Slovensko v protismere

Jak se z vás stal „obyčejný ochranář“? Hrál v tom klíčovou roli vliv vašeho otce Alexandera, známého entolomologa, horolezce a zastánce přírody?

Určite, už len tým, že ma on i mama brávali od útleho detstva do prírody. Ale v rodine sme mali i mnoho ďalších ľudí s pozitívnym vzťahom k prírode a pamiatkam. Zároveň som vyrastal obklopený krásnymi obrazmi, knihami a časopismi, spomedzi ktorých spomeniem aspoň Krásy Slovenska. Na gymnáziu som stretol pár ľudí podobného zmýšľania. Študoval som na Prírodovedeckej fakulte UK, kde bola v tom čase silná ochranárska organizácia. Spolu s rodičmi, bratom a pár kamarátmi sme sa „zamilovali“ do drevenej osady Podšíp a postupne ju zachránili pred istým zánikom. A stále som sa venoval a venujem turistike. Pomaly už 40 rokov som členom rôznych ochranárskych spolkov, pričom celý ten čas aj nejaké vediem. Mal som šťastie dostať sa do sveta, na rozhodujúce ochranárske podujatia a stretnúť sa s kľúčovými osobnosťami zo svetového ochranárskeho hnutia. A navyše, ochranárstvo za čias totality bolo aj ostrovom nezávislého myslenia a hľadania alternatívy voči vtedajšiemu režimu. Tak to všetko do seba nejako postupne začalo zapadať a potom sa už ani veľmi nedalo z toho „vycúvať“. Takže, všeličo som kvôli ochranárstvu obetoval, ale ešte viac som získal. Skúseností a zážitkov, ktoré sa nedajú kúpiť za peniaze.

Loni v květnu jste v parlamentu zkritizoval programové vyhlášení Ficovy vlády a na závěr dodal, že se rád necháte překvapit. Došlo k nějakému pozitivnímu překvapení?

Nie, nedošlo, je to ešte horšie, ako som očakával. Smer – ako prvá slovenská politická strana od r. 1989, ktorá má monopol na moc – veľmi často ide v protismere. A vo vzťahu k životnému prostrediu či (ne)smerovaniu k udržateľnejšej budúcnosti to platí dvojnásobne. Chvíľami mám pocit, že nás mentálne či paradigmaticky vracia kamsi do 50. rokov minulého storočia. Dôkaz za mnohé je napríklad to, že post podpredsedu vlády pre menšiny, ľudské práva a vedomostnú spoločnosť, ktorý zastrešoval aj problematiku trvalej udržateľnosti, nová vláda zrušila a nahradila postom podpredsedu pre veľké investície. Zároveň odmietla moje opakované návrhy na znovuzriadenie Rady vlády pre trvalo udržateľný rozvoj, ignoruje Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja a pod. Ako opozičného poslanca by ma to nemuselo až tak trápiť, ale ako človeka, ktorý sa neriadi heslom: „Čím hůř, tím líp!“, ma to značne znepokojuje, lebo viem, že mnohé veci, keď sa raz pokazia, nebudú sa už dať napraviť: od zničenej prírody a pamiatok, cez občianske cnosti, až po zmysel pre verejnú angažovanosť, altruizmus, solidaritu či hlbší zmysel života. Pričom netvrdím, že za to môže iba strana Smer a súčasná vláda. Problém je skôr v tom, že asi nikdy za ostatných 23 rokov to tu nepôsobilo tak bezalternatívne až bezvýchodiskovo, lebo Fico a spol. nemajú žiadnu dlhodobo udržateľnú víziu (okrem snahy udržať sa dlho pri moci), sú autokrati, industrialisti, „jadrováci“, technokrati a antienvironmentalisti, ale zároveň nie sú amatéri a dosiaľ nemajú voči sebe takú odhodlanú opozíciu, ako mal Mečiar.

Při zběžném pohledu zpoza řeky Moravy působí SMER jako Ficův monolit – nenajdou se v něm environmentálně ohleduplnější proudy nebo jednotlivci, se kterými lze smysluplně jednat?

Určite sú tam aj ľudia s pozitívnym vzťahom k prírode. Občas sa s niektorými na tieto témy rozprávam a celkom si rozumieme. Ale ich „hlasovacia poslušnosť“ voči príkazom z centra je zatiaľ takmer dokonalá a osobné presvedčenie pritom nehrá žiadnu rolu. Tí z ministerstva životného prostredia, ktorí prejavili záujem so mnou spolupracovať, tam už zväčša nie sú.

Ale čas všade pôsobí: pozrite sa, ako dopadol večný Sovietsky zväz, slávny Mečiar, alebo česká pravica…

V parlamentu jste uspořádal setkání se zástupci neziskových organizací – podařilo se od té doby „Otvoriť parlament ľuďom“, jak zněl váš tehdejší požadavek?

Áno aj nie. Zorganizovali sme v parlamente množstvo podujatí, otvorených pre verejnosť: preto to áno a tá čiastočná spokojnosť s naším „osvetovým pôsobením“. Partnerská spolupráca so sektorom neziskových organizácií či tretím sektorom je však pre mňa určitým sklamaním. Zdá sa mi, že viacerí „treťosektoroví“ lídri si spočítali, že spolupráca, či dokonca len diskusia s opozičným zoskupením (hoci aj nestraníkov), môže byť pre nich riskantná, prípadne nevýhodná. Ale ani medzi nami, opozičnými nezávislými poslancami, nie všetci majú taký pozitívny vzťah k tretiemu sektoru ako ja. Čo je napokon pochopiteľné, keďže ľudí, ktorí sú občianskymi aktivistami bezmála 45 rokov, nie je až tak veľa (smiech). Iní si zasa neuvedomujú, že niektorými vyhláseniami, postojmi a činmi si dôležitú časť tretieho sektora pohnevajú a odstrašia. Ale snaha „Otvoriť parlament ľuďom“ naďalej zostáva jednou z mojich priorít.

Jak v ní hodláte pokračovat konkrétně?

Minimálne tak, ako doteraz. Pozývať ľudí do parlamentu, vytvárať pre nich priestor na diskusiu, organizovať mediálne podujatia, kde sa môžu stretnúť s novinármi, pozývať ich na prerokúvanie zákonov, zaujímať sa o ich problémy, obracať sa na nich ako na svojich poradcov, angažovať sa politicky v ich mene…

Vámi spoluiniciovaná publikace Bratislava/nahlas, považovaná za nejvýznamnější projev slovenského disentu, v mnohém mířila do komunální politiky. Proč jste se nikdy nepokusil vstoupit do politiky komunální a pokračovat tak v aktivitách Bratislavy/nahlas tímto způsobem?

Bratislava/nahlas síce vychádzala prevažne z komunálnych skúseností, ale mala systémovejší, teda nielen komunálny, charakter, o čom svedčí aj skutočnosť, že represálie za ňu prišli nie zo strany mesta, ale z najvyšších miest komunistickej strany a štátu, vrátane ŠtB. Ale vrátim sa k vašej otázke. Možno to vyznie trochu paradoxne, ale zdá sa mi, že komunálnym problémom som sa v živote venoval viac ako celoštátnym. Neviem ani presne prečo som však necítil potrebu kandidovať na komunálnej úrovni. Asi mi to, čo nazývame politika, dáva zmysel až na úrovni národnej a vyššej. Komunálna a regionálna úroveň ma oslovujú skôr ako občianskeho aktivistu, lebo ponúkajú oveľa konkrétnejšiu podobu konfliktov, neraz takpovediac v mierke jedna k jednej.

Bioložka Ľubica Lacinová před čtyřmi lety končila článek o bratislavských ochranářích (7.G 4/2009) slovy: „Dnes nám nikto nie je dostatočne podobný, aby sme ho dokázali bezvýhradne prijať ako spojenca. Dnes dokážeme na každom nájsť sporný bod, oprávňujúci jeho odmietnutie. Obec Božiu takto nevytvoríme. Ale nevytvoríme ani efektívne a vplyvné zelené hnutie.“ Jak vlivné a efektivní dnes slovenské zelené hnutí je?

Vnímam to dosť podobne ako Ľubica. Možno je to ešte horšie v tom, že táto diagnóza sa netýka iba bratislavského ochranárstva či zeleného hnutia, ale celej občianskej spoločnosti na Slovensku. Rastúci individualizmus sa tu kombinuje s neochotou byť tolerantný k názorom iných a hľadať konsenzus. Vzniká nám tu čosi ako novodobý Babylon, kde každý hovorí svojím vlastným jazykom a nezaujíma ho to, čo vraví ten druhý. Zostáva len veriť, že v Česku, Poľsku, Maďarsku a inde je to lepšie. Len aby!

Bratislavské ochranárstvo pred novembrom 89 predstavovalo systém, pozostávajúci z najrôznejších prvkov, ktoré však dohromady viac-menej fungovali ako jeden funkčný a výkonný celok. Aj preto, lebo sme vedeli, že žiadna iná pololegálna alternatíva nejestvuje, ak si odmyslíme rezignáciu, alebo prechod do úplného disentu na spôsob Charty´77. Bolo to teda sčasti z donútenia okolnosťami neslobodnej doby, ale prinieslo to pozoruhodné vízie i výsledky, obdivuhodnú komunitu, pozitívny kultúrny vzor a celospoločenskú autoritu. Viem, že nejestvuje cesta späť a ani si ju neželám, ale fakt, že tu napriek ťažkým časom takáto reálna zelená či pestrofarebná spoločenská sila vznikla a roky fungovala, by mohol byť výzvou aj pre súčasnú generáciu ochranárov, ktorá to má v niečom ťažšie, ale v mnohom aj ľahšie, ako sme to mali my.

Na co či na jaká témata by se slovenští „pestří a zelení“ měli v této situaci zaměřit především, aby se situace změnila?

Mali by pohotovo a kompetentne reagovať na všetky zásadné témy a problémy, týkajúce sa životného prostredia v kontexte ekonomickom, sociálnom, kultúrnom, etickom i politickom. Mali by adekvátne reagovať na globálne výzvy a angažovať sa ako na národnej, tak aj na regionálnej a miestnej úrovni. Najlepšie, ako len vedia. Znie to ako utópia, ale tak vidím výzvu, ktorej čelíme. Ak by som mal predsa len niečo vyzdvihnúť, tak je to environmentálna výchova a vzdelávanie v duchu Komenského „Školy hrou“, napr. v rámci takých programov, ako je Zelená škola. A potom: vytvárať pozitívne kultúrne vzory a propagovať pozitívne príklady, ktoré, ako je známe, priťahujú.

Co vlastně považujete za největší úspěch slovenského ekologického hnutí od listopadu 1989?

Asi to, že z tohto prostredia vzišlo niekoľko stoviek (možno tisícok?) dôveryhodných osobností s takou hodnotovou orientáciou, presvedčením a sugestívnym životným príbehom, ktoré sú zárukou, že ekologické či ochranárske myslenie, cítenie a konanie prežije aj tieto mimoriadne nepriaznivé časy.

V současnosti se hovoří o přípravě zákona, který by umožňoval ze Slovenska exportovat pitnou vodu. Jak se k tomuto záměru stavíte?

K tomuto zákonu sa staviam veľmi negatívne. Určite nie preto, že by voda nemala cenu. Naopak, hodnota a tým aj cena vody rastie a bude rásť. Okrem toho mnoho vody, dokonca aj z liečivých, minerálnych prameňov zo Slovenska odteká bez úžitku. Mnohé kúpele chátrajú. To mi je ľúto a tu si viem predstaviť aj viac rozumnej a zodpovednej komercie.

A predsa zámer tejto vlády predávať vodu považujem za veľmi nebezpečný. Som totiž presvedčený, že tu hrozí podobný „tunel“ na prírodné zdroje a „úzkoprofilové“ strategické suroviny, aký postihol napríklad drevo zo slovenských lesov. Myslím si, že táto snaha o predaj vody vychádza z poznania niektorých vplyvných ľudí, že všetko, čo sa dalo rozkradnúť, je už pomaly, ale iste rozkradnuté, a tak je treba siahnuť na posledné životodarné zdroje: vodu, pôdu a podobne. Už sa teším, kedy začnú predávať vzduch (smiech).

Co proti přijetí tohoto zákona vaše politické uskupení Obyčejní lidé a nezávislé osobnosti dělá, respektive může dělat?

Prvé, čo sme urobili, bolo tlačové vyhlásenie, v ktorom sme podobné snahy odmietli. Sústavne spolupracujeme s odbornými i laickými oponentmi tohto zámeru. Čoskoro uskutočníme na pôde parlamentu tlačovú besedu a diskusný seminár na túto tému.

Závery a odporúčania odovzdáme kompetentným. A len čo podobný zákon príde do parlamentu, urobíme všetko pre to, aby takéto ustanovenia neboli prijaté. Ale zároveň sme realisti: šance nás, ako opozičných poslancov, presadiť niečo zásadné sú malé.

Připravuje se též projekt ropovodu vedoucího přes Žitný ostrov, kde je oné „exportní“ vody nejvíce. Na jeho výstavbu máte názor jaký?

Vo chvíli, ako sa kedysi pred štyrmi rokmi tento zámer objavil, napísal som ironickú esej s názvom Ropáci na Žitnom ostrove (dá sa nájsť pod mojím menom na www.changenet.sk). S nápadom ťahať novú časť ropovodu v dotyku s najväčším zdrojom pitných vôd v strednej Európe môžu prísť len nezodpovední dobrodruhovia, ktorým nič nehovoria životodarné zdroje, zdravie spoluobčanov, ba ani osud ich vlastných detí.

Jak to, že slovenští Zelení nejsou schopni v této kauze spolupracovat se Zelenými v Rakousku, do něhož má ropovod mířit?

V prvom rade, na Slovensku sú Zelení ako politická strana v súčasnosti úplne marginálni. Ale, pokiaľ viem, ani rakúskych Zelených táto téma príliš nezaujíma. Hovoril som s niekoľkými tamojšími environmentalistami a bol som sklamaný ich „argumentmi“ asi v tom duchu, že „to je príliš vysoká hra biznisu a politiky, aby sa na tom dalo niečo zmeniť“. Ale možno som len nehovoril s tými pravými. Asi ich treba naďalej usilovne hľadať a presviedčať.

Vláda premiéra Fica odsouhlasila kandidaturu na pořádání zimních olympijských her v roce 2022, což je podle vás rozhodnutí „autokratické, nekvalifikované a neodborné“. Bylo by podle vás teoreticky možné uspořádat v Tatrách olympiádu, která by byla k přírodě šetrná?

Začnem, ak dovolíte, od konca. Som presvedčený, že v Tatrách nie je možné usporiadať voči prírode šetrnú olympiádu, a to ani teoreticky. Autokratické rozhodnutie to bolo preto, lebo o tom rozhodol „od večera do rána“ jediný človek. Nekvalifikované a neodborné bolo preto, lebo vzniklo bez akejkoľvek odbornej diskusie a bez akýchkoľvek štúdií uskutočniteľnosti, bez akýchkoľvek serióznych posúdení dopadov ekonomických, sociálnych, kultúrnych či environmentálnych. To všetko v čase raketovo rastúceho štátneho dlhu, zo zákona vyplývajúcej priority ochrany prírody na území národných parkov a zároveň takého stavu ich devastácie, že im reálne hrozí strata štatútu národného parku. Slovenský parlament opakovane odmietol môj návrh, aby sme o tejto nešťastnej kandidatúre rokovali, kým nie je neskoro. Vzápätí minister životného prostredia na poslednú chvíľu odmietol naše pozvanie informovať nás o tom, na základe čoho, na základe akých podkladov a akých odborných štúdií sa chce v tejto veci rozhodnúť.

Jaká rizika pro tatranskou přírodu mohou vzniknout do doby, než bude zvolen (s největší pravděpodobností jiný než slovensko-polský) pořadatel ZOH?

Tatranská príroda utrpela v posledných rokoch obrovské straty. Ale to neznamená, že ju už nemá význam chrániť. A v hre sú práve také cenné veci, ako je napríklad unikátny krasový systém Demänovskej doliny či celá centrálna časť Národného parku Nízke Tatry. Je prakticky isté, že pod zámienkou olympijskej kandidatúry dostanú veľkí, vláde blízki investori a developeri možnosť zničiť čokoľvek. Kto neverí, nech sa ide pozrieť do Soči!

Ochranáři protestovali i proti negativním ekologickým dopadům poslední zimní olympiády ve Vancouveru. Lze vůbec někde uspořádat k přírodě šetrnou olympiádu?

Myslím si, že nie. Ale ak už olympiády musia byť, relatívne najšetrnejšie sa mi zdá byť, organizovať ich na miestach, kde sa konali už v minulosti a väčšina potrebnej infraštruktúry tam už jestvuje.

Vraťme se ještě k Tatrám: co brání tomu, aby si Slovensko začalo vážit medvědů a udělalo ze vzácných šelem své přírodní symboly, nikoli zdroje strachu? Například v národních parcích v USA stojí zamykatelné popelnice a informační tabule popisující, že medvědi jsou fajn a že když se chováme správně, neublíží nám.  

Dosť dobre poznám americké národné parky a súhlasím s vami, že tam vedú návštevníkov k úplne inému vzťahu k medveďom ako u nás. Ale treba tiež priznať, že národné parky v USA a Kanade sú takmer výlučne ďaleko od ľudských obydlí a hospodárstiev, takže nedochádza tak často ku stretom miestnych ľudí s medveďmi. Ak vyrúbeme polovicu nízkotatranských lesov, čo sa práve stalo, nemôžeme sa čudovať, že tamojšie medvede sa presťahujú niekam inam, kde môžu spôsobovať problémy. Navyše, myslím si, že zdôrazňovanie údajného premnoženia medveďov vyhovuje aj niektorým záujmovým skupinám, napríklad poľovníkom. Takže pozitívny vzťah k medveďom na spôsob amerického medvedíka Jogi na Slovensku tak skoro „nehrozí“.

Developerské a těžařské ambice ohrožují i třeba Šumavu, kde se problém často schovává za „kůrovcové kalamity“. Jaký je současný veřejný obraz blokády kácení v Tiché a Kôprové dolině – dokázali si ochranáři získat veřejnost na svou stranu aspoň v tomto případě?

Už dávnejšie sa na túto tému nerobil reprezentatívny prieskum verejnej mienky, takže odpoviem len na základe môjho subjektívneho videnia a cítenia. Myslím si, že aj v prípade tejto ako-tak víťaznej „bitky“ ťaháme za kratší koniec povrazu. Iste, v mojom okolí dáva väčšina ľudí ochranárom za pravdu, ale celkovo je to málo reprezentatívna menšina. Určite prevažujúci nie najlepší obraz v očiach verejnosti nie je len chyba ochranárov, ale skôr toho, aké neporovnateľné prostriedky a nástroje má v rukách „druhá strana“ a aká je celková klíma v spoločnosti, umocnená krízou, rastúcou nezamestnanosťou, povrchnosťou médií apod. Navyše téma sa stala mediáne oveľa menej zaujímavá po tom, ako za čias prvej Ficovej vlády „boli odídení“ zo Správy TANAP-u takmer všetci zásadoví a kriticky vystupujúci profesionálni ochranári, ktorých nahradili poslušní. Tým akoby problém ochrany Tatier „zanikol“, lebo pomaly naň nemá kto poukazovať a polemiku nahradila jednostranná „informovanosť“ zo strany Štátny lesov TANAP-u, patriacich nie pod envirorezort, ale pod hospodársky rezort – ministerstvo pôdohospodárstva. 

Říkáte, že na cestě k udržitelné budoucnosti musíme hledat nové pracovní příležitosti. Kde konkrétně?

Dali by sa nájsť na každom kroku. Ak je celé naše národné hospodárstvo dva až trikrát energeticky menej efektívne, ako je priemer vyspelejších krajín, potom orientácia na zvyšovanie energetickej efektívnosti, prinášajúca so sebou aj tvorbu množstva udržateľných pracovných príležitostí, by mala byť jasná priorita. Množstvo pracovných príležitostí ponúka separovaný zber a recyklácia odpadov. Ale obrovské kvantum neurobenej a potrebnej práce nájdete na Slovensku doslova na každom kroku: od hygieny miest, cez hospodárenie v lesoch či na poliach a protipovodňové opatrenia až po potravinárstvo (aby nám napr. každoročne nezhnili pod stromami tisícky ton ovocia!). Je známe, že USA v 30. rokoch minulého storočia čelili kríze aj podporou hoci aj málo kvalifikovanej ručnej či remeselnej práce. Som presvedčený, že aj dnes by to bolo oveľa lepšie, zmysluplnejšie a udržateľnejšie ako vyplácať dávky v nezamestnanosti. Lenže vládny Smer vykročil aj v tomto smere v protismere. V protismere ide aj voči princípom zelenej daňovej reformy a opätovne odmietol aj zelené obstarávanie a ďalšie nástroje na „ozelenenie“ ekonomiky i celého verejného života na Slovensku. A tak stavať veci „z hlavy na nohy“ tu musia naďalej jednotlivci a skupinky, ktorým to nie je jedno a vďaka ktorým to tu ešte ako-tak funguje. Niekedy sú to priam nádherné príbehy. Vďaka tomu, že je ich tu naďalej dosť, sa tu ešte oddá žiť a nie je treba prepadať úplnej beznádeji.

Jak si těchto aspektů ne/všímají slovenská média? Řekl byste, že se úroveň environmentální gramotnosti slovenských redakcí od listopadu 1989 zvýšila?

Celková gramotnosť médií urobila od čias socializmu, napriek všetkým výhradám, veľký pokrok: stačí si porovnať úroveň vtedajších a dnešných tzv. mienkotvorných denníkov alebo televízneho spravodajstva. Neporovnateľné sú technické možnosti, dostupnosť informácií i sloboda prejavu. Napriek tomu, ak si uvedomíme, že na Slovensku koncom 80. rokov minulého storočia fungoval Klub ekologických novinárov s vari tridsiatimi členmi a dnes vo významnejších médiách na Slovensku nestretnete asi nikoho, kto by sa profiloval ako žurnalista s prioritným záujmom o životné prostredie, tak je to dosť depresívne. Životné prostredie sa stáva zaujímavé len vo chvíli, ak sa spája s veľkou politickou, najmä korupčnou, kauzou, ako bol napríklad nevýhodný predaj emisných povoleniek za čias prvej Ficovej vlády. Ale skutočnosť, že globálne environmentálne problémy rozhodujú o našej ďalšej existencii, alebo hoci to, že Slovensko prichádza o prírodu a stáva sa krajinou pokrytou vrstvou komunálneho odpadu, naše médiá akosi nezaujíma.

Ve vašem posledním parlamentním projevu k návrhu nového volebního zákona na půdě jste požadoval posílení přímé demokracie. Neobáváte se, že by pak mohlo docházet ve vztahu k ochraně přírody k ještě horším rozhodnutím než dosud, například obcházením odborných stanovisek ekologů? 

Áno, ale vzápätí som dodal, že nenavrhujem zo dňa na deň zrušiť parlament a odovzdať moc do rúk niekomu z ulice, o ktorom navyše dokopy nič nevieme. Som notorický nestraník a sympatizant konceptu „nepolitickej politiky“ Václava Havla a aj moje parlamentné vystúpenie nebolo ani tak nekritickou podporou priamej demokracie, ako skôr upozornením na jej nežiaduce obmedzovanie a deficity vo vývoji smerom k občianskej spoločnosti, o ktorej bol november ´89. Ale najmä, bolo namierené proti partokracii a trendu posilňovania pozície veľkých, silných, bohatých a zväčša skorumpovaných politických strán na úkor všetkých ostatných: od malých strán, cez nezávislých kandidátov, tretí sektor až po radových občanov-voličov-daňových poplatníkov.

Apropo, ak svojou otázkou o rizikách priamej demokracie mierite na zimnú olympiádu v Tatrách, to nie je najlepší príklad problému, vhodného na referendum. Lebo tu by mala byť odpoveď zodpovednej vlády vopred jasná: podľa platnej legislatívy sa zimná olympiáda na území národných parkov konať nemôže a inde ako v národných parkoch sa zjazdové lyžiarske disciplíny na Slovensku uskutočniť nedajú. Ale som za to, aby sa napríklad znížilo absurdne vysoké kvórum potrebnej účasti na referende, alebo aby sa uzákonila občianska zákonodarná iniciatíva pri petícii s určitým počtom podpisov, podobne ako to nedávno zaviedla EÚ.

Často hovoříte o udržitelnosti – jdete v osobním životním stylu pozitivním příkladem? Zohledňujete nějak vlastní ekologickou stopu?

Ako príslušník západnej civilizácie a navyše človek žijúci v meste, ktorý občas „musí“ použiť auto či dokonca lietadlo, mám ďaleko od toho, aby som o sebe mohol tvrdiť, že žijem udržateľným spôsobom života. Ak sa niečím líšim od bežných „spotrebiteľov“, tak je to asi to, že o týchto veciach rozmýšľam a keď je to len trochu možné, volím z dvoch či viac možností tú najudržateľnejšiu. Napríklad vlak verzus lietadlo, bicykel vs. auto, žiadny obal vs. plasty, knihu vs. televízor apod. Navyše som vegetarián a veľkú väčšinu komunálneho odpadu nejakým spôsobom recyklujem. Na dome som čo-to urobil v prospech energetických úspor. Za posledný rok som s „ťažkým srdcom“ odmietol dve plne hradené atraktívne cesty do Afriky a Ázie, najmä kvôli vami spomínanej ekologickej stope. Väčšinu dovoleniek trávim na chalupách, neraz bez elektriny a vodovodu, nedostupných autom. Celoživotne pôsobím ako dobrovoľník a rád o sebe hovorím, že som posledný amatér medzi protagonistami tretieho sektoru. Snažím sa okolo seba propagovať nekonzumný spôsob života bez ohľadu na to, či som na hranici sociálneho minima alebo poberám poslanecký plat, z ktorého, apropo, ide vždy nemalá časť na charitu. Určite to všetko nie je dosť, ale je to snáď viac ako nič. Ozaj, a ešte niečo: tým, že sa neholím, šetrím žiletky, vodu po holení i pokusné zvieratá.

Ale vážne. Viem, že o udržateľnej či neudržateľnej spoločnosti spolurozhodujeme všetci.

Avšak hlavné slovo v tomto smere majú vlády, nadnárodné spoločnosti, banky, priemysel, poľnohospodárstvo, doprava, obchod, reklama, médiá, škola, cirkvi a podobní veľkí hráči. Na ich strane je oveľa väčšia zodpovednosť, i oveľa väčšie možnosti, ako na strane bežného občana. Ale aj on ich môže ovplyvňovať správnou voľbou a „spoločenskou objednávkou“: či už pri voľbách, alebo bojkotovaním „zlých“ obchodov. Realita je však skôr taká, že volíme tak, ako volíme a tí istí ľudia jeden deň nadávajú na ničenie Tatier a na druhý si kúpia drahý lístok na tamojšie lanovky, čím devastátorov prírody priamo podporujú…

V čem jste se nejvíce profesně zmýlil?

V 80. rokoch minulého storočia, čítajúc futurologické a prognostické diela tej doby, som bol presvedčený, že smerovanie k Ekotopii je nezvratný vývojový proces, že bude pokračovať viac-menej kontinuálne a nebude spochybniteľný. Tiež som si naivne myslel, že sloboda dá za pravdu tým, ktorí za ňu najviac bojovali a trpeli v časoch neslobody. Čo sa týka toho prvého omylu, je len čiastočný, lebo zelenšia budúcnosť nemá alternatívu. Buď bude budúcnosť ľudstva „zelená“, alebo žiadna. To nie je hypotéza, ale fakt na úrovni fyzikálneho zákona.

Že ľudstvo na tejto ceste urobí ešte množstvo kotrmelcov a po dobrých riešeniach siahne až potom, keď vyčerpá všetky ostatné, je však viac ako pravdepodobné. A to som si pred štvrťstoročím neuvedomil. Čo sa týka toho druhého omylu, sloboda a demokracia zo začiatku vyzerala ako naše víťazstvo, ale veľmi skoro sa ukázalo, že lepšie ako my ju vedia využívať, a najmä zneužívať rodení karieristi s hrošou kožou a ostrými lakťami, ktorí za totality buď kolaborovali s režimom, alebo mlčali, ale len čo „sa už mohlo“, prejavili obdivuhodnú životaschopnosť. Svedčí o tom nielen podiel bývalých komunistov medzi najväčšími kapitalistami ponovembrovej éry, ale aj výsledky volieb v oboch našich štátoch prakticky od roku 1992 až podnes. Skrátka, môj „historický optimizmus“ získal za posledných 23 rokov vážne trhliny.

V úvodu jste zmínil, že na Slovensku vzniká jakýsi novodobý Babylon. Jde o klíčový rys slovenské společnosti, nebo byste pro její současný stav našel příznačnější pojmenování?

To prirovnanie som použil v reakcii na vami použitý citát Ľubice Lacinovej. Možno výstižnejšia charakteristika slovenskej súčasnosti by bola parafráza onoho známeho, že sme spoločenstvo ľudí, ktorí nevedia, čo chcú, ale urobia všetko preto, aby to dosiahli.

Za odpovědi moc děkují Zuzana Vlasatá a Vít Kouřil.

P.S.: Časopis 7. generace je možné si objednať na webe http://www.sedmagenerace.cz. Berte to trebárs ako tip na netradičný vianočný darček :-) Rozhodne to stojí za úvahu!!!(rm)