Spomienka na dvoch vrchárov

Pozn.: po smrti môjho otca Ala sa úlohy napísať o ňom pár spomienok do JAMESÁKa - časopisu Slovenského horolezeckého spolku James – ochotne ujal Ferko Kele. Od osudnej nedele 19. októbra 2014 nám zostávajú aj na neho už len spomienky.

Fero Kele:                                                

                                 Pocta Alovi...

 

Mnohí horolezci končia zlezením svojej  poslednej ťažkej steny. 

Vrchári zostávajú horolezcami až do  smrti.

Alo Huba bol vrchár.

 

Prvé vety mojej spomienky by Alo nerád počul a azda mi ich ani neodpustí: Alexander Huba patril v 40 až 50 rokoch k tatranskej horolezeckej špičke na našej strane Tatier.  V čase, keď sa  venoval Vysokým Tatrám, spĺňal aj tie najprísnejšie kritériá. V tomto hodnotení na mojej strane stojí aj Ivan Dieška, ktorý vo svojej encyklopédii v hesle Huba, Alexander... medzi iným  hovorí: „...Vo Vysokých Tatrách urobil 5 hodnotných prvovýstupov. Napriek romantickému prístupu k horolezeckej činnosti má veľký podiel na zvýšení športovej úrovne slovenského horolezectva (10 rokov viedol letné i zimné sústredenia vo V. Tatrách, ako aj výcvik  na cvičných skalách). Predstaviteľ poslednej vlny organizovaného romantického horolezectva na Slovensku.“  Toľko Dieška.

V hesle „Huba“ mi prekážalo spojenie „Napriek  romantickému prístupu...“ Azda sme zažili obdobie, keď romantizmus v horolezectve bol závadou? Osobne neverím...  Kiež by naši horolezci z konca minulého storočia a súčasní „borci“ pridali do batôžtekov svojich, snov a zámerov viac hubovského romantizmu.

Maňo, syn Ala, mi poskytol výber z otcovho horolezeckého zápisníka. Čítať v ňom je dobrodružné, poučné, dojímavé... a romantické.  Uvádzam zo zápisníka len zlomok.

*

Prvý zápis je z júna 1936: Gerlach – výstup i zostup Velickou probou – hmla.

Účastníci.: Karol Brnčal, L. Budík, F. Smejkal, Mico Huba a Alo  (15 ročný).

Tak Alo začal liezť ako „dorastenec“...

 *

            Významný je zápis z  8. októbra 1938 – prvovýstup  na Tomášovský výhľad: Albert Brnčal, Alo Huba, Ervín Leschinský .

Ťažké lezenie...začiatok silnej trojky

  *

21. august 1942, (čiastočne) prvovýstup – Veľká Vysoká severnou stenou Alo Huba a Ervín Leschinský.

  *

31. august 1942, prvovýstup – Žabia veža vo Volovom chrbte východnou stenou zo Žabieho sedla. Alo plus Ervín L.

 *

1. september 1942, prvovýstup východným pilierom južnej steny na Volovu vežu.

Výstup trval 2.30 hod. Veľmi ťažké lezenie, exponované a krásne. Stále čistá práca. Alo a Ervín L..

Všetky tri výstupy vďaka romantizmu a športovému duchu...

  *

4. mája 1943, Rysy. Rozlúčka s tatranskou zimou v r. 1943. Sám. Za krásnej fujavice a silného mrazu v samom ľade a snehu. Ťažko sa mi vracia do doliny. Jeden z najkrajších mojich výletov.

Vďaka romantizmu...

  *

             22. augusta 1943. Lomnický štít západnou stenou. 5 hod. Krásne počasie. Ťažký, ale nádherný výstup. Použitých 6 skôb a 1 umelý stup. „Alo, za pekné chvíle strávené na Záp. Lomnici Ti zo srdca ďakujem“, Ervín Leschinský.

5. september 1943. Žltá stena. Ťažšie sa nám liezlo ako na Záp. Lomnici.(Alo, Ervín L.a Žoša Brašeňová).

Dva z mnohých dokladov aj o „športovom“ duchu  Ala.

  *

7. september 1943. Žltá veža zo Žltej lávky. Krásne počasie a ešte krajšie lezenie. Preháňajú sa nádherné biele hmly.

A opäť kus romantizmu...

  *

11. september 1943. Žltá stena (normálnou cestou). Totiž: kamaráti Slavo Cagašík a Pišta Čiesla robili prvovýstup v prostriedku steny. Krásne išli. Neskoro však vstúpili do steny a tak nie div, že takú robotu by do večera nedorobili. Preto sme sa rozhodli, že im vynesieme jedlo a veci k nocovaniu v skale. Od vrcholu boli len pár desiatok metrov, tak sme ich radšej vytiahli a zajtra, po riadnom nocľahu, hodlajú sa tam znova spustiť a cestu dorobiť.

*

            Bol aj pri veľkých prelomových  podujatiach. Hoci „obvinený“ z romantizmu, podporoval ich! Muž z direttisimy  v Žltej stene:„Kamarátovi Alovi veľmi srdečne ďakujem za pomoc, ktorú nám kamarátsky preukázal. Je to veľmi pekná vec, že ešte aj v takých pomeroch, aké sú teraz, predsa len tu v Tatrách panuje kamarátsky duch. Vďačný Slavo Cagašík, september 1943“

  *

A z iného vrecúška vďaky:

„ Kochany Alo!,

Som šťastný, že žijem a opäť môžem chodiť po Tatrách. Vždy si bude pamätať Tvoje dobré srdce a pomoc v ťažkom roku 1943.

Hore zdar! Tadeus Orlowski, Morské oko, 7. VIII. 1946“

  *

           20. september 1943. Gerlach, Velickou probou hore, Batizovskou dolu. Celou cestou vietor, zima a hustá hmla. Ale i tak to bola veľmi pekná vychádzka, lebo som bol na nej s mojím 60-ročným otcom.

            Závideniahodná túra...

  *

29. augusta 1944. Javorový hrebeň. Túra trvala 16 hodín (Alo,  Anka Pivková, Bába Alexy). Na Térynke rušno. Vypuklo Povstanie.

Doklad o vytrvalosti, ale aj o spoločenskej angažovanosti....

  *

8. augusta 1947. Sev. stena Zlobivej. Krásny výstup za pekného počasia. Rušivým dojmom pôsobil na mňa iba častý strach pri pohľade na labilné pozície prvolezca Kakaša. Nezvykol som sa dívať zdola na  spolulezca, a preto asi ten strach.

Na lano sa dostal nie len so Slávom Cagašíkom, ale aj Arnom Puškášom, ktorého sme prezývali „Kakaš“...

  *

5. júla 1948. Výstup na Jalovec a severná stena Triglavu počas svadobnej cesty s Bábou do Juhoslávie - za veľmi zlého počasia: zima, dážď, sneh, hmla. S Arnom Puškášom a Vladom Šimom.

            Zahraničné veľhory boli v tom čase mimo dosahu našich snov...

  *

O štyri desaťročia neskôr:

11. august 1988. Triumetal cez Solisko a Furkotskú dolinu, dolu cez Mlynicu. Stále behom. Ako za mladi. Omladli sme.

            Doklad o húževnatosti a vytrvalosti ...... 68 ročný mladík....           

  *

12. august 1990. Jahňací štít od Brnčalovej chaty – počasie krásne.

Účastníci: Katka, Majka a Jurko (vnúčatá).

AH: „Hnevali. Stále sme im išli pomaly. Boli pri sile a strieľali si z nás, starých, aj keď sme mali čas skoro „tabuľkový“.

70 ročný, odovzdáva vrchárske posolstvo.... úžasné.

 *

21. augusta 1992. Z Váhy hrebeňom na Český štít.  Krásne. Možno môj posledný vážny výstup urobený dosť hravo – vďaka Olinke Zibrínovej.

Na JAMESe v deväťdesiatom druhom.... 72 ročný ...

  *

2.9.2000 Čingov: Stretnutie pri príležitosti slávnostného odhalenia pamätnej tabule na počesť prvovýstupu  na Tomášovskom výhľade.

Vďaka, že nezabúdame...

  *

            Stretol som viacerých horolezcov svetového mena..... Jerzyho Kukuczku v Bratislave, Gastona Rebuffata na Mont Blancu, Edmunda Hillaryho v Aucklande,  jeho syna Petra pod Mount Everestom... s Raymondom Lambertom som liezol na Aiguille Blatiere na jednom lane...Boli to silné a motivujúce stretnutia.

Hoci týchto mužov mám v úcte dodnes a ďakujem osudu, že som s nimi prežil zopár nezabudnuteľných chvíľ, tieto stretnutia nepredčili jedno jediné na jar roka 1949. Otec ma zobral na Chatu pod Rysmi, aby sme zliezli niektoré okolité štíty. Pripravoval ma na prvý horolezecký výstup. Môj veľký deň padol na krásne slnečné ráno. Otec a Alo ma vzali na krátke lano už v sedle Váha. Prešli sme cez Kohútik a traverzovali do kuloáru Vysokej, ktorým sme vystúpili do štrbiny medzi vrcholmi. Vpredu išiel Alo, robil stupy. Ja som bol v strede. Vrchol sme dosiahli rýchlo a bezpečne. Pohľad z Vysokej, okolitá majestátna príroda a pocit sebaprekonania znásobili pozitívnu energiu zo stretnutia s ujom Alom. Otec ma už doma pripravil na to, s kým budeme na lane. Ala považoval za jedinečného priateľa so vzácnymi vlastnosťami. Predstavil mi ho rovnako, ako som mal možnosť o ňom čítať o takmer 60 rokov neskôr: V lete 2007 na neho spomínal jeho synovec, herec a režisér Martin Huba v rozhovore pre Krásy Slovenska. Povedal, že veľkú zásluhu na tom, že sa naučil nebáť sa, má jeho strýko Alo: „Nepoznal som iného človeka, ktorý sa tak voľne pohyboval v horách. V jeho psychike nehralo nijakú rolu to, či bol deň alebo noc, sneh, dážď, vietor...jednoducho sa šlo. Bolo neobyčajne fascinujúce sledovať istotu, ktorá z neho vyžarovala, a akoby  transfúziou z nej preniesť časť na seba.“

Vďaka Alovi som sa tiež kdekoľvek vo svetových veľhorách pohyboval vždy so značnou dávkou istoty, ale i romantizmu.

                                                      František Kele, JAMESÁK, 2009