Tento nebezpečný návrh by sme mali jednoznačne odmietnuť

V zmysle zákona o rokovacom poriadku NR SR navrhujem, aby sme ďalej nerokovali o návrhu novely stavebného zákona v skrátenom legislatívnom konaní.

Vo svojom zdôvodnení tohto svojho návrhu budem - okrem poukazu na to, že sme opäť tyranizovaní skráteným legislatívnym konaním - vychádzať najmä z argumentov VIA IURIS, zhrnutých v ich hromadnej pripomienke, ktorú v rekordne krátkom čase menovite podporilo niekoľko tisíc občanov (to svedčí jednak o autorite tejto neziskovej organizácie v očiach verejnosti, ale aj o tom, že občania nie sú ľahostajní a vnímajú hrozby, s ktorými podchvíľou prichádza táto vláda).

Vzhľadom na skrátené konanie ste si zrejme všetci a všetky nestihli naštudovať, čoho sa týka predmetnú problematiky územného konania a územného rozhodnutia, ktorých sa navrhovaná novela týka, a tak začnem s definíciou, ktorú obsahuje platný stavebný zákon:

„V zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 stavebného zákona „V územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti; podľa nich môže dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.“.

Už z vyššie povedaného je zrejmé, že územné konanie má svoj nespochybniteľný význam a účel z hľadiska ochrany celého radu hodnôt, ktoré sa v území nachádzajú a ktoré sú v citovanom ustanovení stavebného zákona vymenované. Územné konanie slúži na ochranu týchto hodnôt, aby povolením umiestnenia stavby nedošlo k neoprávnenému zásahu do týchto hodnôt, ktoré by spôsobilo ich poškodenie alebo dokonca ich deštrukciu. V územnom konaní sa predovšetkým preskúmava súlad navrhovaného zámeru s cieľmi a zámermi územného plánovania – ak bude územné konanie vynechané, tento súlad nikto neposúdi a môže sa stať, že výsledná stavba – strategická investícia – bude v rozpore s platným územným plánom.

V územnom konaní sa tiež skúmajú ďalšie skutočnosti – vecná a časová koordinácia povoľovanej stavby s inými stavbami a opatreniami v území, starostlivosť o životné prostredie, ako aj architektonické a urbanistické hodnoty v území, ochrana poľnohospodárskej pôdy a pod. V žiadnom ďalšom konaní tieto skutočnosti už nie sú ani preskúmavaná, ani zohľadňované. Z tohto hľadiska má územné konanie nezastupiteľnú rolu v systéme povoľovaní podľa stavebného zákona, ale aj osobitných predpisov, podľa ktorých sa postupuje pri povoľovacích konaniach týkajúcich sa stavieb a iných činností. V rámci územného konania sa vyjadrujú dotknuté orgány štátnej správy, ktoré svojimi záväznými stanoviskami inštruujú stavebný úrad a žiadateľa o vydanie územného rozhodnutia (a potenciálne stavebného povolenia) tak, aby ochránili uvedené hodnoty. Z tohto hľadiska má územné konanie svoj nespochybniteľný a nezastupiteľný význam, pretože v iných individuálnych konaniach (stavebné konanie), ktoré po územnom konaní nasledujú už nie je priestor na ochranu uvedených hodnôt a zosúladenie navrhovanej výstavby s týmito hodnotami. V zmysle § 61 ods. 1 stavebného zákona sa totiž už neprihliada na pripomienky a námietky, ktoré mohli byť uplatnené v územnom konaní alebo pri prerokúvaní územného plánu zóny.

Uvedený návrh je o to závažnejší, že v prípade tzv. strategických investícií ide o rozsiahle stavby, resp. zásahy do územia, ktoré sa môžu týkať aj desiatok hektárov územia –pritom je nepochybné, že čím rozsiahlejšia stavba sa navrhuje v území umiestniť, tým väčší je potenciálny konflikt s inými záujmami a hodnotami. Navrhovaným novelizačným bodom sa tak jednoznačne a bez ďalšieho skúmania uprednostňuje jeden konkrétny záujem (výstavba a realizácia strategickej investície) bez toho, aby vôbec bolo možné v individuálnom prípade skúmať, či záujem na realizácii strategickej investície neohrozí a nezničí iné, možno dôležitejšie záujmy a hodnoty, ktoré sa v danom území eixistujú. Ide napr. aj o ochranu kultúrnych hodnôt alebo životného prostredia. Navrhovaná novela bez riadneho administratívneho procesu de facto ukladá štátnym orgánom, aby rezignovali na ústavné povinnosti štátu uvedené v čl. 44 ods. 2 a 4 Ústavy SR. V zmysle citovaných ustanovení je každý (aj štát) „povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo“, resp. „Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.“

Navrhované vypustenie povinnosti vykonať územné konanie bezpochyby zasahuje aj do práv a právom chránených záujmov potenciálnych účastníkov územného konania (vlastníci susedných nehnuteľností, iní účastníci, ktorých práva budú dotknuté, prípadne ktorých tak označuje osobitný zákon – napr. zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie). Tieto subjekty, do práv ktorých navrhovaná strategická investícia zasiahne, nebudú môcť svoje práva hájiť v územnom konaní, nebudú môcť ovplyvniť samotné umiestnenie stavby, ani podmienky jeho umiestnenia, lebo individuálne konanie na to určené (územné konanie) sa v zmysle novelizačného bodu neuskutoční.

Navrhovaná novela neprimerane zvýhodňuje navrhovateľa strategickej investície vo vzťahu k navrhovateľovi akejkoľvek inej stavby, ako aj vo vzťahu k ostatným účastníkom konaní o strategickej investícii alebo obdobných konaní. Takíto účastníci, ktorí nebudú mať možnosť brániť svoje práva a právom chránené záujmy v zmysle ustanovení stavebného zákona o územnom konaní, budú zjavne a v rozpore s ústavným princípom diskriminovaní Následné stavebné konanie (prípadne iné konanie – napr. konanie podľa zákona č. 39/12013 Z.z. 3 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia) nemôže nahradiť územné konanie, keďže v zmysle stavebného zákona a osobitných predpisov sa v týchto konaniach už neriešia vzťahy v dotknutom území, súlad s územným plánom či ochrana životného prostredia, ale predovšetkým podmienky technickej realizácie už umiestnenej stavby.

Podmienka, že územné konanie sa nebude vykonávať v prípade strategických investícií iba vtedy, „ak funkčné využívanie územia a priestorové usporiadanie územia vyplýva z územného plánu obce, alebo územného plánu zóny“, nechráni dostatočne oprávnené záujmy dotknutého územia a účastníkov konania. Obstarávanie a schvaľovanie územnoplánovacej dokumentácie neprebieha v individuálnom správnom konaní, potenciálne dotknuté osoby nemajú postavenie účastníkov konania, a nemajú ani k dispozícii efektívne opravné prostriedky, prostredníctvom ktorých by mohli namietať schválenú reguláciu v územnoplánovacej dokumentácii, ako to je v prípade územného konania. Napr. ak dôjde k schváleniu územnoplánovacej dokumentácie, ktorá zároveň neoprávnene a v rozpore s ústavným právom zasiahne do práv niektorého z vlastníkov, tento nemá efektívne možnosti, ako svoje práva hájiť. Takéto práva má predovšetkým v územnom konaní, ktoré prebieha formou individuálneho správneho konania – môže sa odvolať na nadriadený orgán a môže tiež iniciovať súdne preskúmanie rozhodnutia správnych orgánov. Má teda nepomerne širšie procesné prostriedky a možnosti ochrany, ktoré mu priznáva správny poriadok a občiansky súdny poriadok.

O význame územného konania svedčí aj aktuálne znenie stavebného zákona, ktoré predpokladá samostatné územné konanie dokonca aj v prípade jednoduchých stavieb, ak podmienky na jej umiestnenie nie sú jednoznačné vzhľadom na pomery v území (§ 39a ods. 4 stavebného zákona). Stavebný zákon teda ustanovuje stavby, pre ktoré sa nevyžaduje rozhodnutie o umiestnení stavby vôbec (§ 39a ods. 3), alebo kedy sa územné konanie spojí so stavebným konaním (§ 39a ods. 4). Vo všetkých prípadoch však ide o stavby menej významného charakteru, ktorých dopad na dané územie bude zanedbateľný – a to jednak vzhľadom na ich umiestnenie, ako aj vzhľadom na ich charakter (drobné stavby, stavebné úpravy a udržiavacie práce, stavby v uzavretých priestoroch, a pod.). Tiež je možné upustiť od územného konania vtedy, ak „podmienky na umiestnenie podrobne rieši územný plán zóny, ak je to v jeho záväznej časti uvedené“ (§ 39a ods. 3 písm. a) stavebného zákona).

Podmienky upustenia od územného konania sú teda kumulatívne stanovené nasledovne:

- podmienky umiestnenia stavby rieši podrobne územný plán,

- umiestnenie stavby je riešené v územnom pláne zóny, a zároveň

- v záväznej časti územného plánu zóny je uvedené, že pre takúto stavbu sa nebude vyžadovať územné rozhodnutie. Z uvedeného je teda zrejmé, že od územného konania možno upustiť len v prípadoch, kedy ide o stavby s menším až zanedbateľným dopadom na dané územie. Navyše – v prípade strategických stavieb o týchto rozhoduje vláda Slovenskej republiky a proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať žiadny opravný prostriedok ani ho inak namietať. Verejnosť sa do neho nemôže zapojiť, nemôže sa v rámci neho vyjadrovať, dávať pripomienky ani žiadať jeho preskúmanie nezávislým a nestranným orgánom. Znamená to však zároveň, že ak verejnosť nebude mať možnosť namietať umiestňovanie stavieb s významným dopadom na životné prostredie (a je nepochybné, že v prípade významných investícií pôjde práve o takéto stavby), bude zároveň porušené aj právo verejnosti na včasnú a účinnú účasť na rozhodovaní o veciach životného prostredia, ako ju garantuje medzinárodný Aarhuský dohovor (Dohovor o účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia).

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby sme ďalej nerokovali o návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní.