Stanovisko S-O-S k reforme ŠOP a správy chránených území

Stanovisko Slovenského ochranárskeho snemu k avizovanej komplexnej reforme štátnej ochrany prírody a správy chránených území na Slovensku

Slovenský ochranársky snem (S-O-S) už viackrát upozornil na neudržateľnú situáciu v ochrane prírody a krajiny, a to najmä pri správe chránených území na Slovensku. Navrhol tiež konkrétne kroky, ako túto kritickú situáciu zlepšiť (naposledy tesne po posledných parlamentných voľbách, keď nová vláda pripravovala programové vyhlásenie – PVV). V stanovisku S-O-S sa vtedy o. i. uvádzalo: „Prioritnú pozornosť v r. 2020 – 2024 navrhujeme venovať presunutiu správy pozemkov v chránených územiach pod príslušné odborné organizácie v rezorte ŽP spolu s personálnym a kompetenčným posilnením správ národných parkov (vrátane ich právnej subjektivity a rozhodovacej právomoci), ako aj zabezpečením účinnej ochrany národných parkov a iných chránených území v súlade s medzinárodnými kritériami IUCN, kompenzáciou majetkovej ujmy neštátnym vlastníkom pôdy v chránených územiach a ďalšími opatreniami v intenciách Envirostratégie 2030“ (viac na http://www.ochranari.sk/, 26. 4. 2020).

Oceňujeme, že všetky relevantné vládne dokumenty, prijaté v r. 2019 a 2020, t. j. Envirostratégia 2030 (príloha 1), PVV (príloha 2) i návrh Plánu obnovy SR (príloha 3) v hlavných rysoch korešpondujú s týmito našimi odporúčaniami. Dnes, pol roka po schválení PVV v Národnej rade Slovenskej republiky je však najvyšší čas prikročiť od slov k činom. Vítame preto aktuálnu iniciatívu Ministerstva životného prostredia SR, aby pozemky v chránených územiach, ktoré sú v správe štátneho podniku Lesy SR, prešli pod Štátnu ochranu prírody SR. Rovnako ako MŽP SR aj my to považujeme za jednu (aj keď nie jedinú) z priorít komplexnej reformy a zefektívnenia ochrany prírody na Slovensku. Bez tohto zásadného kroku bude ochrana prírody v chránených územiach vždy len v role akéhosi bezdomovca či chudobného príbuzného. Aj naďalej bude vydávať iba stanoviská k vplyvom návrhov plánov či projektov na prírodu a krajinu chráneného územia, ale rozhodovať bude niekto iný. Aj preto sa naše národné parky budú čoraz viac stávať lunaparkmi, telocvičňami, zásobárňami dreva a nerastných surovín, poľovnými revírmi, či lukratívnymi korisťami pre realitný biznis a pochybných developerov.

Spravovanie štátnych pozemkov v národných parkoch a v maloplošných chránených územiach mimo nich rezortom životného prostredia považujeme za prvý a logický krok k zabezpečeniu reálnej a efektívnej ochrany prírody na Slovensku. Skutočné správcovstvo týchto pozemkov by si však žiadalo prijať viaceré ďalšie organizačno-právne opatrenia, ako napr. zriadiť osobitnú kategóriu environmentálnej pôdy, zmeniť model financovania správ národných parkov na udržateľný – viaczdrojový a personálne i kompetenčne (do)vybaviť správy tak, aby okrem (s)právnych kompetencií vedeli v územiach rozhodovať ozaj informovane – na základe najlepších dostupných vedeckých poznatkov a najlepšej dostupnej praxe, vo verejnom záujme, nestranne a s vylúčením konfliktu záujmov.

Štátna ochrana prírody SR sa aj za týmto účelom musí stať orgánom štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny, aby o zásahoch do prírodných hodnôt skutočne rozhodovala štátna autorita zriadená a odborne vybavená na účely ochrany prírody. Je potrebné zmeniť súčasný neefektívny a nelogický systém rozhodovania o zásahoch do chránených území, kedy o takýchto zásahoch záväzne rozhoduje okresný úrad, ktorý je organizačne začlenený pod MV SR. Podrobné riešenie tejto otázky v nedávnej minulosti spracovalo združenie VIA IURIS (príloha 4).

Vláda, ba aj samotný rezort životného prostredia sa v minulosti k pracovníkom správ chránených území, ktorí sa snažili obhajovať prírodu, zákon a vládne uznesenia priamo v teréne, častokrát otočili chrbtom. Chceme veriť, že tentoraz sa to nestane. Lebo ak áno, môže sa ľahko stať, že zo štátnej ochrany prírody odídu aj poslední „mohykáni“. Je dôležité, aby kľúčové rokovania s vlastníkmi pôdy a ďalšími prebiehali na vysokej profesionálnej úrovni (napríklad aj za účasti mediátorov), so silným mandátom a citeľnou oporou zo strany ministerstva životného prostredia.

Nemožno však v tejto súvislosti zabúdať ani na neštátnych vlastníkov pôdy. Viac ako 30 rokov po novembri ´89 by sa už konečne mala nájsť politická vôľa na to, aby sa štát demokraticky a obojstranne výhodne dohodol s vlastníkmi pozemkov v chránených územiach tak, aby na to nedoplatila ochrana prírody a zároveň boli uspokojené oprávnené nároky vlastníkov na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania. Na to existujú rôzne nástroje, ako napríklad výkup, zámena, nájom...

S tým bezprostredne súvisí aj zonácia, ako hlavná stratégia na kombinovanie šetrného využívania krajiny s ochranou prírody, ktorá má v zmysle medzinárodných štandardov zlaďovať rôzne záujmy, rôzne očakávania a rôzne spôsoby manažmentu.

Pre efektívne spravovanie chránených území ochranou prírody je potrebné určenie jasných legislatívnych, inštitucionálnych a manažmentových pravidiel, ako aj náležité zapojenie všetkých zainteresovaných skupín (stakeholderov). Prijímanie kľúčových rozhodnutí však musí vychádzať z poslania národných parkov s prioritou ochrany prírody a byť v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami.

Naše národné parky, bez ohľadu na to, či boli vyhlásené pred alebo po r. 1989 i na to, čo sa v nich už zničilo, stále predstavujú naše „rodinné striebro“, naše najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom – v zmysle zákona – má byť ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Je vo verejnom záujme toto dedičstvo uchovať aj pre budúce generácie, čo zahŕňa aj snahu postupne zlepšiť stav týchto území v súlade s medzinárodnými kritériami. Táto požiadavka je ešte naliehavejšia v dobe klimatickej krízy, keďže je preukázané, že väčšie nenarušené ekosystémy (zväčša s veľkou biodiverzitou) znižujú jej dopady a zvyšujú aj odolnosť okolitej krajiny. Je pritom samozrejmé, a dokazujú to mnohé výsledky výskumov i skúsenosti zo zahraničia, že skutočný národný park vie byť pre svoj región ekonomickým prínosom, a nie akousi „brzdou pokroku“, ako to vyhlasujú tí a tie, ktorí/é normálne fungujúci národný park zrejme nikdy nevideli.

Vzhľadom na množstvo dezinformácií a nedorozumení, ktoré diskusiu o tejto problematike sprevádzajú, pripomíname, že to, čo žiadame, má nielen oporu v zákone i v príslušných aktuálnych vládnych dokumentoch, ale je aj samozrejmosťou vo väčšine členských štátov EÚ (príloha 5).

Prílohy aj zoznam signatárov nájdete v pdf pod týmto článkom.

Doplnené 16.11.2020:

Stanovisko môžete podporit na www.changenet.sk/kampane - konkrétne na www.bit.ly/2UBz8cq

List z kancelárie pani vicepremiérky:

Dobrý deň,
ďakujeme za Váš mail. 

Pani ministerka ako členka vlády a rovnako ako predsedníčka strany Za ľudí plne podporuje myšlienku presunúť štátne pozemky v národných parkoch a chránených územiach do správy Štátnej ochrany prírody SR. Slovenská anomália, kedy jednotlivé správy národných parkov reálne nespravujú  národné parky, musí skončiť. Po rokoch "dvojkoľajnosti" v prístupe k nášmu prírodnému bohatstvu je očividné, že tento systém nefunguje. 

V súčasnej koalícii sú rezorty životného prostredia a pôdohospodárstva v rukách vládnej strany OĽANO. Pevne veríme, že pán Budaj tento krok na straníckej pôde presadí. Do vnútrostraníckych rokovaní OĽANO nemáme možnosť zasahovať. Čo sa týka politickej podpory strany Za ľudí, zmeny v správe národných parkov sme mali v predvolebnom programe, takže ak túto otázku rezorty otvoria na koaličnej alebo parlamentnej úrovni, budeme plniť svoj predvolebný program.

S pozdravom

Žofia Baginová
Asistentka
Kancelária podpredsedníčky vlády a ministerky

Naša obratom zaslaná odpoveď: