ROZHOVOR S POSLANCOM MIKULÁŠOM HUBOM PRE ČASOPIS EUROREPORT PLUS, 1 – 2/2013

Prečo Vám odporcovia vyčítajú, že spolu napríklad s Jurajom Mesíkom, Ľubicou Trubíniovou a Jurajom Rizmanom ste vraj zničili environmentálne hnutie a zelenú politiku na Slovensku?

-       Ako asi každý dlhodobo verejne činný človek, aj ja som v živote zaregistroval veľa výčitiek zo strany svojich názorových odporcov. S tvrdením, že som „zničil environmentálne hnutie a zelenú politiku na Slovensku“ som sa však dosiaľ nestretol. Ak si to niekto vážne myslí a príde s racionálnymi argumentmi, rád na ne budem reagovať. A čo sa týka ostatných menovaných, skutočne nemám pocit, že zničili, alebo ničia environmentálne hnutie. Skôr naopak, považujem ich za významných spolutvorcov moderného slovenského ochranárskeho či zeleného hnutia. Juraj Mesík, ako prvý predseda slovenských zelených po novembri 89, priviedli troch slovenských ochranárov do Federálneho zhromaždenia a následne šiestich do slovenského parlamentu. Dodnes nastoľuje zaujímavé zelené témy ako publicista, lektor i pedagóg. Ľubica Trubíniová robí dlhodobo a obetavo nesmierne veľa pre ochranu prírodných a kultúrnych hodnôt Bratislavy i celého Slovenska a Juraj Rizman vedie jednu z najväčších environmentálnych mimovládok na Slovensku. Práve príklad organizácie Greenpeace, ktorú budovala Ľubica Trubíniová a teraz ju vedie Juraj Rizman, je presným opakom zmienenej deštrukcie ochranárskeho hnutia. Z malej skupiny dobrovoľníkov dokázali vybudovať funkčnú organizáciu, ktorá vyhrala niekoľko významných kampaní, presadila viacero legislatívnych zmien a dokázala zastaviť niekoľko - pre životné prostredie nebezpečných - projektov. Napokon Greenpeace je dodnes jedinou environmentálnou mimovládkou na Slovensku, ktorá dokázala získať podporu vyše 100 000 občanov a pomocou petície presadiť zásadné legislatívne zmeny v geologickom a banskom zákone. Navyše práve Greenpeace na čele s Jurajom Rizmanom sa snaží urovnávať spory a zmierňovať animozity v ochranárskom hnutí. Každý má právo vyčítať komukoľvek čokoľvek, ale v tomto prípade sú údajné názory našich odporcov úplne mimo, asi tak, ako keby niekto tvrdil, že liptovskí murári nestavali Budapešť, ale ju rúcali.

Iba jedno krátke obdobie boli v parlamente zástupcovia zelených strán, potom sa však z národnej rady vytratili a až teraz vo Vašej osobe je v zákonodarnom zbore výrazná osobnosť environmentálneho hnutia. Akú vážnosť teda požívajú ochrancovia prírody v súčasnom spoločenskom systéme?

-  Dovolím si trochu spresniť Vaše konštatovanie. Okrem spomínaného krátkeho obdobia 1990 – 1992, kedy nás bolo v parlamente šesť, bolo tu aj obdobie 1998 – 2002, kedy sa do NR SR dostali štyria poslanci za Stranu zelených na Slovensku, ktorí boli na kandidátke Slovenskej demokratickej koalície - SDK. Absencia ochranárov či environmentalistov v parlamente však nemusí automaticky znamenať, že ochrancovia prírody nepožívajú spoločenskú vážnosť a uznanie. Pokiaľ by sme tu mali napríklad silné mimoparlamentné a mimovládne environmentálne hnutie, ako je to napríklad v Austrálii a náš výchovno-vzdelávací systém by viedol mladých ľudí k poznaniu a ohľaduplnosti voči prírode a okolitému prostrediu, nemuseli by sme mať v parlamente hoci nikoho. Ale keďže u nás niečo podobné nemáme, potom si musíme priznať, že aj tí dvaja - traja poslanci so zeleným myslením a cítením spomedzi 150 členov parlamentu sú len adekvátnym odrazom pozície, ktorú ochrana prírody, krajiny a životného prostredia v slovenskej spoločnosti má.

Väčšina národných parkov a chránených krajinných oblastí bola vyhlásená za predchádzajúceho režimu. Po novembri 1989 si pamätám iba jeden národný park (neskôr CHKO – pozn. red.) Podunajsko, na ktorom máte nemalú zásluhu. Je to tým, že táto spoločnosť nemá záujem na rozširovaní chránených oblastí, alebo o tom, že tí, čo nemajú radi ochranárov, a nie je ich málo, tvrdia, že predsa celá krajina nemôže byť chránenou oblasťou.

-       Problém vidím najmä v niečom inom. Výmera chránených území sa na Slovensku od roku 1989 takmer zdvojnásobila. Takmer dvojnásobný je aj počet maloplošných chránených území. Embargo na vznik nových chránených území tu máme len v posledných rokoch, kedy sa pozornosť sústredila na vyhlasovanie sústavy území a biotopov európskeho významu Natura 2000. Lenže ide do značnej miery len o formalitu. Veľká väčšina výmery našich chránených území je chránená iba na papieri. V skutočnosti sa aj v najcennejších častiach našich národných parkov vo veľkom rúbe, stavia a budujú sa tam zjazdovky. A tak ako-tak chránené sú len necelé dve percentá územia štátu a aj z nich časť sú odľahlé a hospodársky nevyužiteľné lokality nad hornou hranicou lesa. Náš národ je vo vzťahu k slovenskej prírode postihnutý čímsi ako schizofréniou. Na jednej strane sa pri zmienke o Tatrách a Tatranskom národnom parku zadúšame hrdosťou, a na druhej strane nás hnevá skutočnosť, že predmet tejto našej hrdosti chceme chrániť aj pre poučenie a potešenie ďalších generácií.

Iste sa zhodneme na tom, že povedomie našich občanov o ochrane prírody je pomerne nízke, resp. akoby ľudia boli apatickí. Mne sa zdá, že za minulého režimu bolo ochranárov oveľa viac počuť. Nepochybne to bola aj zásluha niektorých žurnalistov. V jednom zo svojich rozhovorov ste spomenuli aj moju bývalú kolegyňu Hanu Somorovú, ktorá toho napísala o ochrane prírody veľmi veľa. Uviedli ste aj ďalších troch novinárov, ktorí sa systematicky venovali zelenej problematike. Zo súčasných žurnalistov si však nevybavujem nikoho významnejšieho, čo by sa zanietene tejto oblasti venoval. Čím to podľa Vás je, že súčasná novinárska generácia takpovediac nemá na toto bunky?

- Nie je to len vina novinárov, ale aj tých, ktorí rozhodujú o tom, ako budú naše médiá informovať, čo budú uprednostňovať a čo ignorovať. Keďže tu nie je nikto dostatočne osvietený bohatý a vplyvný, kto by sa rozhodol založiť, alebo podporovať zelené médiá a ostatné mienkotvorné médiá si problémy životného prostredia všimnú len vtedy, keď „zaváňajú“ politickým či korupčným škandálom, je systematický rozvoj environmentálnej žurnalistiky na Slovensku stále ešte len zbožným prianím. Pritom už pred štvrťstoročím sme tu mali pomerne početný, aktívny a vplyvný Klub ekologických novinárov. Zdá sa, že vývoj sa aj v tejto oblasti uberá v protismere. Na druhej strane vnímavý a kvalitný žurnalista môže tejto problematike pomôcť aj vtedy, ak nebude písať len o samotnej prírode či jednotlivých environmentálnych problémoch, ale dokáže ich zahrnúť do širšieho spoločenského, ekonomického a politického kontextu. Lebo jedným z najväčších problémov na Slovensku je práve ignorovanie takých zásadných parametrov vývoja spoločnosti, ako sú environmentálne, kultúrne či ľudsko-právne pri reálnom rozhodovaní. Napríklad pri tvorbe štátneho rozpočtu, pri delení prostriedkov z privatizácie, či pri verejnom obstarávaní. Žiaľ, v poslednom čase som nezaregistroval zásadnejší materiál v slovenských médiách, ktorý by na túto existenčne dôležitú skutočnosť poukázal. Je to škoda nielen pre našu realitu a jej vývoj, ale aj pre samotných žurnalistov, ktorí sa na rozdiel od svojich zahraničných kolegov takto pripravujú o zaujímavé témy i o účasť na hlbšom diskurze o zásadných existenciálnych problémoch a výzvach globálneho dosahu. Niekomu, kto o tom všetkom rozhoduje, sa zrejme zdá, že malé Slovensko si vystačí so svojím prízemným bulvárom a „recyklovaným“ komentovaním zväčša nezáživných politických rozhodnutí, vyhlásení a prešľapov.

Za jedného z najschopnejších ponovembrových ministrov životného prostredia si dovolím označiť slovenského Maďara Lászlóa Miklósa. Spomínam ho preto, že sa mi zafixoval v pamäti ako jeden z najusilovnejších bojovníkov za odstránenie starých environmentálnych záťaží. Ani on však týmto balvanom veľmi nepohol. Neboli na to peniaze, alebo inak povedané všetkým doterajším ponovembrovým vládam akoby ochrana životného prostredia bola viac-menej ukradnutá. Súhlasíte s týmto mojím príkrym názorom?

-       S Vaším príkrym názorom musím len súhlasiť, aj keď ma to nijako neteší. Práve na odstránenie starých environmentálnych záťaží mala ísť časť prostriedkov z privatizácie SPP, ale napokon sa aj tie použili inak. Nie je mi jasné, čo sa stalo s peniazmi získanými za predaj dreva po veternej smršti v Tatrách. Množstvo prostriedkov, vykazovaných v kolónkach „opatrenia na zlepšenie životného prostredia“, životné prostredie často nielenže nezlepšilo, ale neraz ho skôr zhoršilo. A netýka sa to žiaľ iba domácich zdrojov, ale aj európskych. Nie náhodou sme mali na čele príslušného rezortu zväčša ľudí, ktorí nielenže toho o tejto problematike moc nevedeli, ale ktorých stav životného prostredia ani netrápil a svoju funkciu zastávali z úplne iných dôvodov, napríklad preto, lebo cez rezort životného prostredia k nám prúdi nemálo eurofondov. Ale peniaze nie sú všetko a v tomto prípade zrejme nie sú ani najdôležitejším faktorom. Ešte dôležitejší sú ľudia, pôsobiaci priamo v teréne, ich kompetentnosť a charakter. Tragédiou posledných šiestich rokov je, že veľká časť takýchto ľudí bola z rezortu a rezortných organizácií jednoducho vyštvaná.

Ako v tejto súvislosti hodnotíte zrušenie krajských úradov životného prostredia?

- Ako človek, ktorý stál na prelome rokov 1990/1991 pri vzniku osobitnej miestnej štátnej správy pre životné prostredie, som rušenie krajských úradov nepodporil, aj keď v posledných rokoch som ich ako zvlášť významnú súčasť inštitucionálnej starostlivosti o životné prostredie nepociťoval. Ako celá štátna správa boli aj ony prepolitizované a vládol tam strach prijímať rozhodnutia, ktoré by sa mohli nepáčiť „vrchnosti“.

Treba spomenúť aj trvalo udržateľný rozvoj. Je to len vedecký koncept, alebo inak povedané, čo by sa malo stať. aby sa stal vládnym programom? Spomínam si na Vaše slová na túto tému pri prerokovávaní programového vyhlásenia vlády.

-       Aj keď je to u nás stále viac len teória či proklamácia, ako realita, som presvedčený, že to, či sa budeme správať udržateľne, alebo neudržateľne je kľúčová a nealternatívna otázka nášho prežitia. Väčšina vládnych rozhodnutí a aktivít podporuje podľa mňa neudržateľné smerovanie Slovenska, ktoré zvyknem nazývať smerovaním v protismere. V daňovej oblasti prijala vláda opak toho, čo sa zvykne nazývať zelenou daňovou reformou, skomplikovala život výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov a preferuje energetiku na báze neobnoviteľných zdrojov, podporuje veľkých znečisťovateľov životného prostredia a environmentálne škodlivejší variant výstavby diaľnice D1, nechce zastaviť devastáciu prírodných úsekov slovenských tokov priečnymi haťami, koketuje s ťažbou a úpravou zlata a uránu životu nebezpečnými technológiami, sníva o zimnej olympiáde v tatranských národných parkoch a tak ďalej a tak podobne. V programovom vyhlásení vlády sa prísľuby podpory trvalo udržateľného smerovania Slovenska zjavujú vari na každej strane, ale keď som v NR SR navrhol, aby vláda opäť zriadila Radu vlády pre trvalo udržateľný rozvoj, čo je okrem iného aj náš medzinárodný záväzok, poslanci vládnej strany hlasovali bez zdôvodnenia proti.

Parlamentná väčšina schválila novelu zákona o obnoviteľných zdrojoch energie. Aký je Váš názor na ňu a akú koncepciu presadzujete v tejto oblasti?

-       Vlastne o tom hovorím aj v jednej z predchádzajúcich odpovedí. Tá novela, ktorú chcela vláda presadiť dokonca v skrátenom legislatívnom konaní, bola zjavne „šitá na mieru“ jedného či dvoch subjektov, podnikajúcich vo sfére výroby energie z fosílnych palív. Aj keď sa najviac hovorilo o paroplynovom cykle, za určitých okolnosti by sa novela dala aplikovať aj na uhoľnú energetiku, čo by už bolo úplne scestné. Niektoré paragrafy, ktoré by to umožňovali, napokon predkladateľ po tvrdej kritike zo strany opozície, médií a expertov z novely vypustil. Na druhej strane novoprijatý zákon sťaží život výrobcom na báze obnoviteľných zdrojov energie, najmä vo sfére fotovoltiky. Opäť krok v protismere voči logike, voči budúcnosti i voči medzinárodným záväzkom Slovenska. Iste, v uplynulých rokov sa v tejto sfére urobili aj chyby a podvody, ale ako hovorievam, stačí premiestniť slnečné kolektory z úrodnej poľnohospodárskej pôdy na strechy priemyselných, administratívnych a obytných budov, či na devastované pôdy a pôjde o veľmi perspektívny zdroj, ktorý by mal štát všestranne podporovať. Ale ešte dôležitejšia je podpora energetických úspor a zvyšovania efektívnosti, kde má Slovensko obrovské rezervy.

Možná kandidatúra Slovenska na usporiadanie zimných olympijských hier začína deliť spoločnosť na dva tábory. Ja sa prikláňam k Vášmu názoru, ktorý ste už čiastočne vyjadrili. Mohli by ste ho rozviesť pre čitateľov nášho časopisu?

-       Zimná olympiáda na Slovensku sa prakticky nemôže vyhnúť národným parkom. Obetovať národné parky jednorazovému športovému podujatiu je na území EÚ a v 21. storočí jednoducho neakceptovateľné. Ale je to aj komorná mierka krajiny pod Tatrami, ktorá je nekompatibilná s mamutími olympijskými zariadeniami. Takéto podujatie by zasadilo smrteľnú ranu úsiliu o udržateľný, šetrný a citlivý rozvoj regiónu. Napokon je to fakt stratovosti, keďže mnoho, možno väčšina olympijských zariadení, by boli zariadeniami „na jedno použitie“. Absolútne neakceptovateľná je aj zvolená postupnosť krokov: najskôr sa urobí bombastické vyhlásenie, že Slovensko bude kandidovať, a až potom sa začne skúmať, či na to máme, či si to môžeme dovoliť a čo všetko by sme tomu museli obetovať. Takýto typ rozhodovania - ala diaľnica do Košíc do roku 2010 za každú cenu - je zaručenou cestou do pekla.

Aké environmentálne hrozby považujete za najväčšie v globálnom kontexte?

-       Je ich viacero: od globálnej zmeny klímy, cez ničenie tropických pralesov, úbytok biodiverzity a šírenie sa púští až po rastúci nedostatok pitnej vody v niektorých regiónoch sveta. O globálnych environmentálnych problémoch som prednášal na viacerých univerzitách doma i v zahraničí. Venoval som sa im v rámci svetových a európskych summitov, spolu s kolegami som o nich napísal niekoľko kníh, takže by sme úvahami o nich mohli zaplniť celý Váš časopis. A preto sa obmedzím len na dva, ktoré sú akýmisi metaproblémami nad všetkými parciálnymi. Jedným je neschopnosť svetového spoločenstva tieto problémy účinne riešiť a druhým je už Vami spomínaná apatia a dezorientácia verejnosti. O to viac si cením úsilie všetkých, ktorí obetavo a neúnavne venujú čas a energiu zmierňovaniu týchto problémov. Je to vec skutočné hodná nášho snaženia.

Autor otázok: redaktor František Meliš