SAV: včera, dnes (a zajtra?)

Priatelia (a priateľky), vyzývate ma, aby som sa zamyslel nad situáciou SAV , ale po dva a pol roku strávenom v Churale na Vodnom vrchu to nie je také jednoduché. (Za)myslenie je predsa v našej politike trestné!!!

Ale vážne: SAV v prvom rade nepatrí pod režim ESO. Ak sa tam dostala, tak len preto, lebo Smer-SD bytostne nenávidí čokoľvek ako-tak nezávislé. Za pozornosť stojí fakt, že kým za Mečiara a dokonca aj za bývalého režimu si SAV zachovala aspoň základy nezávislosti a samosprávnosti (pozri napr. podiel vedcov zo SAV na Bratislave/nahlas!), za Fica to nedokázala. A to v situácii, keď predseda SAV vyznamenáva predsedu vlády za podporu vedy a verejne ho podporuje v prezidentskej kampani. Osobná i kolektívna tragédia (alebo len fraška?). To už naozaj začína pripomínať najsmutnejšie okamihy slovenských dejín v uplynulom storočí. A to stále nehovoríme o tom, že do vedy a výskumu na Slovensku plynie približne 6-násobne menší podiel HDP ako je odporúčanie EÚ a cca trikrát menší podiel ako v ČR. Čiže v takejto situácii ďalej škrtať prostriedky na vedu je kultúrne barbarstvo najvyššieho stupňa. Ale nebojte sa, priatelia, ušetrené prostriedky sa využijú ušľachtilo, napríklad na výstavbu nových blokov jadrových elektrární, ktoré už nechce financovať ani samovrah, tak sa na ne budeme musieť poskladať my všetci. Či už sme Fica volili, alebo nie. Ale späť k téme. Je dobré byť kritický k SAV. Ale naozaj je táto inštitúcia, v ktorej sa to napriek finančnej mizérii aspoň kde-tu a z času na čas približuje svetovosti, tým najväčším parazitom na verejných zdrojoch? Keď som bol členom Snemu SAV, podarilo sa nám párkrát navrhnúť a presadiť vyhlásenia snemu napr. k situácii v TANAP-e. Aj za Dzurindu aj za Fica. Naivne som si myslel, že SAV má byť čosi ako svedomím národa a ozvať sa, keď sa dejú očividné svinstvá. Dnes som rád, že sa SAV (odbory, časť predsedníctva, časť snemu, časť riaditeľov atď.) zmobilizovala aspoň za záchranu samej seba.