Terorizmus na Slovensku

Toľko rokov života, o koľko zbytočne prichádzajú obyvatelia Slovenska, nemajú na svedomí ani všetci teroristi sveta dohromady.

V uplynulých dňoch sa v našich zemepisných šírkach opäť dostala na scénu údajná hrozba terorizmu. V kampani pred prezidentskými voľbami v Česku sa hralo aj migračnou kartou, pričom migranti sa, či už explicitne, alebo implicitne, spájali aj so zvýšeným rizikom terorizmu. Na Slovensku, aj v nadväznosti na schôdzku predstaviteľov V4-ky v Budapešti, premiér zopakoval svoje mantry o ochrane bezpečnosti krajiny a potrebe zabrániť tvorbe ucelených moslimských komunít.

Odhliadnuc od toho, že sa k nám žiadni exotickí migranti nehrnú, aj od toho, že ak ide o utečencov, ktorým ide o život, je našou elementárnou morálnou povinnosťou im pomôcť, ako aj od toho, že oveľa väčšou hrozbou, ako virtuálna imigrácia je reálna emigrácia schopných mladých ľudí, pozrime sa na problém terorizmu a bezpečnosti z trochu netradičného uhlu pohľadu.

Podľa Wikipedie je terorizmus definovaný ako: „súhrn antihumánnych metód hrubého zastrašovania... hrozbou sily a užitia rôznych foriem násilia. Okrem individuálneho terorizmu existuje terorizmus skupín, niektoré koordinujú svoju činnosť na medzinárodnej úrovni“.

Teraz sa pokúsme aplikovať túto definíciu na slovenskú realitu.

Máme tu samovražedných atentátnikov, alebo aspoň indície, že by mali záujem na Slovensku zasiahnuť? Nie

Pôsobí tu nejaká náboženská či iná skupina, o ktorej by sa dalo povedať, že sa otvorene hlási k teroru či terorizmu, alebo verejne obhajuje to, čo robí tzv. Islamský štát? Nie

Ale Áno, máme to rôzne prejavy násilia – dokonca aj organizovaného a masového, a začiatkom leta 2015 sme boli ich svedkami aj v Bratislave, ale neorganizovali ich žiadni imigranti, utečenci ba ani obávaní islamisti, ale naopak ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú slovenskí vlastenci. Na monitorovanie, potláčanie a najmä na jednoznačné verejné dištancovanie sa od takýchto jednotlivcov a skupín však súčasný právny stav postačuje a deficity sú skôr v rovine nedostatočnej politickej vôle konať.

Ak máme vychádzať z definície terorizmu, ktorú som citoval v úvode, pozorujeme tu aj podoby hrubého zastrašovania, či vysloveného účelového strašenia verejnosti, ale opäť nie zo strany tých, ktorí sú údajným dôvodom na naše obavy a s nimi súvisiace zmeny správania. Skôr naopak. A na to, aby sa tak nedialo, netreba meniť zákony, či dokonca ústavu a obmedzovať slobodu. A už vôbec nie je žiaduce vyvolávať atmosféru strachu a podporovať xenofóbiu. Stačí prestať zneužívať súčasnú situáciu na získavanie politických bodov.

Ak tu máme dlhodobo dočinenia s prejavmi, ktoré skutočne do značnej miery zodpovedajú citovanej definícii terorizmu a proti ktorým bolo už dávno treba zakročiť - hoci aj v trestnoprávnej rovine - tak je to násilie páchané na obyvateľoch Slovenska prostredníctvom neradostného stavu životného prostredia a nášho zdravotníctva – následkom čoho, podobne ako pri nie tak dávnych teroristických útokoch v Paríži, v Nice a inde - reálne predčasne umierajú nevinní ľudia. Situácia  s predčasnou a zbytočnou mortalitou na Slovensku je dokonca taká vážna, že očakávaná dĺžka života je u nás o niekoľko rokov kratšia ako v krajinách s fungujúcim zdravotníctvom, dôslednou prevenciou, zdravým životným štýlom, dobrým životným prostredím a spoločenskou pohodou. Toľko rokov života, a koľko prichádzajú obyvatelia Slovenska, nemajú na svedomí ani všetci teroristi sveta dohromady.

Tí, ktorí tak túžia zasahovať účinne proti teroristom, by sa mali konečne začať seriózne venovať dosiaľ nepotrestanému pôsobeniu rôznych Goríl, žralokov, chobotníc a inej cudzokrajnej fauny, ktorá sa na Slovensku obdivuhodne udomácnila a s krajinami svojho pôvodu komunikuje už len prostredníctvom rôznych schránkových firiem v exotických destináciách.

Ale máme tu aj iné hrubé násilie páchané na obyvateľoch, inými slovami teror, napr. v podobe toho, čo tzv. developeri a rôzni špekulanti vyvádzajú v Tatrách, v slovenských lesoch, so slovenskou pôdou, vodou, prírodou, krajinou, ale aby sme nechodili ďaleko: aj tu, v Bratislave: od zdemolovaného Parku kultúry a oddychu a priľahlého parku s prastarým platanom, cez Podhradie zastavané akými škatuľami, hausbóty na dunajských ramenách, bratislavské lesy a vinohrady, zničenú silueta kopcov nad mestom, stráne Devínskej Kobyly premenená na odpudzujúce stavenisko, ozrutný činžiak na úkor pamiatkovej zóny na Šancovej, komplex pre zakomplexovaných s názvom Bonaparte, hradné garáže na úkor pamiatok a rozumu až po chátrajúci a zadrôtovaný areál Iuventy: aby som spomenul len zopár z množstva aktuálnych prípadov. Môžete namietať, že pri tejto forme násilia ľudia nezomierajú a nekaličia sa bezprostredne. Áno, ale znižuje im to kvalitu života a pripravuje ich to o duševné a následne i o fyzické zdravie. Inými slovami, zbavuje ich to toho, čo dáva životom zmysel a žiaducu kvalitu.

Zákony a opatrenia proti takýmto, celkom reálnym, a nie virtuálnym formám hrubého násilia voči občanom, rád podporím. Za seba musím tiež povedať, že väčšinu života som prežil v policajnom štáte a nemám ani najmenšiu chuť čo i len riskovať, že sa do neho budem musieť vrátiť. Ale to vôbec neznamená, že nechcem žiť v bezpečnej krajine.

Mikuláš Huba (vedecký pracovník Geografického ústavu SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu)