Snaha o vylepšenie Ústavy SR - účinnejšia ochrana krajiny a práva na informácie

Vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto:

V Čl. 1 sa doterajší text označuje ako bod 1, za ktorý sa vkladajú nové body 2 a 3, ktoré znejú:

„2. V čl. 44 odseky 2 a 3 znejú:

(2)   Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie, ktorého súčasťou je aj charakteristický vzhľad krajiny, a kultúrne dedičstvo.

(3)   Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, biologickú rozmanitosť prírody, prírodné zdroje, krajinu a kultúrne pamiatky.“

3. V čl. 45 sa slová „včasné a úplné informácie“ nahrádzajú slovami „včasné, pravdivé a úplné informácie“.“

Odôvodnenie:

       Právo na životné prostredie je širokým pojmom, ktorý zahŕňa niekoľko aspektov a medzi ne nepatrí len právo na vodu. Asi najvýznamnejším aspektom v tejto súvislosti je ochrana a udržiavanie charakteristického vzhľadu krajiny, pod ktorým v zmysle zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov rozumieme časť územia tvoreného významnými krajinnými prvkami. Ide o tak významný aspekt práva na priaznivé životné prostredie, že si zaslúži aj výslovnú zmienku v základnej právnej norme štátu, ktorým je Ústava Slovenskej republiky.

       Právo na priaznivé životné prostredie je zakotvené tak v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj v čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky. Formulácie použité v oboch týchto ústavných dokumentoch nie sú totožné a javí sa vhodným obohatiť text Ústavy Slovenskej republiky o tie pojmy, ktoré sa v súvislosti s právom na životné prostredie uvádzajú či už v Listine základných práv a slobôd alebo v zákone č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (t.j. „biologická rozmanitosť prírody“, ktorý ako širší pojem zahŕňa aj „druhové bohatstvo prírody“ a „krajina“ ako pojem výslovne uvedený už v samotnom názve zákona). Slovenská republika je tiež už 10 rokov zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o krajine a podľa analýzy Parlamentného inštitútu Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky je pojem „krajina“ zakotvený v ústavných dokumentoch viacerých členských štátov Európskej únie (napr.: Švédsko, Francúzsko, Chorvátsko, Litva a niektoré ďalšie).

            Základné právo zakotvené v čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky súvisí oveľa viac so základným právom na informácie zakotveným v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky ako so základným právom na priaznivé životné prostredie. Preto sa aj jeho uplatňovanie bezprostredne viaže so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Hoci zákon o slobode informácií výslovne požaduje, aby informácie vrátane informácií o životnom prostredí boli pravdivé, nedokonalý sankčný mechanizmus tohto zákona v praxi neraz umožňuje, aby aj v oblasti životného prostredia neboli informácie poskytované včas, úplne alebo pravdivo. Je preto namieste, aby súčasťou základného práva na informácie v oblasti životného prostredia bol aj prvok pravdivosti, ktorý by bolo možné si prípadne vynútiť aj formou ústavnej sťažnosti a nielen správnej žaloby na súde v zmysle zákona o slobode informácií.