Tip na vianočný darček: Očarenie prírodou v podaní R. W. Emersona

Začnem, ak dovolíte, spomienkou. Pred dvadsiatimi rokmi som mal jedinečnú možnosť prebrázdiť od východného pobrežia po západné a od kanadských hraníc po mexické a späť Spojené štáty americké. A často som nachádzal pod povrchom súčasnej Ameriky, predstavujúcej symbol technologického rozvoja, ale pre mnohých aj komercie a možno aj dekadencie, akýsi nenápadný, ale vytrvalo prúdiaci ponorný tok inej Ameriky. Ameriky ochranára Johna Muira, ktorý bol práve vtedy vyhlásený za najdôležitejšieho občana Kalifornie v celom 20. storočí, Ameriky (eko)mysliteľov typu Henryho Davida Thoreaua či Walta Whitmana, Ameriky zanietených pracovníkov, podporovateľov a návštevníkov tamojších národných parkov až po Ameriku aktívnych ochranárov a ekologických aktivistov nedávnej minulosti i súčasnosti. Mal som ich možnosť stretnúť stovky a bol to zážitok, na aké sa nezabúda.

Ralph Waldo Emerson – veľký americký duch mnohých identít: filozof, spisovateľ, esejista, básnik, novinár, kazateľ a pedagóg, kľúčová postava hnutia Amerických transcendentalistov, ktorý nemal rád škatuľkovanie ani bezduchý materializmus a pragmatizmus – stojí niekde pri prameni tohto tichého, lež nevysychajúceho ponorného toku. A nielen preto, že bol v rámci "triumvirátu" Emerson, Thoreau, Withman tým najstarším, a teda prvým. Nie náhodou dodnes ovplyvňuje nielen generácie Američanov, ale aj obdivovateľov prírody a vyznávačov transcendentna a hlbinnej ekológie na celom svete.

Z Emersona celkovo cítiť rešpekt k tradičným hodnotám a cnostiam, ktoré sú dnes na smiech a vnímajú sa skôr ako urážka, než ako niečo pozitívne, hodné vyznávania a nasledovania. Aj preto je dobré sa k nemu vracať, aby sme dokázali lepšie vzdorovať tomuto nebezpečnému trendu.

Čítajúc Emersona máme miestami pocit, akoby sme čítali Malého princa. Napríklad, keď hovorí: "Úprimne povedané, vidieť prírodu dokáže veľmi málo dospelých... Milovník prírody sa vyznačuje tým, že má vnútorné i vonkajšie zmysly vo vzájomnej harmónii: aj v dospelosti si zachováva ducha detstva." Kiež by si túto schopnosť úprimne obdivovať prírodu zachovalo čo najviac ľudí do čo najvyššieho veku! Len či a ako dokáže precítiť prírodu dnešná počítačová generácia detí? Na inom mieste schopnosť vidieť prírodu pripisuje aj básnikom. Škoda, že aj oni sú v dnešnej dobe "vymierajúcim druhom".

Alebo jeho óda na krásu prírody, keď autor neváha nadradiť krásu nad účelnosť v úplnom protiklade k dnešnému prvoplánovému utilitárnemu chápaniu sveta. Krása je podľa neho v najširšom a najhlbšom zmysle tým pravým vyjadrením vesmíru. Podľa neho všetci ľudia do istej miery žasnú nad tvárou sveta (dodajme: kiež by!). A pokračuje: "Niektorí sa z nej radujú. Táto láska ku kráse sa nazýva Vkus. Iní majú tejto lásky toľko, že sa neuspokoja s obdivom, ale usilujú sa vteliť ju do nových foriem. Tvorba krásy sa nazýva Umenie."

Ale Emerson ide vo svojich úvahách o kráse prírody aj ďalej, akcentujúc význam celostnosti: "Lebo hoci sú diela prírody nespočetné a každé je iné, výtvor či vyjadrenie sú zakaždým podobne jednotné... Nič nie je úplne krásne samo osebe, iba ako súčasť celku". Avšak nielen v súvislosti s krásou, ale aj s poznaním, prinášajúc dôležité memento pre súčasnú vedu: "Empirická veda môže ... pohľad zahmliť a práve vedomosťami o funkciách a procesoch obrať bádateľa o odvážnu úvahu o celku. Učenec stráca poéziu. No aj ten najvzdelanejší prírodovedec, ktorý sa sústredene venuje pravde, pochopí, že vo vzťahu k svetu sa toho ešte musí veľa učiť a že to nedosiahne pripočítavaním, odpočítavaním alebo porovnávaním známych veličín, ale prirodzenými výpravami ducha, neprestajným obnovovaním samého seba a celkovou pokorou. Uvedomí si, že bádateľ má aj oveľa lepšie vlastnosti než precíznosť a neomylnosť, že domnienka je často plodnejšia než nevyvrátiteľné presvedčenie a že sen nás môže vpustiť do tajomstva prírody hlbšie než sto naplánovaných pokusov." Aké aktuálne posolstvo! Také užitočné nielen pre dnešných blúdiacich vedcov, ale pre všetkých tých a tie, ktorí a ktoré márne hľadajú odpovede na svoje otázky.

Je pre mňa "pohladením duše" čítať jeho nadčasové pravdy, že: "Hviezdy budia zbožnú úctu, pretože sú síce stále prítomné, no zároveň stále nedostupné, rovnaký dojem však vyvolávajú všetky prírodné objekty, keď sa myseľ otvorí ich vplyvu...", alebo: "Nielen slnko, nielen leto, ale každá hodina a ročné obdobie plodí radosť...". Či jeho oslavu blahodarných účinkov lesa na ľudskú psychiku, kde Emerson pripomína nášho Hviezdoslava a jeho: Pozdravujem vás, lesy, hory...!

Ale je aj zdrojom nehynúceho optimizmu: "Nič božské neumiera. Všetko dobré sa večne reprodukuje". Problém ľudstva vo vzťahu k prírode vidí Emerson v našej latentnej schizofrénii, v tom, že sami nedôverujeme svojim sympatiám k prírode a popierame ich. "Náš vzťah k nej striedavo priznávame a zapierame... Človek je božstvo v troskách. Keď budú ľudia nevinní, život bude dlhší a vplynie do nesmrteľnosti rovnako nebadane, ako keď sa prebúdzame zo sna. Keby takýto chaos trval stovky rokov, svet by zošalel a zbesnel. Na uzde ho drží smrť a detstvo. Detstvo je večný Mesiáš, prichádza do náručia padlých ľudí a prosí ich, aby sa vrátili do raja." Asi je to naozaj tak, že čakáme opäť na svojho Mesiáša, aby nám vrátil schopnosť obdivovať svet a tešiť sa z maličkostí. Detstvo nám už nevráti ani Mesiáš, ale detské videnie a vnímanie prírody a čistú radosť z nej by nám vrátiť ešte mohol. Chcem veriť, že táto schopnosť neodchádza navždy spolu s detstvom a že sa stále znova rodí pri našom bezprostrednom dotyku s prírodou.

Možno úplne podstatné je však to, čo zhmotnil do vety, že stálym znakom múdrosti je vidieť zázračné v obyčajnom. Dodajme, že nielen múdrosti, ale aj šťastia.

Niekomu budú znieť myšlienky R. W. Emersona archaicky či príliš sentimentálne, ba naivne. A to nielen dnes, ale aj pred viac ako 180 rokmi, keď ich vyslovil. Pre iných však budú inšpiráciou a povzbudením pri hľadaní hlbšieho zmyslu života. Stačí prijať jeho tézu, že ľudský zármutok nám pripadá ako detská mrzutosť, ak si všimneme všemožné spôsoby, ktoré človeku neprestajne a hojne zabezpečujú živobytie i radosť na tejto zelenej planéte, ktorá ho vezie vesmírom. Čo ak sú naivní tí druhí, ktorí nás pod heslom údajného pokroku či blahobytu vedú do slepej uličky, zbavenej krásy, múdrosti i starých dobrých cností, z ktorej už nemusí byť návratu?

- - -

A ešte na záver dovoľte pár slov k tomuto vydavateľskému počinu. Pred štvrťstoročím ešte väčšina Slovákov nečítala anglicky a zároveň väčšina podstatných "ekofilozofických" diel jestvovala v tom čase iba v cudzích jazykoch, najmä v angličtine. A tak sme sa s priateľom Pavlom Nováčkom z olomouckej Univerzity Palackého rozhodli časti z nich preložiť do slovenčiny a/alebo češtiny a vydať pre potreby študentov i ďalších prípadných záujemcov. Postupne sa tak z viac ako troch desiatok textov zrodila trilógia s názvom Šok z prosperity - čítanka z globálnej problematiky. Odvtedy pribudlo nielen tých, ktorí čítajú po anglicky, ale množstvo textov sa stalo dostupných na internete. A na knižných pultoch sa začali vŕšiť hory nových kníh. Len tento typ literatúry, založený na hlbokom preciťovaní prírody a filozofickej interpretácii nášho vzťahu k nej sa veľkému záujmu prekladateľov a vydavateľov ani dnes neteší. Iste, nikto aspoň trochu realisticky uvažujúci nepredpokladá, že by práve literárna produkcia tohto druhu niekomu priniesla komerčný úspech, alebo že by sa na takéto knihy stálo v rade hodinu pred otvorením kníhkupectva. Ale predsa... Ak by som mal vychádzať z osobnej skúseností aktivistu a vysokoškolského pedagóga, či z reakcií na sociálnych sieťach, ľudí, ktorí uvažujú v týchto intenciách, na Slovensku neubúda, skôr naopak. Preto každý vydavateľský počin, ktorý im pomôže nachádzať odpovede na otázky, ktoré si kladú, je potrebný a záslužný. Takže vďaka aj za toto sprístupnenie Emersonovej Prírody čitateľom a čitateľkám na Slovensku.

Mikuláš Huba