Spisovateľ, recesista, hubár a ochranár Vlado Bednár nás už 30 rokov pozoruje z neba – a krúti hlavou

Motto: Najviac ma s...., že Slovensko má päť miliónov obyvateľov a z toho je osem miliónov ochranárov (V.B.)

 Bola jeho najväčšia túžba prejsť ropovodom Družba

 Jedenásteho februára 1941 prišiel na svet spisovateľ, redaktor, organizátor alternatívneho kultúrneho života, neúnavný generátor humorných i smutno-smiešnych situácií, bojovník proti pokrytectvu, fanfarón, grandiózny recesista, hubár, turista, orientačný bežec, priateľ horolezcov, ochranár, obetavý sponzor všetkého pozitívneho a hlavne verný priateľ,  ktorý by sa bol s vami podelil o poslednú košeľu - Vlado Bednár.  Odišiel zo sveta nepochopiteľnou smrťou v utorok, 17. januára 1984. Na dni, ktoré po tom nasledovali, si spomínam ako na jedny z najsmutnejších v mojom živote. Vo Vladovi nám totiž neodišiel len výborný kamarát, ale aj kus veselého, úprimného a statočného sveta, ktorý okolo seba neúnavne vytváral. V tom svete nemohla chýbať príroda – hory, huby, drevenice a najmä ľudia príbuzného zmýšľania, ktorých Vlado vedel mať veľkoryso rád. Mali šťastie všetci tí, ktorých Vlado do svojho rozprávkovo-skutočného sveta prijal. A bolo nás nemálo, lebo Vladov svet bol veľký, naširoko rozvetvený, zaľudnený. Nebol založený na konexiách, ale na skutočných priateľstvách. Nebolo v ňom zákernosti, klamu ani sebaklamu - Vlado nalieval vždy čistého vína. Preto nie každý mal tento svet rád. Ale Bednár sa nevyhýbal čestným súbojom. Hľadal ich aj v ochrane prírody a pamiatok. Nie ako divák, ale ako zanietený aktér, ktorému nejde o seba, ale v prvom rade o vec a o priateľov. Nosil masku bezstarostnosti, ale skrýval sa za ňou človek, na ktorého sa dalo spoľahnúť.

Všetko, čo sa spája s Vladom, zostáva naďalej neuveriteľne živé. Cítime ho medzi sebou a nechceme sa ho vzdať. Spomienky na chvíle plné človečiny, originálneho humoru, paradoxných situácií, výsmechu z konvencií i smiechu cez slzy, ktoré sme strávili s ním, nám naďalej pomáhajú žiť.

Takto nejako – nebednárovsko-pateticky – som sa lúčil s Vladom Bednárom pred 27 rokmi na stránkach Spravodajcu bratislavských ochranárov Ochranca prírody. Spomínať na neho by sa malo v prvom rade s humorom, ale od toho sú tu jeho priatelia, humoristi: Tomáš Janovic, Marián Vanek, Kornel Földvári a ďalší šéfredaktori časopisu Infarkt, ktorý na konci šesťdesiatych rokov, podobne ako bezpočet spolkov, tovarišstiev, spoločností, expedícií a súťaží vymyslel, vytvoril, udržiaval pri živote a napokon si aj navždy zobral so sebou predseda Spolku škodoradostných, Majster sveta v nočnej mykológii, Majster Učeného hubárskeho tovarišstva a Ataman National Geographic Corporation (vyslovuje sa foneticky – pozn. aut.) – slávnej a nepremožiteľnej (NGC s+n), Vlado Bednár. V tejto súvislosti je treba vysloviť poďakovanie Petrovi Glockovi ml., ktorý z jedenástich Bednárových próz zostavil dvojdielnu antológiu so zasvätenou úvodnou štúdiou, ako aj Vydavateľstvu Slovenský Tatran, ktoré ju v r. 2005 vydalo vo svojej prestížnej edícii Zlatý fond.

Často sa sám seba pýtam, čo by na kotrmelce, charakterizujúce súčasnú politickú a spoločenskú scénu, Vlado povedal. Človek a navyše umelec s citlivosťou seizmografu a pritom s darom mimoriadnej úprimnosti, otvorenosti, priamosti. Angažoval by sa verejne, alebo dokonca priamo v politike? Asi ťažko, a ak, tak len na chvíľu, do prvého veľkého sklamania, ktoré by zrejme na seba nenechalo dlho čakať. Oveľa viac si ho viem predstaviť v jeho príznačnej role pohotového, svojsky vtipného až sarkastického glosátora. Všetko sú to však len hypotézy, veď Vlado sa nedožil ani gorbačovovskej éry, nieto ešte ponovembrovej slobody. Ako veľkého znalca slovenskej rozpoltenosti (známa je jeho metafora rybára, ktorý jednou rukou rybu chytá a druhou ju odháňa), by sa zrejme z nových čias tešil, a zároveň by zúril, koľko špiny sa vyplavilo na povrch. Možno by sa cítil byť odstavený na vedľajšiu koľaj na spôsob Karla Kryla. Ako by sa on, umelec, ktorý dokázal žiť radšej skromne, ale nezávislo  v časoch, keď to bolo takmer nemožné, dnes presadzoval na trhu skomercionalizovaného „showbiznisu“? Asi by sa napokon zasa len venoval tomu, čo mu bolo najbližšie. Nikdy nechcel a ani nevedel ísť sám proti sebe, ale o to radšej plával proti prúdu. A tak by zrejme robil viac-menej to isté, čo  tak bravúrne vytváral počas totality: životaschopnú alternatíva voči mainstreamovej „realite“. Ešte jedna vec mi vŕta v hlave: ako by znášal odchod svojich blízkych: Paľa Pochylého, Ivana Diešku, Jula Satinského a Janka Melkoviča, keby nebol odišiel prvý z nich? Nepochybujem o tom, že už opäť sedia niekde v pomyselnom nebeskom Kryme a popíjajú vodku, v bufetíku v Knížkovej doline koštujú mladé račianske vínko, na Pánovej lúke varia sémantickú kapustnicu, obdivujú novobjavenú mykologickú záhradku, prekárajú sa s babkou Škopíkovou na hriňovských lazoch, alebo rozbaľujú stan Dr. Stanley, žhavia varič Dr. Livingstone, sušia návleky Praktický až hrúza a píšu denník extraktom z čučoriedok po túre kdesi na  Vepri, Volovci, Pipítke či v Pačanskom sedle. Alebo práve pripravujú majstrovstvá neba v ochutnávke nakladaných húb? Súťažné kategórie sú určite ako vždy: klasika, zmeska a rarite.

február 2011

Maňo Huba, pôvodne Navigátor malých vlečných členov NGC s+n, neskôr povýšený na Šerpu NGC s+n, účastník Ekspedície Ajatolláh Chomejní.