To sa u nás neoplatí

Slovné spojenie "to sa u nás neoplatí" je pre súčasné Slovensko nemenej charakteristické, ako spojenie "skutok sa nestal". Toho, čo sa u nás údajne neoplatí (hoci by sa mohlo), je toľko, že sa to všetko do jedného novinového príspevku nepomestí. Spomeňme preto ilustračne len zopár vecí.

Neoplatí sa u nás pestovať zemiaky, aj keď by sa zdalo, že slovenské Horniaky sú pre ne priam ideálnou produkčnou oblasťou (lepšie sa oplatí dovážať hoci aj menej kvalitné zemiaky z Poľska). Neoplatí sa chovať ovce, aj keď práve ovčiarstvo celé stáročia spoluvytváralo charakter hornatého a hôľneho Slovenska.

Neoplatí sa chovať včely, hoci ide o ďalšiu tradičnú slovenskú bohumilú činnosť, navyše nielen bezprostredne produkčnú, ale celospoločensky viacvýznamovú (lepšie sa oplatí pestovať problematickú repku a niekoľkokrát do roka ju "ošetrovať" jedmi). Neoplatí sa pestovať ovocie, hoci najmä južné stráne Karpát majú pre ovocinárstvo priam ideálne predpoklady (ale zato sa oplatí dovážať jablká z opačného konca zemegule). Neoplatí sa spracúvať do podoby niečoho užitočného a aspoň ako-tak lukratívneho naše drevo (oveľa viac sa oplatí vyvážať ho nespracované do zahraničia a voziť naspäť nábytok za stonásobnú cenu). Neoplatí sa prevádzkovať služby pre turistov, a to ani v podtatranských dedinách a mestečkách, hoci takým Čechom, Maďarom a Poliakom sa to oplatí aj v oveľa menej turisticky atraktívnych oblastiach. Neoplatí sa nám udržiavať mestskú zeleň ani aleje pri cestách. Viac sa oplatí ich vypíliť a potom s často pochybným výsledkom a za drahé peniaze ich "rekonštruovať". Neoplatí sa udržiavať v dobrom stave pamiatky, ale oplatí sa nám závidieť zachované kultúrne dedičstvo Talianom, Rakúšanom alebo hoci Čechom. Neoplatí sa nám zametať ulice (oplatí sa brodiť odpadkami).

Neoplatí sa nám výchova (vrátane environmentálnej), prevencia a údržba, hoci ľudová múdrosť a každodenná skúsenosť hovoria, o koľko je predchádzanie problémom lacnejšie, šetrnejšie a rozumnejšie, ako ich nákladné riešenie. V duchu vyššie povedaného sa nám neoplatí ani separovať odpad, ba ani voziť ho na oficiálne skládky (oplatí sa ho sypať rovno do potoka či do lesa). Neoplatí sa nám používať sklené fľaše, hoci Slovensko sa donedávna pýšilo sklárskym priemyslom. Najnovšie počúvame, ako sa u nás neoplatí zálohovať plastové nápojové obaly, ktorých sa na Slovensku ročne údajne predá viac ako miliarda, hoci v mnohých porovnateľných "starých" i "nových" členských štátoch EÚ sa to oplatí. U nás sa pre zmenu oplatí pohadzovať PET-fľaše kade-tade. Neoplatí sa prevádzkovať prímestské vlaky a budovať cyklotrasy, ale oplatí sa obetovať mestá autám a zabiť denne hodiny čakaním v zápchach. A tak ďalej a tak podobne.

Tým, že u nás sa, napriek vhodným podmienkam, údajne neoplatí to, čo sa oplatí inde – neraz aj tam, kde podmienky sú oveľa horšie ako u nás (spomeňme aspoň starostlivosť o mestskú zeleň v subtropických oblastiach či prekvitajúci mäkký turizmus v objektívne menej atraktívnych krajinách v porovnaní so Slovenskom), dávame za pravdu Timrave a jej Ťapákovcom, ale určite nie fantazmagóriám o údajnej príslušnosti k politickému, ekonomickému či nebodaj kultúrnemu jadru EÚ

Zostáva len veriť, že čoskoro nebudú tými jedinými aktivitami, ktoré sa na Slovensku oplatia, beztrestné kradnutie, ničnerobenie, nadávanie na všetkých, závidenie iným a popri tom prípadne montovanie áut.

Mikuláš Huba (vedecký pracovník SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu)

Uverejnené v SME.sk, 20. 7. 2018