianskeho a kultúrneho odporu.

Ale nie o tom chcem hovoriť, lebo to je viac-menej známe. Chcem len pripomenúť neoficiálnu, ale zato účinnú spoluprácu, ktorá počas éry mečiarizmu vznikla medzi veľkou časťou vtedajšieho tretieho sektoru a rozhodujúcou časťou vtedajšej opozície. Táto verejne nepriznaná spolupráca, na ktorej participovali aj mnohí umelci, vedci, médiá a ďalšie spoločenské sily bola napokon úspešná. Nielenže sa dovtedajšia opozícia dostala k moci, ale vrátila Slovensko na cestu smerom do Európy. Táto úspešná spolupráca spôsobila najväčší zvrat v smerovaní Slovenska od novembra 89. Skúsenosť s tým spojená sa, žiaľ, nikdy nepretavila do podoby systematickej a skutočne partnerskej povolebnej spolupráce medzi prvým a tretím sektorom. Strany novovzniknutej vládnej koalície sa odmietli deliť s kýmkoľvek o spoločenský vplyv a ich predstavitelia sa pár dní po pamätných voľbách začali tváriť, ako keby žiadny spoločensky angažovaný tretí sektor na Slovensku nikdy nejestvoval. Pritom projekt funkčnej partnerskej spolupráce medzi prvým a tretím sektorom sme vtedy mali podrobne rozpracovaný, stačilo si ho osvojiť, uviesť do života alebo aspoň vyskúšať.

Samozrejme, aj medzi politikmi na Slovensku boli v tomto smere výnimky, ale taká výnimka, akou bol vo vzťahu k 3. sektoru a občianskej spoločnosti Václav Havel, sa v našej vrcholovej politike nikdy neobjavila.

A tak jedinou lastovičkou – aj keď aj ona mala svoje chyby krásy – sa napokon stala dohoda o partnerskej spolupráci medzi Ekofórom a ministerstvom životného prostredia, podpísaná na Mikuláša, Roku Pána 1998. Apropo, táto dohoda bola jednostranne – zo strany ministerstva – zrušená za prvej Ficovej vlády.

Napriek veľkému sklamaniu zo strany mnohých občianskych aktivistov patrila prvá vláda Mikuláša Dzurindu ešte stále k tomu lepšiemu, čo sme tu vo vzťahu k tretiemu sektoru mali. Jednak počas jej pontifikátu ešte doznieval étos protimečiarovského zápasu, jednak Dzurinda a spol. si pestovali imidž proreformných a demokratických politikov, práve vrcholilo predvstupové obdobie, v ktorom si vláda ani parlament nemohli dovoliť potierať občiansku spoločnosť a zároveň bol tretí sektor dostatočne morálne, personálne i materiálne silný na to, aby sa nedal zatlačiť do úzadia. S touto érou sa tiež spájajú začiatky klientelizmu na jednej strane a vysychanie zahraničných zdrojov, ktoré logicky sprevádzalo naše pokroky v smerovaní do Európy a do sveta, na strane druhej.

Kým za prvej Dzurindovej vlády, ako sme už povedali, to s partnerskou spoluprácou síce veľmi nevyšlo, ale našli sa aj pozitívne príklady spolupráce (Strategické environmentálne hodnotenie Energetickej politiky, zapojenie tretieho sektora do prípravy Národnej stratégie TUR, príležitostná neformálna účasť politikov na občianskych podujatiach a pod.), zatiaľ druhá vláda Mikuláša Dzurindu s rôznymi kauzou či s nepriateľským postojom vlády voči ochranárom po víchrici v Tatrách v novembri 2004 bola už viac ako sklamaním.

Došlo to tak ďaleko, že Martin Šimečka opakovane vyslovil tézu, že táto vláda by mala vo voľbách 2006 prehrať: čo sa jej napokon aj podarilo.

Úpadok vzťahov medzi prvým a tretím sektorom pokračoval aj počas prvej vlády Roberta Fica.

Nové nádeje priniesla vláda na čele s dlhoročnou treťosektorovou aktivistkou, Ivetou Radičovou. Všeličo sa počas tejto krátkej a kontroverznej vlády podarilo naštartovať, a to aj vďaka novovytvorenému postu a úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, no máločo sa podarilo doviesť do úspešného konca.

Až prišli predčasné voľby a po nich druhá vláda Roberta Fica, ktorá zo začiatku chcela 3. sektor ignorovať, ale potom prišla na to, že jestvuje aj pre ňu výhodnejšie riešenie, a to ponechať úrad splnomocnenca, ba aj samotného splnomocnenca, len ho presunúť spod podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny pod ministra vnútra (asi aby boli občianski aktivisti pod lepším dozorom). Takéto riešenie je samo o sebe dosť kuriózne a osobne ho vnímam ako dvojsečnú zbraň.

Podstatnejšie ako odpoveď na otázku, kam patrí úrad splnomocnenca, je však to, ako tretí sektor reálne funguje a ako ovplyvňuje stav a chod vecí verejných na Slovensku.

Odpoveď na túto otázku prenechám, ak dovolíte, povolanejším a radšej sa vrátim na parlamentnú pôdu.

Súčasnosť

Naša doterajšia spolupráca s tretím sektorom v tomto volebnom období má viacero podôb.

Začali sme kritikou vlády za jej počiatočný ignorantský postoj, tlačovou správou a tlačovou besedou na túto tému v Dome novinárov.

Nasledovalo veľké a podľa mňa veľmi užitočné a vydarené stretnutie poslancov a poslankýň z poslaneckého klubu OĽaNO s reprezentatívnou vzorkou 3. sektora v priestoroch starej Národnej rady. Jedna z vecí, na ktorej sme sa tam vtedy – v apríli 2012 – dohodli, bolo to, že sa budeme stretávať a vzájomne sa informovať v rádovo polročnom intervale. Ak dovolíte, odcitujem z tlačovej správy k tomuto podujatiu:

„Otvorme parlament ľuďom (cit. z tlačovej správy)

Dňa 26. apríla 2012 sa z našej iniciatívy uskutočnilo stretnutie poslancov a poslankýň zvolených za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO) s predstaviteľmi mimovládnych organizácií (MVO) na Slovensku. Stalo sa tak v snahe hľadať nové formy partnerskej spolupráce, komunikácie, politickej kultúry, podpory rozvoja občianskej spoločnosti a otvárania parlamentu ľuďom.

Účastníci a účastníčky stretnutia dosiahli názorovú zhodu na tom, že tretí sektor predstavuje významnú súčasť spoločnosti, a preto by NR SR mala rozvíjať partnerskú spoluprácu s MVO, využívať pri svojej práci postupy, skúsenosti a poznatky z prostredia 3. sektoru, a zároveň vytvárať čo najlepšie systémové podmienky pre jeho efektívne pôsobenie.

Obraciame sa týmto aj na ostatné poslanecké kluby v NR SR, aby podporili tento náš postoj.“

Po pol roku som sa teda ľudí z 3. sektora, vrátane splnomocnenca Filipa Vagača, opýtal, či a akou formou chceme tento spoločný záväzok splniť. Prevažujúcou reakciou bolo opatrné mlčanie, ktoré Filip Vagač vysvetlil tým, že by nebolo dobré, keby sa tretí sektor stretával len s opozíciou. Dohodli sme sa, že okrem Eriky Jurinovej požiadam o záštitu nad podujatím na pôde NR SR aj predsedníčku poslaneckého klubu Smer-SD a zároveň podpredsedníčku parlamentu, Janu Laššákovú.

Po týždni uvažovania jedna z oslovených podpredsedníčok odmietla.

Môžete hádať ktorá.

Medzitým sme už pripravili návrh pozvánky, v ktorej sa o. i. písalo:

„Pozvánka na seminár Tretí sektor: potenciálny partner parlamentu

Aktuálne výzvy pre občiansku spoločnosť vo svetle nedávnej výročnej konferencie tretieho sektora

Libreto: Tretí sektor patrí všade vo svete k hlavným aktérom rozvoja občianskej spoločnosti. Zároveň je významným partnerom ostatných kľúčových sektorov spoločnosti.

Uvedomila si to aj Vláda Slovenskej republiky, keď pred dvoma rokmi vytvorila Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti a v súčasnosti znova vytvára Radu vlády SR pre mimovládne organizácie.

Je žiaduce, aby aj Národná rada Slovenskej republiky hľadala vhodné cesty partnerskej spolupráce s tretím sektorom.

Úvodné stretnutie poslancov NR SR a predstaviteľov tretieho sektoru na Slovensku sa pod heslom Otvárame parlament ľuďom uskutočnilo koncom apríla 2012 v starej budove Národnej rady SR z iniciatívy poslanca Mikuláša Hubu a pod záštitou podpredsedníčky Národnej rady SR Eriky Jurinovej.

Medzičasom sa konala celoslovenská výročná konferencia tretieho sektoru za účasti podpredsedu vlády a ministra vnútra Roberta Kaliňáka a ďalších zástupcov decíznej sféry. Na záver účastníci prijali programový dokument.

Sme presvedčení, že je potrebné, aby sa poslankyne a poslanci (bez ohľadu na svoju stranícku príslušnosť) oboznámili s problémami, cieľmi a predstavami tretieho sektoru a prediskutovali možnosti rozvoja partnerskej spolupráce medzi parlamentom/poslancami a tretím sektorom.

Miesto konania: Kinosála NR SR.

Čas konania: koniec novembra (návrh: štvrtok, 29. 11. 2012 od 12.30 do 14.00).

Časový a tematický kontext: výročie 17. novembra 1989.

Účastníci panelovej diskusie: Filip Vagač, splnomocnenec Vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti, dvaja až štyria vybraní reprezentanti rôznych súčastí 3. sektora s dôrazom na prierezové témy – legislatíva, spôsob financovania, partnerská spolupráca..., moderátor/moderátorka.

Ďalší účastníci: poslankyne/poslanci NR SR, asistenti poslancov, hostia z radov organizácií 3. sektora a zainteresovanej verejnosti.

Záštita: Erika Jurinová, Jana Laššáková, podpredsedníčky NR SR.“

Ale naša spolupráca má aj menej oficiálnu podobu. Z našej strany je to napríklad účasť na podujatiach 3. sektora, snaha o takú podobu zákonov, ktorá bude pre aktivity 3. sektora vytvárať čo najväčší priestor, alebo výzva všetkým poslancom a poslankyniam slovenského parlamentu, aby 2 % z daní venovali 3. sektoru.

Vytváranie priestoru pre aktivistov priamo v parlamente.

Zo strany expertov z radov 3. sektora je to zasa aktívna a nezištná poradenská činnosť. Za všetkých spomeniem aspoň Maťu Paulíkovú z OZ Slatinka a Ruda Pada z OZ Tatry.

Záver

Na záver mi dovoľte malú reflexiu.

Dlho som si myslel, že najlepšie sa svojim poslucháčom a poslucháčkam zavďačím tým, keď budem úprimný, kritický a budem sa snažiť hovoriť pravdu (hoci takto sa štandardný slovenský, ale ani iný politik nespráva – pozn. aut.). Okrem toho som si nedávno, po svojom vystúpení na istej česko-slovensko-moravskej konferencii, na ktorej odznelo množstvo príkladov bohumilých miestnych aktivít v prospech prírody, pamiatok, miestnych komunít a pod., uvedomil, že hovoriac pravdu o fungovaní vlády, ministerstiev a parlamentu som v účastníkoch takmer zabil nádej, že akékoľvek ich snaženie má zmysel.

Aby som podobne nevystrašil aj Vás, rád by som teraz povedal niečo konštruktívne:

Ak som o niečom presvedčený, že je to treba urobiť, tak to urobím aj bez akejkoľvek odmeny, hoci aj vo svojom voľnom čase, investujúc do toho vlastné prostriedky a riskujúc nepríjemnosti, ktoré môžu mať podobu straty zamestnania a v horších časoch i straty osobnej slobody.

A naopak, ak o potrebe niečoho nie som hlboko presvedčený, tak to buď vôbec neurobím, alebo to neurobím poriadne, prípadne to urobím len formálne: na papieri. A to aj vtedy, keď mi za to ponúknu slušnú odmenu.

Kým celé prednovembrové bratislavské ochranárstvo bolo ukážkou a dôkazom pravdivosti toho prvého tvrdenia, potom často neefektívne mrhanie rôznymi grantovými zdrojmi môže slúžiť ako odstrašujúci príklad a dôkaz pravdivosti toho druhého tvrdenia.

Aby bolo jasné, tým nechcem povedať, že by do 3. sektora nemali plynúť adekvátne zdroje. Chcel som len upozorniť na to, že finančné zdroje nie sú všetko, že nie sú samospasiteľné, ba nie sú ani to najdôležitejšie vo sfére dobrovoľníctva.

A celkom na záver ešte jedno osobné krédo:

Nič nie je nemožné, ale nič nie je ani samozrejmosť, ktorá sa stane skutočnosťou bez nášho pričinenia.