Sme obkľúčení

Nie, nebojte sa, nebude reč o teroristoch z tzv. Islamského štátu, ruských agentoch, základniach NATO ani o šíriteľoch stredovekého konzervativizmu či o pohrobkoch totalitných režimov, ktorí sa stále hlasnejšie ozývajú nielen u nás, ale aj všade naokolo.

Reč bude o obkľúčení, ktoré má dokonca pozitívne konotácie, hoci Slovensko v rámci nich vyzerá ako chudobný a nemocný príbuzný. Nemocný ani nie tak fyzicky, ako skôr mentálne a chudobný ani nie tak materiálne, ako skôr duchom.

Takže kým sme to vlastne obkľúčení?

Obkľúčení sme susednými štátmi v podunajskom priestore, ktoré všetky (teda Rakúsko, Česká republika i Maďarsko) už dávno stihli na svojom úseku Dunaja, jeho prítokov a na priľahlých vzácnych územiach vyhlásiť národné parky, zatiaľ čo Slovensko to dosiaľ tvrdošijne odmietalo. Aby som bol presnejší, nik z kompetentných nepovedal tejto myšlienke jednoznačne NIE, ale ani ÁNO.

A času bolo dosť.Veď snahy o veľkoplošnú ochranu Dunaja a pridunajskej krajiny siahajú na Slovensku minimálne do 60. rokov 20. storočia. V polovici 80-tych rokov bratislavská organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny vypracovala - podľa vtedy platných metodických pokynov - podrobný návrh Vládneho nariadenia na vyhlásenie Národného parku Podunajsko (NPP), ktorý začiatkom roku 1987 adresovala príslušnému ministerstvu. O niečo neskôr - v spolupráci s českými, rakúskymi a maďarskými vedcami a ochranármi - vznikol dokonca rámcový návrh trilaterálneho NPP. Je preto dvojnásobným paradoxom, že hoci naši vedci a ochranári prišli s týmito návrhmi ako prví, Slovensko je dnes jediným štátom regiónu, ktorý v tomto priestore národný park nevyhlásil.

Pritom problém nie je v tom, že by tu už nebolo čo chrániť. Iste, je toho citeľne menej ako v čase tvorby ochranárskeho návrhu spred 30 rokov, ale unikátnych prírodných, krajinných, kultúrno-historických a ďalších hodnôt krajiny priamo či nepriamo ovplyvnenej riekou Dunaj a dolnými úsekmi jej ľavostranných prítokov je stále ešte dosť. Podobne, ako je dosť - a stále viac - aj civilizačných hrozieb, ktoré tieto hodnoty existenčne ohrozujú.

Z dosiaľ známych výsledkov výskumov a expertných stanovísk vedecko-výskumných inštitúcií ako aj zo zdrojov štátnej ochrany prírody a dobrovoľných ochranárskych a environmentálnych organizácií vyplýva, že vyššie spomínané ohrozené hodnoty sú dôvodom, aby sme prestali otáľať s vyhlásením národného parku aj na slovenskom, slovensko-rakúskom, resp. slovensko-maďarskom  úseku Dunaja. Čo tomu môže brániť, okrem našej príslovečnej pohodlnosti, keď je treba urobiť niečo v prospech prírody a budúcich generácií? Sú za tým zištné záujmy niektorých jednotlivcov a skupín, snažiacich sa opäť okradnúť verejnosť a získať cennú podunajskú prírodu pre seba? Prekážkou môže byť aj davová psychóza, ktorú to niektorí ľudia rozpútali tvrdiac, že div nie celé Slovensko je už chránené a pomaly sa nemáme kam pohnúť.  Pritom ako–tak reálne chránime cca 2 % územia štátu, ktoré sú vyhlásené za národné prírodné rezervácie. Áno, máme  aj deväť národných parkov (pre zaujímavosť, prírodne oveľa menej atraktívne Maďarsko ich má desať). Problém s našimi národnými parkami je však nielen v tom, že často prírodu v nich chránime iba na papieri, ale aj v ich nedostatočnej reprezentatívnosti, keďže ani jeden z nich nevznikol z titulu ochrany nížinnej, riečnej a pririečnej lužnej a mokraďovej krajiny, čo je z hľadiska vyváženosti zastúpenia a priestorového rozloženia veľkoplošných chránených území najvyššej kategórie závažný nedostatok. Na porovnanie: nemenej hornaté Rakúsku má takéto nížinné národné parky vyhlásené hneď tri. Ekosystémy pririečnej lužnej nížinnej krajiny patria pritom vo všeobecnosti k ešte vzácnejším a ohrozenejším ako ekosystémy horskej krajiny. Čo sa týka rozširovania chránených území, išlo by o nepatrnú časť územia štátu (rádovo desatiny percenta). Zainteresované odborné kruhy sa viac-menej zhodujú na tom, že by malo ísť o Dunaj a územie ním ovplyvnené priamo (ramená, mokrade, inundačné územia, dolné toky hlavných prítokov) alebo nepriamo (lokality s panónskou suchomilnou a teplomilnou flórou a faunou). Jestvujú tri aktuálne varianty  územného rozsahu NP Podunajsko (od minimalistického až po maximalistický) plus bezmála 30 rokov starý návrh trilaterálneho (česko)slovensko-rakúsko-maďarského NP Podunajsko.

Tomuto zámeru nahráva aj skutočnosť, že väčšina dotknutého územia, ktoré by malo tvoriť súčasť uvažovaného NPP, požíva už dnes nejakú formu ochrany: podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, vodného zákona, pamiatkového zákona či príslušných smerníc EÚ a medzinárodných dohovorov. Argument podporný vo vzťahu k NPP pritom predstavuje aj skutočnosť, že všetky jeho vyššie uvedené funkcie môžu spoločne bezkonfliktne až synergicky koexistovať.  Výhodou je aj to, že väčšina uvažovaného územia je dosiaľ v rukách štátu a z jedného rezortu do druhého ho možno presunúť púhou delimitáciou majetku.

Jeden protiargument však zaznie takmer určite: Slovensko nemá na to, aby vytvorilo a spravovalo ďalší národný park, ekonomické predpoklady. Neverte tomu a pozrite sa hoci do susedného Rakúska či neďalekého Nemecka! Národné parky sú najmä zo stredno a dlhodobého hľadiska aj ekonomicky zaujímavé. Popredné svetové vedecké časopisy publikovali štúdie, podľa ktorých, ak zarátame všetky ekosystémové služby, ktoré národné parky plnia, generuje chránená príroda a jej rozumné využívanie celosvetovo viac benefitov, ako automobilový priemysel.  Oveľa dôležitejšie, ako bezprostredné finančné zisky sú však v tomto prípade prínosy sociálne, kultúrne, vedecko-výskumné, vzdelávacie, osvetové, „imidžové“ a iné. Za všetky spomeňme aspoň výchovu desaťtisícov bratislavských detí k poznaniu, vzťahu a láske k prírode.

Všetky odborné a vecné argumenty vyhlásenie NPP podporujú. (Aj) táto otázka je však v konečnom dôsledku otázka politická. Inými slovami, ani sebapresvedčivejší, odborne akokoľvek fundovaný a argumentačne nespochybniteľný návrh nebude úspešný, pokiaľ nezíska politickú podporu. Na rade je preto v prvom rade kompetenčne relevantný rezort - ministerstvo životného prostredia a ním (z)riadená zložka - Štátna ochrana prírody SR. Koordinačné úsilie Bratislavského samosprávneho kraja nám môže byť sympatické, ale za súčasného právneho a kompetenčného stavu môže mať len iniciačný a podporný, ale nie rozhodujúci charakter. Podobne je tomu aj v prípade mesta Bratislava, jej mestských častí a susedných miest a obcí. Tým však nechceme povedať, že podpora zo strany všetkých zainteresovaných nie je dôležitá.

A na záver ešte jeden aspekt, v tomto polroku zvlášť dôležitý, a to  medzinárodný. Vyhlásenie NPP by predstavovalo veľmi pozitívny signál smerom do zahraničia a zároveň by znamenalo prekonanie deficitu, ktorým sa Slovensko v tejto sfére dosiaľ vyznačuje . Navyše, záväzné potvrdenie úsilia o vyhlásenie NPP a aspoň prvé zásadné a seriózne kroky z najvyšších miest v koordinácii so susednými štátmi by znamenali vynikajúci prínos pre medzinárodný imidž Slovenska v rámci nášho predsedníctva v Rade EÚ, v rámci V-4, vo Výbore regiónov i v rámci napĺňania Dunajskej stratégie. V takomto prípade  je možné očakávať aj podporu Maďarska a Rakúska s cieľom perspektívneho vyhlásenia trilaterálneho NPP. Nie je žiadny dôvod na to, aby sa napr. rakúsky Národný park Donau – Auen celkom nelogicky končil na umelej čiare, ktorú predstavuje štátna hranica.

Namiesto pointy jedna dobrá správa na záver. V posledných dňoch získali protagonisti vyhlásenia NPP na svoju stranu dôležitého spojenca. Predsedníctvo SAV svojím uznesením zo 4. 8. 2016 vyjadrilo podporu snahám o vytvorenie národného parku a sľúbilo odbornú pomoc vedeckej obce. V závere uznesenia akademikov sa doslova píše: „Vyhlásenie NPP ... predstavuje pravdepodobne jedinú možnosť, ako vyššie spomenutý nepriaznivý stav a vývoj zvrátiť.“

Mikuláš Huba, vedecký pracovník Geografického ústavu SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu